Henry Kissinger (1923) je americký diplomat a politik, nositeľ Nobelovej ceny za mier (1973). Bol Nixonov poradca pre národnú bezpečnosť (1969-1973), neskôr ministrom zahraničných vecí za Nixona aj Forda (1973-1977).  Napriek svojmu vysokému veku je stále aktívny a je považovaný za odborníka na medzinárodné vzťahy. Zaujímavo o nich píše, ale v realite boli jeho výsledky katastrofálne.

Keď som sa v roku 1973 narodil, Henry Kissinger práve prežíval najúspešnejší rok svojho života. Dohodol v Paríži mier so Severným Vietnamom, za ktorý dostal Nobelovu cenu. So Sovietskym zväzom dohodol v rámci politiky uvoľnovania napätia zníženie počtu jadrových zbraní. A s komunistickou Čínou dohodol jej vstup do OSN namiesto antikomunistickej čínskej vlády na Taiwane. To bol údajne jeho majstrovský kúsok, pretože posilnením komunistickej Číny vraj oslabil Sovietsky zväz a umožnil tým Západu vyhrať studenú vojnu. Rozoberme si tieto Kissingerove “úspechy” podrobnejšie.

Zrada Vietnamu

Od roku 1954 bol Vietnam rozdelený na komunistický Sever a antikomunistický Juh. Vládca Severu Ho Či Min však mal zálusk aj na južnú časť Vietnamu a pokúšal sa ho partizánskymi akciami destabilizovať a neskôr obsadiť.

V roku 1964 sa americký prezident Johnson rozhodol urobiť tomu koniec a pod zámienkou incidentu v Tonkinskom zálive poslal do južného Vietnamu vojakov. Severný Vietnam urobil to isté a začala sa dlhá vojna o južný Vietnam. Chvíľu vyhrával komunistický Vietkong, chvíľu Američania. Nikto nedokázal definitívne zvíťaziť. To však viac vyhovovalo Severnému Vietnamu, pretože americká verejnosť začala byť alergická na tisíce rakiev amerických vojakov prilietavajúcich zo Saigonu.

Kissingerov šéf Nixon odmietol odísť z Vietnamu dovtedy, kým túto vojnu nevyhrá, alebo aspoň nedosiahne prijateľný mier. Kissinger s jeho súhlasom tajne vyjednával so severným Vietnamom v Paríži, ale komunistickí Vietnamci odmietali podpísať dohodu. Nakoniec sa Nixon rozhodol zahrať na šialenca a ešte viac vyeskaloval konflikt. Začal kobercovo bombardovať severný VIetnam, vtrhol do Kambodže a Laosu, aby odrezal zásobovacie cesty Vietkongu na juh. Vtedy komunisti z Hanoja usúdili, že Nixon je naozaj blázon a radšej podpísali mier, za ktorý dostal Kissinger Nobelovu cenu.

Parížska mierová zmluva o Vietname bola najväčším medzinárodným svinstvom od Mníchovskej zrady Česko-Slovenska v roku 1938. Kissinger dohodol “mier” tak, že ho mali podpísať USA, Severný Vietnam, komunistický Vietkong a Južný Vietnam. Ale južný Vietnam na rokovaniach nebol prítomný. Kissinger rozhodol o nich bez nich. Potom dal Južnému Vietnamu ultimátum: Ak nepodpíšete, USA sa stiahnu už nikdy vám nepomôžeme. Tak ako česko-slovenský prezident Beneš v roku 1938, aj juhovietnamský prezident Thieu v roku 1973 kričal do celého sveta, že takáto “mierová” dohoda je zrada a komunisti ju nebudú doržiavať. Ale tak ako Beneš, aj juhovietnamský prezident nakoniec diktát prijal.

Mier vo Vietname bol podpísaný za tých podmienok, že komunisti prestanú posielať vojakov a zbrane na juh a Američania sa stiahnu z Vietnamu. V južnom Vietname budú slobodné voľby a ľudia si vyberú, kto im má vládnuť. Ak ale severní Vietnamci porušia dohodu a opäť začnú posielať vojakov alebo zbrane na juh, Američania sa takisto vrátia naspäť. Garantom tohto záväzku voči južnému Vietnamu mal byť Kissinger ako americký minister zahraničných vecí.

Lenže potom, čo sa Američania stiahli z Vietnamu, Severní Vietnamci v roku 1974 vpadli znovu na juh. Začiatkom roku 1975 spustili generálnu ofenzívu celej svojej armády. Bolo to úplné porušenie Parížskej mierovej zmluvy – rovnako ako bola necelý polrok po podpísaní porušená Mníchovská dohoda o Česko-Slovensku. Tak ako vtedy Británia a Francúzsko neurobili nič na pomoc zvyšku Česko-Slovenska a nechali ho zhltnúť Hitlerovi, tak aj USA a Kissinger neurobili nič na pomoc južnému Vietnamu. 1. mája 1975 padol Saigon a Kissinger sa na to iba pozeral. Pozeral sa tiež na to, ako komunisti likvidujú státisíce tých Vietnamcov, ktorí Američanov roky podporovali, lebo nechceli komunizmus. Na rozdiel od Chamberlaina sa Kissinger pozeral na výsledok svojej zrady s Nobelovou cenou vo vrecku.

Zrada Číny

Keď v tridsiatych rokoch vpadlo Japonsko do Číny, na odpor sa mu postavila Čankajškova armáda. Čankajšek bol západnými vládami oficiálne uznaný ako prezident Číny. Desať rokov bojoval proti japonskej agresii za cenu neuveriteľných obetí. V tom istom čase komunista Mao vyčkával a nechával Čankajška, aby počas odporu proti Japoncom vykrvácal. Keď boli Japonci porazení, Maovi komunisti začali občiansku vojnu. Američania a Briti neposkytli Čankajškovi dostatočnú vojenskú pomoc, ale Rusi Maovi áno. V roku 1949 Mao obsadil Peking a čínski antikomunisti ustúpili so svojou armádou na Taiwan. Miesto v bezpečnostnej rade OSN, ktoré patrilo Číne, však naďalej držal Čankajšek ako prezident Čínskej republiky, hoci kontroloval už iba malú ostrovnú časť Číny. Ale bol legitímnym čínskym prezidentom a Mao bol iba komunistickým pučistom.

Takáto situácia trvala dvadsať rokov. Až kým Kissinger neponúkol Maovi, že vyhodí Čínsku republiku – Taiwan – z Bezpečnostnej rady OSN a dotlačí tam komunistickú ľudovú republiku. Za to chcel, aby sa čínski komunisti nekamarátili so Sovietskym zväzom. Mao takúto dohodu samozrejme rád prijal. Komunistická Čína sa zo dňa na deň stala politickou veľmocou na úrovni USA, Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu. Mao mal v OSN rovnaké právo veta ako tieto štáty. Kissinger navyše otvoril komunistickej Číne aj americký trh, aby tam Čína mohla exportovať, a tým sa hospodársky povzniesť.

Čo priniesla Kissingerova zrada Číne? Všetci čínski odporcovia komunistov pochopili, že Američania ich zradili, žiadne vylodenie z Taiwanu a oslobodenie Číny nepríde. Komunisti si definitívne upevnili v Číne svoju moc. A čo prinieslo Kissingerovo uznanie komunistickej Číny USA? Za štyridsať rokov sa z komunistickej Číny stala svetová ekonomická veľmoc číslo 2. Kissinger stvoril z komunistickej Číny hlavného svetového vyzývateľa USA v súčasnosti.

Sovietsky zväz

Kissinger svojou politikou uvoľnovania napätia voči Sovietskemu zväzu údajne posilnil svetový mier. Nixon na Kissingerovo odporúčanie prijal Brežneva dokonca vo svojej súkromnej vile v Kalifornii, aby komunistického vládcu presvedčil, že nie je jeho nepriateľ.

Súdruh Brežnev tomu uveril a vyhodnotil si to tak, že Američania vymäkli. A tak v roku 1975 podporil úspešný komunistický prevrat v Angole a v Mozambiku. Čo urobil Kissinger na podporu ľudí, ktorí odmietali komunizmus v týchto krajinách? Asi už tušíte… A v roku 1979 vtrhol Brežnev aj do Afganistanu, lebo naozaj Kissingerovi uveril, že Američania nechcú proti Sovietskemu zväzu bojovať.

Kissinger ako majster public relations

Ako sa Kissingerovi podarilo udržať si reputáciu, aj keď jeho zahraničná politika v praxi bola minimálne takou katastrofou, ako Obamova zahraničná politika v súčasnosti? Držal sa Churchillovho pravidla, že históriu treba písať aj doslovne. A tak napísal o zahraničnej politike veľa hrubých kníh. Na rozdiel od praktickej zahraničnej politiky, písať o nej vie Kissinger veľmi zaujímavo a pútavo. Milióny čitateľov sa tak dozvedeli interpetáciu súvislostí Vietnamskej vojny a zrady Čankajška priamo z úst Kissingera. Čitatelia sa od neho dozvedeli, ako to dobre myslel a ako to iní pokazili.

Kissinger tiež vždy vedel, že nie je podstatná realita, ale to, čo si televízni diváci večer pozrú v televízii. S médiami a elitami vedel Kissinger robiť vždy. Keď mal Nixon problémy s aférou Watergate, Kissinger vynášal médiám pikošky zo zákulisia Bieleho domu. A médiá sa potom na oplátku po Nixonovom páde tvárili, že Kissinger vlastne s Nixonom nikdy nič nemal. Bol to vlastne taký nezávislý a nadstranícky odborník.

Kissinger, Trump a Putin

Po zvolení Trumpa za amerického prezidenta priniesli médiá informáciu, že Trump sa s Kissingerom stretol, aby prediskutovali americkú zahraničnú politiku. Analytici to hodnotili veľmi pozitívne, že Trump konečne konzultuje svoju zahraničnú politiku s naslovovzatým odborníkom. Priznám sa, že mňa oblial studený pot.

Dúfam, že Kissinger nebude mať na Trumpovu zahraničnú politiku žiaden vplyv. V opačnom prípade by sme totiž mohli očakávať, že USA zase niekoho zradia. Obávam sa, že ten kandidát na zradu môže byť pokojne Stredná Európa. Kissingerova verejné vystúpenia totiž naznačujú asi toto:

Čína je problém, v tom má Trump zásadnú pravdu. Henry taktne nepripomenie, že tento problém pred 40. rokmi stvoril. Ale on vie, ako Čínu poraziť. Treba sa spojiť s Ruskom. A niečo za to Putinovi dať. Koho asi Henry navrhuje zradiť? Ukrajinu, Strednú Európu? Pre Henryho je všetko vecou vyjednávania…

Aby to bolo úplne zrejmé, ja nie som rusofób ani amerikanofób. Chápem, že veľmoci majú svoje záujmy, ktoré si bránia. Ale obávam sa toho, ak si veľmoci delia sféry vplyvu tak, že menšie krajiny berú iba ako pešiakov v hre, ktorých môžu obetovať podľa toho, ako sa im práve hodí. Tak to urobili veľmoci v Mníchove v roku 1938, a tak to urobil Kissinger v Paríži v roku 1973. O malých krajinách bez týchto krajín.

Ľudia môžu byť osobne milí, šarmantní a očarujúci spoločníci, akým Kissinger určite je. Keď ale budete čítať nejaké Kissingerove “múdra” o zahraničnej politike a o tom, aký by mali mať USA postoj k Európe, spomeňte si na to, čo o ňom povedal jeho dlhoročný šéf, americký prezident Nixon: “Henry je bezcharakterná sviňa.”