Milan Krajniak (1973) je poslancom NR SR a podpredsedom hnutia SME RODINA. Je autorom knižného bestselleru Banda zlodejov, ako aj publikácií Úspešní politici slovenských dejín, Doktrína štátu a Slovenská identita. V rokoch 1997-1998 slúžil u 5. pluku špeciálneho určenia Jozefa Gabčíka v Žiline. Je ženatý, má jednu dcéru a žije v Bratislave.

Predstava o sebe samých

Naša predstava o sebe samých určuje našu budúcnosť. Svedčí o tom aj zaujímavý pokus, ktorý urobili na jednej americkej škole. Ako pokusná vzorka boli vybrané dve triedy žiakov. Žiaci boli do obidvoch tried vyberaní náhodným spôsobom. Ale žiakom jednej z dvoch tried povedali, že boli do svojej triedy špeciálne vybraní ako talentované a šikovné deti. A preto budú ako talentované deti dostávať ťažšie úlohy a budú na nich kladené vyššie nároky, ako na ostatné deti. Po roku dosahovali deti z “výberovej” triedy oveľa lepšie výsledky a zvládali oveľa ťažšie úlohy ako ostatné deti. Predstava detí z “výberovej” triedy o sebe samých ako o šikovných, z nich naozaj urobila šikovnejšie deti. 

Ak vnímame pozorne naše moderné dejiny, vieme vypozorovať dve rôzne predstavy o Slovensku, dve stratégie prežitia národa, dve odlišné vízie, podľa ktorých sa správali naši lídri. Prvou je vízia Slovenska ako národa oviec a druhou je vízia Slovenska ako národa orlov.

V čom je najdôležitejší rozdiel medzi ovcami a orlom? Ovce potrebujú baču. Ak ovce nemajú pastiera, cítia strach a úzkosť. Túžia po bačovi, ktorý by sa o ne staral, a preto ho stále hľadajú. Orol si postaví svoje hniezdo, ktoré potom usilovne rozširuje a zväčšuje. Svoje hniezdo si orol vždy chráni a nespolieha sa pritom na niekoho iného.

Tieto dve protichodné predstavy o Slovensku, o sebe samých, sú zakorenené hlboko v nás. Nosíme v sebe semená jednej aj druhej. Záleží od každého z nás, ktorú predstavu o sebe samých, o Slovensku, nechá v sebe vyklíčiť, vyrásť a zmocnieť. Nikdy sa nenaučíme lietať, pokiaľ uveríme, že sme ovce. Ak však vieme, že v srdci každého z nás drieme hrdý tatranský orol, potom to budeme neustále skúšať a nakoniec to dokážeme. Popíšme si teraz tieto dve predstavy o Slovensku podrobnejšie.

Slovensko ako krajina tatranských ovečiek

Slovenská republika je najmenším štátom v Strednej Európe. Ležíme v priesečníku záujmov a vplyvu veľkých národov. Vízia Slovenska ako krajiny užitočných a mierumilovných tatranských ovečiek znamená, že si v každom čase vyberieme nejaký silnejší štát, ktorý má vplyv v Strednej Európe. A potom sa ho snažíme presvedčiť, že ho ako tatranské ovečky poslúchame a nechávame sa ním viesť. Výmenou za to očakávame, že nás bude chrániť. Navyše, každý „bača“ potrebuje svojich slovenských honelníkov, ktorí mu budú pomáhať tatranské ovečky pásť, dojiť a strihať. Byť honelníkom tatranských ovečiek môže byť celkom lukratívne.

Táto stratégia bola populárna u veľkej časti Slovákov už počas Rakúska-Uhorska. Maďari boli v Uhorsku najsilnejší, a preto väčšina Slovákov videla ako najlepšiu stratégiu rozvoja horlivosť v pomaďarčovaní Uhorska. Pre jednotlivcov bola táto stratégia efektívna. Mnoho Slovákov bolo významnými úradníkmi uhorských vlád. Ak by ale takúto stratégiu zvolili všetci, dnes by sme už ako národ neexistovali. Našťastie Štefánik, Hlinka a Hodža sa správali úplne inak.

V období prvej Česko-Slovenskej republiky opäť zvolila veľká časť našich elít stratégiu honelníkov pasúcich tatranské ovečky. Naši vlastní obhajovali čechoslovakizmus. Naši vlastní popierali platnosť Pittsburgskej dohody. Naši vlastní pomáhali po vzniku Česko-Slovenska pri demontáži konkurencieschopných fabrík a obhajovali ich odvoz do Česka. Akákoľvek snaha o národnú emancipáciu v rámci spoločného štátu s Čechmi bola časťou našich elít prezentovaná ako snaha o obnovu Uhorska.

Počas druhej svetovej vojny sa opäť snažila väčšina slovenských elít – honelníkov – presvedčiť Nemecko o svojej lojalite. Keď Nemci vyhlásili niekomu vojnu, Slovensko sa ponáhľalo, aby ju vyhlásilo čím skôr, ešte pred Maďarskom. Veľká časť našej elity mala začiatkom vojny krátkozrakú predstavu, že Nemci práve ovládli Európu na veky vekov a že zárukou rozvoja Slovenska je usilovná snaha zapáčiť sa Nemcom. Aké to len bolo naivné a krátkozraké …

Po vojne nastala štyridsaťročná éra služby Moskve. Jednotliví slovenskí komunistickí pohlavári sa predbiehali v tom, kto bude Moskve slúžiť lojálnejšie. Maďari či Poliaci si uchovali počas celého komunizmu aspoň náznaky vlastného pohľadu na veci, zvyšky súkromného podnikania alebo akú-takú náboženskú slobodu. Naší komunistickí honelníci uprednostňovali slepú poslušnosť. Predbiehali sa v tom, kto dokáže slovenské ovečky pásť ešte lojálnejšie k Moskve.

Po roku 1989 a najmä po vzniku samostatného štátu sa stal referenčným rámcom pre našu elitu postoj Washingtonu. Čo je dobré pre Američanov, to je dobré aj pre nás. Ak chceme do NATO, musíme Američanom ukázať, že sme lojálni spojenci. Musíme ukázať, že sme lojálnejší ako okolité štáty.

Desať rokov po vzniku republiky časť našich elít zistila, že sa Američania začínajú zo Strednej Európy vytrácať, a preto sa stal najdôležitejším postoj Bruselu. Rétorika zostala zachovaná, zmenil sa iba adresát dôkazov našej poslušnosti. Ak sa chceme stať členmi klubu, nemôžeme vraj diskutovať o pravidlách jeho fungovania. Šprintom sme preberali jednotlivé predvstupové kapitoly, šprtintom sme preberali európsku legislatívu. Veď v Bruseli vedia lepšie, ako to má byť. Nebudeme predsa skúsenejších poučovať.

V posledných rokoch sa adresát našej lojálnosti postupne menil z Bruselu na Berlín. Naše elity nás presviedčajú o tom, že si nemôžeme dovoliť slobodný názor na eurovaly alebo migráciu. Veď by sa Nemci mohli nahnevať, že ich brzdíme pri ich ťažkej práci, pri záchrane Európy!

Premiér Fico pomenoval svoju víziu Slovenska ako krajiny poslušných a usilovných tatranských ovečiek otvorene. Stratégiou slovenskej zahraničnej politiky je podľa neho “počkať” ako sa rozhodnú Nemci a Francúzi, a potom sa k nim pridať. A ak je rozdiel medzi postojom Nemecka a Francúzska, potom sa pridáme k Berlínu. Po Brexite sa premiér Fico rozhodol, že Slovensko chce doviesť do najužšieho jadra Európskej únie – teda do úplného područia Nemecka a Francúzska.

Motívy, prečo jednotliví naši predstavitelia vystupujú v roli spoľahlivých honelníkov, pasúcich tatranské ovečky pre našich európskych pastierov, sú rôzne. Pre niekoho je hlavným motívom strach. Sme malí, potrebujeme niekoho väčšieho, aby nás ochránil. Na viac aj tak nemáme.

Iní sa hanbia za “zaostalosť a neeurópskosť” Slovákov, a snažia sa demonštrovať, že oni – elita, na rozdiel od ľudu, už dorástli na požadovanú úroveň. Nevedia sa identifikovať s malým nedokonalým Slovenskom, a preto sa chcú cítiť ako Európania. Obávajú sa každého nesúladu s aktuálne prevládajúcim európskym postojom, pretože by to bol v Bruseli alebo v Berlíne dôkaz, že nie sú dostatočne spoľahliví, pretože nie sú schopní ustrážiť vlastný ľud.

A máme aj takých, ktorým slúži stratégia honelníkov na osobný prospech. Spoľahlivý honelník si zaslúži väčšiu ústretovosť pri čerpaní eurofondov, otvorené dvere pri lobovaní v Bruseli, podporu Nemecka a eurokomisie pri nomináciách do dobre platených eurofunkcií.

Bez ohľadu na motívy vyznávačov stratégie oviec je takéto nazeranie na seba samých škodlivé. Spomeňme si na príklad z americkej školy. Aké škody pôsobíme sami sebe, ak na seba nazeráme ako na malých, slabých, nesvojprávnych, zaostalých, bez práva na vlastný názor! Tak ako devalvačné očakávania vyvolávajú devalváciu, vnímanie seba samých ako sluhov z nás robí nesebavedomých ľudí, ktorí aj tak nie sú sami schopní nič dokázať. 

Už od vojnovej Slovenskej republiky vedie stratégia oviec k snahe byť akýmsi vzorovým štátom, ktorý bezvýhradne plní pokyny baču. Našu energiu a vynaliezavosť potom nevydávame na snahu rozvíjať sa o rásť, ale na dokazovanie toho, že dobre plníme úlohu honelníkov alebo usilovných a poslušných oviec.

Vízia Slovenska ako krajiny tatranských ovečiek je ľudsky veľmi pohodlná. Nazeraním na seba ako na ovce sa národ zbavuje strachu zo zodpovednosti za seba samého. Nazeraním na seba ako na spoľahlivého honelníka veľkých bačov si človek podvedome prisvojuje časť ich veľkosti a zbavuje sa pocitu menejcennosti z príslušnosti k malému a nedokonalému národu. A navyše, dobrým a premyslených hraním tejto role sa dá dostať medzi prvými k výhodám od mocných.

Existuje predsa len jeden argument, ktorý by uplatňovanie tejto stratégie prežitia Slovenska ospravedlňoval. Ten argument znie, že na viac nemáme. Ale naozaj nemáme na viac?

Slovensko ako krajina tatranských orlov

Orol je hrdý tvor. Netúži vládnuť iným zvieratám. Koniec koncov, nie je na to dostatočne silný. Ale je dostatočne rýchly a odhodlaný, aby  si dokázal uchrániť svoje hniezdo, svoje mláďatá. Orol si nenechá vnútiť štýl života, ktorý by mu nevyhovoval. Orol sa nezapája do súperenia medveďov o to, ktorý z nich bude vládnuť lesu. Ale budí dostatočný rešpekt, takže žiadny medveď radšej neskúša liezť na skalu, aby mu vykradol hniezdo.

Rešpekt orla nie je založený na sile, ale na odhodlaní. Agresor vie, že orol bude svoje hniezdo brániť vždy, odhodlane a nadoraz. Agresor vie, že by nakoniec vyhral. Ale skúsenosť s orlami ho núti rozmýšľať, či mu konflikt s orlom stojí za to. Či nie je v blízkosti iná, ľahšia korisť. 

Samotný vznik moderného slovenského národa bol naplnením vízie orla. Štúrovská generácia touto víziou žila a vďaka tomu dnes existujeme na mapách Európy. Pripomeňme si dobu, v ktorej žili štúrovci. Uhorsko bolo krajinou, ktorá sa práve menila z mnohonárodnostnej monarchie na štát ovládaný maďarským živlom. Väčšina našej elity sa rozhodla pre stratégiu honelníkov budapeštianskych pastierov. Ale našla sa skupina odhodlaných idealistov, ktorí odvážne napĺňali svoj sen o Slovensku.

V meruôsmych rokoch štúrovci za svoju predstavu o Slovensku ako samostatnom národe bojovali. Napriek tomu, že videli ako väčšina slovenských elít uplatňuje stratégiu honelníkov. A hoci vojensky nevyhrali, nový cisár František Jozef začal vnímať požiadavky Slovákov ako otvorenú otázku a urobil aspoň malé jazykové ústupky.

V roku 1861 sa vyznavači stratégie orla vzopäli znovu a memorandové hnutie viedlo k založeniu Matice slovenskej, otvoreniu slovenských gymnázií a k celkovému rozmachu slovenského politického a kultúrneho života. Vďaka tomu vyrástli na Slovensku nové generácie s orlom v srdci, a vďaka tomu sme prežili do pádu Uhorska.

Na začiatku dvadsiateho storočia sa stali nositeľmi stratégie orla Andrej Hlinka a Milan Hodža. Zakladali svojpomocné družstvá. A snažili sa Slovákov povzniesť hospodársky, aby si vytvorili základňu pre politický rast Slovákov. Mnohokrát prehrali. Hlinka bol dokonca väznený. Ale nakoniec sa ich stratégia ukázala ako správna. Obaja sa stali najvýraznejšími predstaviteľmi Slovákov za prvej Česko-Slovenskej republiky. Milan Hodža bol dokonca našim prvým slovenským predsedom vlády.

Osobitným príkladom napĺňania stratégie orla bol Milan Rastislav Štefánik. Vojak, letec, veliteľ česko-slovenských légií počas prvej svetovej vojny. Bez M. R. Štefánika by pravdepodobne Česko- Slovensko nevzniklo. Práve Štefánik viedol počas vojny rokovania v Paríži, keďže T. G. Masaryk nevedel dobre po francúzsky. Krásnym vykreslením žitia podľa stratégie orla je Štefánikovo osobné motto: “Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!”.

S postupom druhej svetovej vojny si čoraz viac a viac vtedajších slovenských politikov uvedomovalo, že stratégia nemeckých honelníkov nikam nevedie. Pripravovali povstanie, ktoré by umožnilo Slovensku prejsť na stranu spojencov. Ale v krízovom okamihu, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko, sa takmer všetci sprisahanci zľakli a zlyhali. Našťastie jeden z nich, vtedy iba podplukovník Ján Golian, na vlastnú zodpovednosť vydal rozkaz klásť nemeckým jednotkám odpor.

Povstanie z roku 1944 je jedným z najskvelejších okamihov našich dejín. Bolo to najväčšie ozbrojené vystúpenie Slovákov v dejinách. Spolu s odporom juhoslovanských partizánov bolo naše povstanie najväčšou vojenskou akciou v tyle Nemecka počas celej druhej svetovej vojny. Vďaka Povstaniu sme patrili po vojne k víťazným národom. Vďaka povstaniu bola po vojne idea čechoslovakizmu mŕtva. Povstanie je jedným z najlepších príkladov uplatnenia stratégie orla v našich dejinách.

Víťazstvo Demokratickej strany na Slovensku vo voľbách 1946 bolo jedinou porážkou komunistov v povojnových voľbách v celej Strednej Európe. Slováci na rozdiel od iných národov nepodľahli tlaku doby, podľa ktorej nemalo zmysel sa komunistom postaviť ale len obrusovať hrany kolaboráciou. Podobne ako pri Povstaní, aj vo voľbách 1946, sme urobili samostatný krok, na ktorý môžeme byť hrdí.

V roku 1968 sa pre stratégiu orla rozhodli reformní komunisti. Odhodlanie ísť vlastnou cestou vzbudilo obrovskú podporu ľudí. Nadšená podpora pre Alexandra Dubčeka a obrodný proces symbolizovali odpor ľudí k stratégii sovietskych honelníkov. Tento odpor bol potvrdený aj obrovským sklamaním a frustráciou ľudí, keď nebol vydaný signál brániť sa proti okupačným vojskám.

Koncom osemdesiatych rokov bolo zrejmé, že k zmene pomerov v komunistickom Česko-Slovensku musí prísť. Jedna časť elity, vrátane Alexandra Dubčeka, sa po roku 1968 vrátila k stratégii sovietskych honelníkov. Očakávali, že impulz na zmenu pomerov musí prísť z Moskvy. Druhá časť elít pracovala okolo Vladimíra Jukla a Silva Krčméryho, aby zmena prišla čo najškôr. Dvadsať rokov budovali podzemné hnutie a keď v polovici osemdesiatych rokov 20. storočia začali verejné pôsobenie, komunistický režim bol šokovaný stovkami tisíc ľudí, ktorí ich podporovali. Masové hnutie v Novembri 1989 nakoniec ukázalo, že stratégia orla bola aj pri páde komunizmu úspešnejšia.

Orli proti honelníkom

Slovenské moderné dejiny sú neustálym súbojom slovenských orlov a honelníkov. Orli museli vždy zvádzať s honelníkmi zápas o srdce slovenského ľudu. Keď sa im ho podarilo získať, hoci iba na krátky čas, vtedy sme zažívali slávne obdobia, na ktoré dodnes spomínane. Počas celých našich moderných dejín boli tí, ktorých si dodnes vážime, zástancami stratégie orla: Štúr, Hurban, Francisci, Daxner, Moyzes, Štefánik, Hodža, Hlinka, Golian, Jukl a Krčméry.

S odstupom času sa nám zdá byť očividné, ktorá stratégia je správna. A predsa museli tí, ktorých si dnes najviac vážime, celý život bojovať s prevahou honelníckej a sluhovskej mentality väčšiny našich elít. Ani v súčasnosti to nie je inak. Typickým príkladom sluhovskej mentality je fungovanie slovenských mainstreamových médií a liberálnych elít. Mentálnym svetom týchto ľudí je strach z Ruska a komplex z vlastnej neschopnosti získať si srdce národa. Tieto elity veria, že ich poslaním je “poeurópštiť” Slovensko, aby sme boli vzornými žiakmi Bruselu. Veď slovenskú vlajku, hokejovú a futbalovú reprezentáciu nám nechajú…

Buďme však obozretní aj pred tými, ktorí síce nechcú byť honelníkmi Bruselu, ale stali sa honelníkmi Moskvy. Zabúdajú na to, že mocnosti nemajú priateľov, mocnosti majú iba záujmy. Aký zmysel má vzoprieť sa bruselským a berlínskym bačom a ich slovenských honelníkom, ak budeme stále krajinou tatranských ovečiek, iba budeme mať nového moskovského baču a jeho honelníkov?

Dnes, v roku 2017, sa nachádzame v rovnakej situácii, ako hrdina z typickej slovenskej rozprávky. Príde na rázceste, z ktorého vedú tri cesty. Dve sú široké a pohodlné – to sú cesty pre našich honelníkov a vedú do Bruselu a Moskvy. Tretia cesta je úzka a tŕnistá, ale na konci tejto cesty je Slovensko ako rešpektovaný a silný štát. Spoliehať sa na vlastné sily, stáť na vlastných nohách, byť čo najviac politicky, vojensky, ekonomicky, energeticky a potravinovo sebestačný.  Byť súčasťou Európske únie, ale uvedomovať si, že ako Stredoeurópania máme právo na vlastný pohľad na svet. To je vízia pre ľudí, ktorí vidia Slovensko ako krajinu tatranských orlov.