Dnes som na súde čumel ako mucha puk

  • 21.5.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 13451
Spoločnosť

Predtým som bol ako svedok vypovedať na súde takmer pred dvadsiatimi rokmi. Skúsenosť to bola hrozná. Tak som čakal, aké to bude dnes.

Pred rokmi som išiel ako spolujazdec v aute s kamarátom do centra Starého Mesta v Bratislave. Pri americkej ambasáde sme zahli doľava a na Strakovej sme prechádzali ponad ten kovový valec, ktorý bráni vstupu nepovolaných aút. Valec bol zasunutý do zeme.

Lenže presne v momente, keď sme boli nad valcom, ozvala sa strašná rana a riadiaca páka sa zrazu odtrhla a zapichla sa medzi nami do stropu auta! Auto zostalo stáť a my sme sa šokovaní pokúšali pochopiť, čo sa vlastne stalo.

To už k nám bežal vyplašený človek a strašne sa ospravedlňoval. Že nevie, čo ho to napadlo, ale rozhodol sa vyskúšať, či valec naozaj funguje a vysunul ho práve vtedy, keď sme nad ním išli. Nikomu sa nič nestalo, kamarát dal nadávajúc odtiahnuť nepojazdné auto a rozhodol sa parkovaciu službu zažalovať, že mu spôsobila škodu. Boli sme vtedy študenti a oprava rozbitého auta kamarátovi riadne pokazila rozpočet.

Prešlo niekoľko rokov a dostal som predvolanie na súd, aby som išiel svedčiť o tomto malom atentáte. Vošiel som do pojednávacej miestnosti, odovzdal som občiansky preukaz a nestihol som sa čudovať.

Pani sudkyňa ma začala grilovať, že v akom vzťahu som s poškodeným, koľko rokov sa poznáme, či sme blízki priatelia, či by som mu pomohol, keby ma požiadal o pomoc, atď. A keď som odpovedal, skracovala moje odpovede do zápisnice takým spôsobom, že z čítania mojej výpovede muselo byť zrejmé, že som iba prišiel pomôcť kamarátovi vysúdiť nejaké peniaze.

Niekoľkokrát som sa pokúsil sudkyňu opraviť, že to čo diktuje, som tak nepovedal. A pani sudkyňa ma zahriakla, aby som ju nepoučoval. Po pár pokusoch som to vzdal.

Nakoniec sa ma pani sudkyňa opýtala, či chcem niečo povedať k predmetnej veci. Tak som sa nadýchol a začal som rozprávať, že som išiel s kamarátom v aute a zrazu vyletela riadiaca páka …

Ale sudkyňa ma prerušila: “Kedy to presne bolo?”

“To si už presne nepamätám.”

“O koľkej to presne bolo?”

“Niekedy poobede, presný čas si nepamätám”:

“Ste si istý, že valec nešiel práve hore a váš kamarát napriek tomu z nepozornosti išiel ďalej, a tým si spôsobil škodu?”

“Áno, som si istý, valec bol vtedy dole:”

“To je zaujímavé, že nič si nepamätáte ale toto, čo môže pomôcť vášmu kamarátovi, to si pamätáte presne. Chcete ešte niečo dodať?”

“Nie nechcem”.

Nakoniec to dopadlo fifty fifty. Polovicu škody musel zaplatiť kamarát a polovicu firma, ktorá škodu spôsobila.

Tento príbeh sa mi premietol v hlave, keď som dnes opäť po rokoch išiel vypovedať ako svedok na okresný súd v Bratislave. A povedal som si, že dnes som už veľký a budem trvať na tom, aby zmysel mojich výpovedí bol zaprotokolovaný presne.

Lenže zažil som niečo, čo som vôbec neočakával. Situácia sa nielenže neopakovala, ale cítil som sa ako v seriále Matlock kombinovanom s Perry Masonom.

Pani sudkyňa mala pojednávanie rovnako pevne v rukách, ako jej kolegyňa, ktorú som zažil pred rokmi. Lenže dnešná pani sudkyňa bola mimoriadne slušná, vecná a presná. Po každej mojej odpovedi, na otázku ktorejkoľvek z dvoch strán sporu, moju odpoveď nahlas zopakovala, a tým ju diktovala zapisovateľke.

Keď som mal náhodou pocit, že niektorú vec iba z dôvodu odbornej terminológie nezopakovala stopercentne a opýtal som sa, či to môžem upresniť, vždy mi to bez problémov dovolila a nadiktovala presne to, čo som chcel povedať.

Keď som niekedy začal odpovedať prirýchlo, veľmi slušne ma poprosila, či by som mohol počkať, kým bude mať zapisovateľka otázku presne zapísanú. A keď vznikla diskusia medzi právnymi zástupcami a mnou, požiadala nás, aby sme hovorili po jednom, aby na zvukovom zázname bolo presne počuť, čo hovoríme, aby nevznikli žiadne pochybnosti.

Keď niektorá zo strán príliš všeobecne položila otázku, pani sudkyňa požiadala, aby otázku naformulovala ešte raz a konkrétnejšie. Nemal som pocit žiadneho nátlaku, práve naopak. Mal som pocit, že som mohol povedať presne to, čo som si pamätal a čo som povedať vedel.

V jednej veci sa dnešné pojednávanie predsa len od amerických seriálov líšilo. Pojednávacia miestnosť mala celkovo asi 25 metrov štvorcových a pojednávalo sa v budove pripomínajúcej klasický sídliskový panelák. Ale za to táto pani sudkyňa naozaj nemôže.

Chcel by som sa za tento zážitok PANI sudkyni poďakovať. Cítil som sa ako slobodný občan pred ctihodným súdom, ktorý je prísny ale spravodlivý. Viem, že by to malo byť u nás normálne. Ale som vďačný za tú skúsenosť, že keď niektorý sudca chce, tak sa to aj u nás naozaj dá.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook