Dva príklady zlyhania „mimovládnych“ organizácií

  • 28.10.2016
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 4817
Politika

Takto som vystúpil v rozprave k zákonu o lobingu. Medzi mojím prejavom a týmto textom sú drobné rozdiely (nie obsahové), keďže som hovoril väčšinou z hlavy a text som používal ako podklad pre to, čo chcem povedať. 

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni,

prečo predkladáme zákon, ktorý má oddeliť mimovládne organizácie od politických a ekonomických lobistov? Má to aj hlbšiu podstatu.

Otvorenosť nie je liek na všetko

V našom štáte prebieha zásadný spor o to, kto a ako má v tejto spoločnosti rozhodovať. Počúvame už roky reči o tom, že spoločnosť má byť otvorená, vládnutie má byť otvorené. Ale komu otvorené? Ľuďom alebo NGOčkam? Z otvorenosti sa žiaľ stala fráza a mantra. A najviac po nej volá istý typ mimovládnych organizácií, ktoré zastupujú iba seba, alebo iba vlastných sponzorov. Ja nemám pocit, že by naša spoločnosť nebola dostatočne otvorená. Skôr mám pocit, že je až príliš otvorená v niektorých otázkach.

Naša spoločnosť je otvorená ako vybývané rómske byty, ktoré nemajú okná, fučí nám sem, prší nám sem a nedá sa tu dobre bývať. A cez tie chýbajúce okná nám z našej spoločnosti prievan vytiahol von všetky hodnoty, na ktorých naša spoločnosť stála. Naša spoločnosť je ako tie vybývané rómske byty, ktoré nemajú ani dvere, každý si chodí dnu a von ako chce. Niekto by si mohol povedať: Veď o to ide. Veď to je sloboda! Nie, dámy a páni, to nie je sloboda. To čo tu zažívame, to je strata citu pre posvätnosť, pre súkromie a najmä, strata citu pre pravidlá hry.

Ako konzervatívec dôsledne odmietam takúto predstavu o fungovaní našej spoločnosti.

Kto je ten „hlas Boží“?

V deväťdesiatych rokoch prebehol v našom verejnom živote zápas medzi Václavom Havlom, ktorého si vážim, a Václavom Klausom, ktorého si takisto vážim. Havlova predstava bola tá vaša, intelektuálska, dobre myslená ale naivná: To je tá predstava alebo koncepcia otvorenej liberálnej spoločnosti. A strážcom tejto spoločnosti majú byť ľudia, vyjadrujúci názory prostredníctvom mimovládnych organizácií, do ktorých sa budú občania združovať. Havlova predstava bola taká, že nepotrebujeme politické strany, politikov, stačia nám odborníci, podporovaní mimovládnymi organizáciami. K čomu sme takýmto spôsobom dospeli? Namiesto pravidla “hlas ľudu, hlas Boží”, tu máme “hlas NGO, hlas Boží”. A toto je váš základný omyl, ktorý si neuvedomujete. Žijete v bubline. Ak všetky NGO, ak všetky média hovoria, že je niečo správne a ľudia to chcú, to vôbec neznamená, že to tak naozaj je.

Áno, politici musia počúvať hlas ľudu. Ale tento hlas je vyjadrený politickým procesom. Teda voľbami a referendom. To je hlas Boží. Ak si naozaj ctíme demokraciu, potom je pre nás hlasom Božím hlas ľudu prejavený vo voľbách a v referende.

Hlas NGO, hlas takzvaného tretieho sektora, je častokrát iba vábenie sirén, ktorým mnohí zbytočne podliehajú. Tak ako máme lepšie a horšie politické strany, tak máme lepšie a horšie mimovládne organizácie. Tak ako máme katolícku charitu, ktorá masovo a dlhé roky pomáha ľuďom, tak ako máme organizácie ochrancov prírody, ktoré si vážime a ctíme, máme tu aj NGO, ktoré nezastupujú nikoho okrem sponzorov, ktorí ich platia.

Ak rozlišujeme medzi politickými stranami, či sú dobré alebo zlé, potom musíme rozlišovať aj NGO, či sú dobré alebo zlé. Ak sa vysmievame politickým stranám, ktoré dostanú vo voľbách 0,1 percenta, a pritom sa tvária, že zastupujú celú spoločnosť, potom sa musíme vysmievať aj NGO, ktoré tvoria traja ľudia a vykrikujú v médiách, že oni sú ten pravý hlas Boží. A pritom nezastupujú nikoho, iba svojich sponzorov.

Ako je možné, že v prípade politických strán to vieme odlíšiť, kto je dobrý, a kto je zlý, ale v prípade NGO je to akosi inak. NGO sú všetky dobré? Naozaj je hlas všetkých NGO hlasom občianskej spoločnosti?

Otroci grantov

Chcem vám teraz v dobrom povedať dva príklady, tým, ktorí veria vo všeobecné NGO dobro, ktoré by vás mali varovať. Aby sa vám nestalo, že sa budete v politike o niečo s dobrým úmyslom snažiť, ale výsledok bude presne opačný, ako by ste dúfali.

V deväťdesiatych rokoch sme tu mali rôzne NGO platené zo zahraničia, ktoré pomáhali opozícii odolávať tlaku Mečiarovej vlády. Pán Boh zaplať, som rád, že sme neskončili ako Bielorusko. V čase, keď tajná služba unášala prezidentovho syna, keď bola tajná služba zneužívaná na sledovanie opozície a novinárov, bola každá pomoc dobrá. Vtedy naozaj išlo o demokraciu alebo o diktatúru. Išlo o to, či bude Slovensko Západ alebo Východ. Lenže potom, čo Slovensko vstúpilo do NATO a EÚ, zrazu peniaze došli. A ľudia, ktorí v tých NGO dlhé roky pracovali, sa zrazu museli obzerať, ako sa budú živiť. Stali sa otrokmi grantov.

Na čo boli granty, to začali presadzovať. A načo boli granty? Na európsku integráciu, na LGBTI agendu, na globálne otepľovanie, na rodovú rovnosť, a tak ďalej.

Aj na trhu NGO funguje zákon ponuky a dopytu. Ale nielen ponuky a dopytu od ľudí. Je to aj opačne: Ponuka grantov vytvára akože spoločenský dopyt po nejakej téme alebo agende. Mnohí ľudia v NGO si ani neuvedomili, že už nie sú bojovníkmi za slobodu, ľudské práva a demokraciu. Stali sa iba nájomnými žoldiermi tých, ktorí vypisujú granty.

A viete čo je najhoršie? Tie takzvané mimovládne organizácie dnes berú najviac peňazí od vlády! Slovenskej a najmä európskej. Tie takzvané mimovládne organizácie sú dnes platenými hlásnymi trúbami európskych elít. Čo je to za hlúposť, čo je to za zmätenie jazyka? Tie NGO, ktoré dnes najviac kričia, akým sú hlasom ľudu, hlasom Božím, sú platené Európskou komisiou – čiže vládou!

Toto sú mimovládne organizácie? Nehanbíte sa páni Weisenbacherovia, pani Pietruchové a Schlesinger? Kde beriete tú drzosť tváriť sa ako mimovládne organizácie, a pritom ste platení bruselskou vládou prostredníctvom slovenskej vlády? Veď vy ste vládne organizácie!

Už chápete, o čo nám týmto zákonom ide? Aby ľudia vedeli, kto je naozaj prejavom spontánnej občianskej spoločnosti, a kto je platenou propagandistickou agentúrou vládnou alebo súkromnou. Open Society Fund – agentúra platená pánom Sorosom – robí aj pekné aktivity. Ale nemá pán Soros náhodou aj politicko ideologickú agendu, ktorú vôbec neskrýva? Otázka masovej migrácie nie je otázkou demokracie. To je otázkou liberálneho a konzervatívneho prístupu k spoločnosti a k štátu. To je presne o tom, či má byť Európa vybývaným rómskym bytom, kde si hocikto vezme, čo uzná za vhodné, kde si hocikto chodí dnu aj von a ešte sa tvárime, že toto sú ľudské práva a demokracia? To nie je spor o demokraciu, toto je spor o charakter tohto štátu a o charakter Európy.

„Chyťte zlodeja!“ môže kričať ešte horší zlodej

A ten je ešte aktuálnejší a hrozivejší. Vnímam to tak, že mnohí v tejto sále boj s korupciou beriete úprimne. A preto vás chcem týmto príkladom varovať, aby ste neskončili ako užitoční idioti niekoho iného, kto vás iba použije na svoje ciele.

V Českej republike nedávno prebehla takzvaná veľká protikorupčná revolúcia. Začala tak, že tri mimovládne organizácie – Transparency International, Rekonstrukce státu a Protikorupčný fond, začali vyvíjať veľkú aktivitu. Odhaľovali korupčné kauzy a vytvárali veľký tlak na českú spoločnosť, že s tým naozaj treba niečo urobiť. Podporovali vybraných štátnych zástupcov a vybraných elitných policajtov a robili z nich ikony protikorupčného boja.

Až všetko dospelo do veľkého vyvrcholenia a eufórie, v ktorej sa ocitla väčšina českých mimovládnych organizácií a médií na jar 2013. Zrazu mali pocit, že sa ten hnusný systém poddal a oni naozaj niečo dosiahli.

Čo sa stalo? Títo elitní policajti a štátni zástupcovia podporovaní spomínanými ngočkami vtrhli na úrad vlády, zatkli milenku predsedu vlády, urobili po Prahe iks domových prehliadok a oznámili národu, že konečne chytili veľké ryby. Oznámili národu, aké milióny peňazí a kilá zlata zhabali. Nečasova vláda padla. Vo voľbách reálne vyhral Babiš, ktorý mal v čase slávneho zásahu na úrade vlády nula celá nula nič percenta. Ešte pár mesiacov predtým v regionálnych voľbách získal viete koľko krajských poslancov? Nula. Nula.

Čo sa vlastne v Česku reálne stalo? Vôbec to nebola protikorupčná revolúcia. Bol to štátny prevrat. Z Česka sa stala policajná a prokurátorská republika. A viete aký je výsledok tohto prevratu? Petr Nečas bol možno politicky nešikovným, ale neskorumpovaným premiérom. On to bol, ktorý reálne odstrihol oligarchov od ODS a českej politiky. Bol to Nečas, ktorý urobil ministrom vnútra pána Kubiceho, hrdinu protikorupčného boja v Česku. Bol to Nečas, ktorý uvoľnil ruky štátnym zástupcom a dosadil do funkcií NGO hrdinov protikorupčného boja z polície a štátneho zastupiteľstva. A títo mu zlomili krk. Nie tým skorumpovaným oligarchom, nie tým skorumpovaným politikom, ale jemu.

Ale je to ešte horšie. Ako sa ukázalo, títo hrdinovia protikorupčného boja spolupracovali už roky s pánom Babišom. Hrali to “já na bráchu, brácha na mne”. Babiš bol dlhé roky spolupracovníkom – konfidentom Šlachtovho elitného policajného útvaru. A tie zásadové a čestné mimovládne organizácie, ten hlas českého ľudu, v skutočnosti roky platil Babiš a jeho kamaráti. Protikorupčná revolúcia v Česku skončila tak, že najmocnejším mužom Česka je najväčší český oligarcha. Minister financií Babiš počas svojej funkcie zdvojnásobil objem štátnych dotácií, ktoré dostávajú jeho firmy.

A čo na to tie mimovládne organizácie? Stále sú hlásnymi trúbami Babiša. Stále odhaľujú korupčné kauzy hocikoho okrem Babiša. Policajti a štátni zástupcovia stále zatýkajú všetkých politických protivníkov pána ministra financií. A všetky tie kauzy, ktorých odhaľovanie je  súčasťou veľkej protikorupčnej revolúcie v Česku, idú do stratena. Dokázali zatiaľ kabelky pani Nagyovej. Hanba nad hanbu.

Viete, aká je stratégia, keď chcete získať moc v štáte, ktorý je skorumpovaný? Tak ako ho urobil Vietkong v južnom Vietname. Myslíte si, že ich stratégiou bolo strieľať tých najskorumpovanejších? Nie, strieľali tých štátnych úradníkov, ktorí boli umiernení, ktorí sa snažili v medziach možností robiť svoju prácu čo najlepšie. Tých strieľali, pretože tí dávali ľuďom nádej, že sa niečo môže zmeniť k lepšiemu. Dávali nádej, že aj štátny úradník môže byť v zásade slušný človek. Tie najväčšie a najskorumpovanejšie svine tam nechávali, aby na ne mohli ukazovať prstom. A keď toho mali ľudia v južnom Vietname plné zuby, začali podporovať Vietkong. Američania z južného Vietnamu odišli, prišiel Vietkong a vtedy ľudia zistili, že aj tie najskorumpovanejšie hovädá boli stokrát lepšie, ako noví revolucionári. Ale vtedy už bolo neskoro.

Ako zmeniť veci, ktoré sa nám nepáčia?

Veľa vecí sa pekne začína, na transparentoch sú pekné slogany, ale v skutočnosti je za tým všetkým konkrétny záujem. Ako povedal hlavný hrdina seriálu Tisícročná včela, na vojnu treba tri veci: “Peniaze, peníze a peňeží.” A tento zákon, ktorý tu dnes predkladáme, hovorí presne o tomto. Chceš meniť právny poriadok Slovenskej republiky, chceš meniť zákony a bojovať za dobro? Nech sa páči. Ale nehraj sa na mimovládny hlas Boží. Zaregistruj sa ako lobista, zverejni, kto ťa platí, u koho lobuješ a za čo lobuješ.

Alebo vstúp do politického procesu, nastav svoj krk, ponor sa do toho politického bahna a presvedč ľudí, že máš pravdu. Lebo takto sa legitímne menia veci.

Ale to tie jednočlovekové NGO, tí takzvaní bojovníci za demokraciu, bojovníci za ľudské práva, tí bojovníci proti korupcii toto akosi nie sú ochotní urobiť. Prečo? Veď nie sme v totalite, kde by im hrozilo väzenie. Prečo to nie sú ochotní urobiť? A viete prečo? Pretože sa boja, že by sa mohla ukázať aj pravda. Tá pravda je taká, že mnohí z tých, ktorí sa dnes tvária ako mimovládny hlas Boží, by vo voľbách dostali nula celá nula percenta. A práve túto pravdu chcú mnohí ošvindľovať prostredníctvom akože otovrenej občianskej spoločnosti.

Aj minister, ktorý sa mi nepáči, ale vzišiel z volieb, je desaťkrát legitímnejší ako reči trojčlovekovej NGO. Pretože máme demokraciu a nie NGOkraciu. Nepáči sa nám minister vnútra? Ani mne sa nepáči. Nepáči sa nám policajný prezident? Ani mne sa nepáči. A Ale vymeniť sa má voľbami, po ktorých príde nový minister vnútra a dá tam lepšieho policajného prezidenta. Riešením nie je otvorenosť a NGO. Riešením je získať podporu ľudí vo voľbách.

Dámy a páni, aby to bolo jasné. S touto vládou hlboko nesúhlasím. Budem s vami bojovať a urobím všetko preto, aby sme vás porazili a vymenili. Ale budem to robiť v legitímnom politickom zápase. Nebudem sa skrývať za nejaké transparenty, nebudem sa skrývať za nejaké mimovládne organizácie. Budem s vami súperiť v legitímnom politickom zápase, pretože chcem legitimitu od ľudí. To je demokracia. Získať legitimitu od ľudí. Nie od médií, nie od NGO, ale od ľudí.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook