ÚTOK V PARÍŽI II., HITLER A ZÁPAD

  • 14.11.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 27653
Politika

Západ robí vo vzťahu k moslimským radikálom tú istú chybu, akú robil vo vzťahu k Hitlerovi pred osemdesiatimi rokmi. Západ je dnes rovnako naivný, pretože nechce uveriť, že by situácia mohla byť taká zlá. Západ si neuvedomuje, že s radikálnym islamom sa nedá dohodnúť. Rovnako ako s Hitlerom v tridsiatych rokoch.

Hitler v tridsiatych rokoch vznášal požiadavky. Porušoval zmluvy. Obsadzoval územia. A Západ vždy znovu a znovu uveril, že táto požiadavka je už naozaj posledná. A potom bude mier a pokoj. Vtedajší predstavitelia civilizovaného sveta robili niekoľko rokov ústupky, pretože si mysleli, že radšej treba v mene vyššieho cieľa niečo alebo niekoho obetovať. Veď mier za to stojí.

Vrcholom tejto naivnej politiky bol Mníchov 1938. Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko obetovali Česko-Slovensko. Britský premiér Chamberlain mával Mníchovskou dohodou pred kamerami a prednášal vznešené reči o záchrane mieru v Európe.

Winston Churchill bol celé tridsiate roky označovaný za vojnového štváča, pretože varoval Európu pred Hitlerovým Nemeckom. Po mníchovskej zrade povedal: “Museli sme si vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu a budeme mať aj vojnu.” O rok začala vojna a Winston Churchill ako premiér doviedol Britániu k víťazstvu.

Podstatou naivity Západu v tridsiatych rokoch bola skutočnosť, že Hitler hral na úplne inom ihrisku ako Británia alebo Francúzsko. Hitler nepovažoval mier za dobrý a konflikty, násilie a vojny za zlé. Hitler chcel ovládnuť Európu a bol odhodlaný použiť všetky prostriedky vedúce k tomuto cieľu. A načas sa mu to aj podarilo.

Hitler prehral preto, že Winston Churchill s ním nechcel rokovať a dohodnúť sa. Chuchill pochopil, že ide o konflikt civilizácií. O víťazstvo alebo smrť. Buď v Európe zvíťazí nacizmus alebo tradičná civilizácia založená na judeokresťanských hodnotách.

Churchill zvíťazil, pretože pochopil podstatu konfliktu a bol ochotný bojovať do posledného zvyšku síl. “Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdáme!”, povedal Churchill v čase, keď osamotená Británia bojovala proti Hitlerovi ovládajúcemu celú Európu. Postupne sa k Británii pridávali ďalšie štáty a nacizmus bol v Európe definitívne porazený.

Vráťme sa do súčasnosti. Dvaja moslimskí fanatici vystrieľali redakciu parížskeho satirického týždenníka Charlie Hebdo. O čom tento útok svedčí, čoho je dôkazom?

Radikálni moslimovia nehrajú na ihrisku, na ktoré sme zvyknutí. Nechcú sa dohodnúť, ako môžeme spolu v Európe civilizovane spolunažívať. Chcú našu civilizáciu zničiť a ovládnuť Európu. V mene tohoto cieľa sú ochotní používať násilie. A súčasne využívajú našu naivitu, keď sa nás snažia presvedčiť, že toto násilie nie je agresiou, ale iba dôsledom nespravodlivostí, ktorých sme sa voči moslimom dopustili my. Presne takto postupoval Hitler.

Veľa Európanov im túto taktiku “zjedlo aj s navijákom”. Keby sme nešli do Iraku, keby sme nešli do Afganistanu …. , všetko by bolo úplne inak. Je to lož. Tá najpodstatnejšia vec by zostala taká istá. Radikálni moslimovia považujú našu civilizáciu za slabú, zdegenerovanú a chcú ju zničiť. Presne ako Hitler.

A prečo by si na nás vlastne netrúfali, keď vidia, ako sa správame? Keď v Európe zverejníme karikatúru Mohameda, v islamskom svete sú demonštrácie a organizujú sa bojkoty. A my sa ospravedlňujeme, že sme to tak nemysleli. Že máme slobodu slova a každý si môže zverejniť čokoľvek, aj keď s tým ostatní nesúhlasia. A samozrejme si moslimov vážime, nič proti nim nemáme a chceme s nimi žiť v mieri.

Keď v islamskej krajine vyvražďujú kresťanov len preto, že sú kresťania, zmôžeme sa na diplomatickú nótu. Ak vôbec. Ani nás nenapadne žiadať reciprocitu v zmysle, my sa k vám správame v Európe slušne, tak sa správajte slušne aj u vás doma voči nám.

Považujeme za úplne normálne, že sa treba prispôsobiť tomu, aké pravidlá hry majú islamské štáty nastavené doma. Ale ak niekto povie, že aj v Európe by mali moslimovia rešpektovať naše pravidlá hry, považujeme to za prejav islamofóbie a netolerancie.

Či sa nám to páči alebo nie, v Európe už prebieha konflikt civilizácií. Našej a islamskej. Samozrejme by bolo lepšie, keby sme sa civilizovane dohodli. Ale na konflikt a vojnu stačí rozhodnutie iba jednej strany. Druhá strana má potom na výber iba to, či bude bojovať, brániť sa a pokúsi sa vyhrať. V opačnom prípade skôr alebo neskôr vyhrajú tí druhí. A potom si prispôsobia Európu vlastným pravidlám hry.

V akom svete budú žiť naše deti a vnuci? V takom, v akom sme mali vďaka našim otcom a dedom šťastie žiť my?

Radikálni moslimovia útočia na Európu. Oni sú agresormi. Máme na výber, ako sa s tým vyrovnáme.

Som za to, aby sme sa bránili. Naša civilizácia za to stojí.

—————————————-

Tento text som napísal po útokoch na Charlie Hebdo 8. januára 2015. Myslím si, že dnes k nemu treba pridať iba niekoľko riadkov.

Po včerajších útokoch v Paríži je úplne zrejmé, že nejde o žiadnu slobodu slova, ako si to mnohí mysleli v januári. Nejde tu o boj extrémistov proti liberálom. Ide naozaj o konflikt civilizácií.

Imigračná invázia do Európy zvyšuje bezpečnostné riziká ďalších útokov. Samozrejme, že 90 percent ľudí prichádza dnes do Európy za lepšími sociálnymi podmienkami. Sú zmanipulovaní propagandou a veria tomu, že v Nemecku majú nárok na dom a sociálne dávky len na základe faktu, že sa im tam podarilo dôjsť. A sú sklamaní a znechutení, že ich oklamali. Ale tento hnev nesmerujú na tých, ktorí ich oklamali, ale na nás – Európanov.

Tajné služby európskych krajín však neustále upozorňujú na to, že medzi imigrantami sú aj extrémisti, ktorí sem prichádzajú s inými úmyslami. Tajné služby varujú, že pri takom veľkom počte z imigrantov nedokážu vyselektovať tých, ktorí predstavujú bezprostredné nebezpečenstvo. Ale nemecká kancelárka Merkelová odpovedá na tieto varovania iba lakonickým „Zvládneme to“. Naozaj? A ak aj áno, za akú cenu?

Ak by Európa ďalej uplatňovala Merkelovej meter na to, kto môže do EÚ prísť, takýto výklad azylového práva spĺňa 80 percent obyvateľov sveta. Nie je už čas priznať chybu a začať brániť vonkajšie hranice EÚ a nepúšťať dnu nikoho, kto chce prísť nelegálne?

Na záver by som sa chcel vyjadriť k idiotskému argumentu, že nás sa to predsa netýka, lebo k nám imigranti neprichádzajú. A čo sa stane, keď Nemecko zavrie hranice? Koľko dní bude trvať, kým sa státisíce imigrantov „odriazia“ od nemeckej hranice a zostanú v strednej Európe? Čo budeme robiť potom?

My Slováci máme v tejto oblasti šťastie na posledných troch ministrov vnútra. Myslím si, že by sme mali ručičky – nožičky bozkávať Palkovi, Lipšicovi a Kaliňákovi za to, že ministerstvo vnútra pod ich vedením od roku 2002 robilo veľmi prísnu azylovú politiku. Aj vďaka nim je Slovensko v situácii, že ešte stále môžeme na rozdiel od mnohých iných štátov situáciu zvládnuť.

Dobrá správa na záver: Štáty V4 už pochopili, že na zdravý rozum európskych elít sa nemôžeme spoliehať. Spolupráca Poľska, Česko, Maďarska a Slovenska pri ochrane vonkajšej hranice EÚ už prebieha naozaj a nie je iba na úrovni bruselských rečí a uznesení. Napriek spolupráci s krajinami V4 však musíme byť pripravení aj na krízový scenár, že budeme musieť túto situáciu zvládnuť aj sami.

A na to potrebujeme lídrov, ktorí vedia konať. Lídrov, ktorí vedeli, kde je sever, už pred mnohými mesiacmi a nezobúdzajú sa z naivity až dnes.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook