Milión ľudí na Slovensku čelí exekúcii. Státisíce ľudí nedokáže splácať istinu vo výške niekoľko sto eur, pretože úroky sa im časom vyšplhali na úroveň desaťtisícov eur a exekútori zablokovali ich účty. Z takýchto ľudí sa stali “úrokoví otroci”.

Môžu sa snažiť pracovať a splácať svoje dlhy, aj tak im všetky zarobené peniaze nad životné minimum vezme exekútor. Navyše úroky im stále rastú a oni vedia, že aj keď budú pracovať do konca života, nikdy svoj dlh nesplatia.

Takíto ľudia majú iba dve možnosti. Buď nerobia nič a zostávajú na sociálnych dávkach, alebo prechádzajú do čiernej ekonomiky. Mali by sme nad týmito ľuďmi zlomiť palicu a vykašľať sa na nich iba preto, že niekedy v minulosti urobili chybu? Necháme jednu pätinu obyvateľov Slovenska živoriť, mávneme rukou s tým, že si za to môžu sami? Bolo by to neľudské a dokonca aj spoločensky neužitočné.

V starovekom Grécku nastala podobná situácia, keď slobodní Aténčania nevládali splácať dlhy a museli sa spolu so svojimi rodinami predať do otroctva, aby dlhy splatili. Atény boli v ekonomickej kríze a vládca Drakon musel prijať prísne “drakonické zákony”, aby udržal poriadok. Aj tak to však nefungovalo.

Potom Aténčania povolali Solona, ktorý na to išiel úplne opačne. Štát vykúpil z otroctva všetkých ľudí, ktorí sa do otroctva dostali kvôli nesplateným dlhom. Slobodní ľudia začali pracovať a platiť dane. Štát zrazu začal prosperovať.

Komu vyhovuje dnešný stav na Slovensku, kedy milión ľudí žije z ruky do úst, má zablokované účty a napriek tomu nestíha splácať úroky? Iba pôžičkovým a splátkovým spoločnostiam, ktoré majú zabezpečený trvalý príjem. Raz požičajú peniaze, a potom roky a roky dostávajú úroky. Istina je už niekoľkokrát zaplatená, ale zisk z úrokov stále tečie. Čo z toho má slovenská ekonomika? Figu borovú, pretože tieto zisky aj tak väčšinou odtečú do zahraničia.

Čo by sa stalo, keby sme dnes urobili to isté, čo urobil pred 2 500 rokmi Solón v Aténach? Milión ľudí by dostal druhú šancu. Istinu by musel zaplatiť každý, ale potom by mohol začať odznova. Aby si takýto oddĺžený občan nemohol znovu nabrať pôžičky, v úverovom registri by bolo zapísané, že ide o oddĺženého občana. Ak by nejaká nebankovka chcela takémuto človeku v období napríklad 3 roky poskytnúť ďalšiu pôžičku, išlo by o trestný čin a súčasne by nebankovka prišla o licenciu.

Oddĺžený občan by nemusel pracovať na čierno, mohol by sa normálne zamestnať, pretože exekútor by mu už nestrhával z účtu všetky peniaze. Zostalo by mu viac peňazí pre seba či pre deti a tieto peniaze by minul na Slovensku. Odvody by za neho nemusel platiť štát a navyše by zaplatil aj nejaké dane. Slovenskej ekonomike by to rozhodne neuškodilo a miliónu ľudí by to pomohlo.

Pred pätnástimi rokmi štát za 110 miliárd oddĺžil banky, ktoré boli tesne pred krachom. Zaplatili sme to my všetci, aj keď nikto z nás tieto banky do krachu nepriviedol. Ale bolo to dobré rozhodnutie, pretože odvtedy sú naše banky finančne zdravé a ani svetová kríza ich nerozkolísala. Na rozdiel od ich matiek v západnej Európe.

Každý z nás urobil v živote chybu. Ale stať sa doživotným “úrokovým otrokom” iba preto, že niekto precenil svoje finančné možnosti, to je podľa mňa príliš prísny a drakonický trest.

Exekučná amnestia, vďaka ktorej dostane milión ľudí na Slovensku druhú šancu, je dobré riešenie. Pre nás všetkých. Pomôže to slovenskej ekonomike, pretože oddĺžení ľudia nebudú musieť robiť na čierno, budú platiť za seba odvody a dane. Ale najdôležitejšia je iná vec: vrátime miliónu ľudí na Slovensko dôstojnosť.