Minulý rok som si prečítal zaujímavú knihu „Zmrdi, vohnouti a my“ od autora pod pseudonymom D-fens, s podtitulom Jak poznat zmrda? Jak poznat vohnouta? Jak vážnou hrozbu naší civilizaci představují? Slovo zmrd v tomto prípade nepredstavuje nadávku, ale typové vymedzenie človeka, ktorého máme možnosť stretnúť kdekoľvek. V práci, medzi susedmi a samozrejme aj v politike.

Autor uvádza desať spoľahlivých znakov, ako spoznať zmrda – presná charakteristika sa dá nájsť na http://www.dfens-cz.com/view.php?cisloclanku=2001011201.

1. Zmrd sa rád vykecáva. Spoznáte ho podľa toho, že po pol hodine vykecávania neuviedol ani jednu novú informáciu.
2. Zmrd je informačný upír. Zmyslom rozhovoru s vami je pre neho identifikovanie a vycicanie akýkoľvek vašich informácií alebo znalostí, ktoré by mohol zneužiť.
3. Zmrd sa pchá do zadku. K nadriadeným sa správa úplne inak ako k podriadeným
4. Zmrd je amorfný. Nemá žiaden štýl, ako terminátor preberá na seba podobu človeka, ktorá práve najviac vyhovuje jeho cieľom.
5. Zmrd sa správa ako hajzlík. Aj keď sa snaží maskovať, jeho pravá povaha skôr alebo neskôr vylezie na povrch.
6. Zmrd útočí iba odzadu. Priamych súbojov sa desí, jeho pracovnou metódou sú intrigy.
7. Zmrd nevie nič urobiť poriadne. Ale o to viac času venuje intrigám, aby za to mohli vy, keď sa príde na to, že sa niečo pokašľalo.
8. Zmrd nevie byť konkrétny. Je mu fyzicky zle zo situácií, keď musí povedať na niečo vyhranený názor. Je to preňho o to horšie, keď nevie odhadnúť, čo si myslí nadriadený alebo aspoň veľká väčšina.
9. Zmrd sa vyžíva v dokopávaní súperov zrazených k zemi. Kým sa protivník ešte drží na nohách, nie je si istý, či sa z toho ešte nedostane. Ale keď je niekto zjavne porazený, vybije si ňom spravodlivý hnev.
10. Zmrd je solidárny s inými zmrdmi. Ako náhle sa v kolektíve vyskytujú normálni ľudia, zmrdi sa na nich vrhajú v svorkách. Až potom sa ďalej žerú medzi sebou.

V politike zmrd patrí medzi líšky. Nie každá líška je zmrd. Napríklad Bismarck alebo Josef Lux boli líšky – osobnosti. Na druhej strane ale platí, že každý zmrd je líška. Priamosť je vlastnosť, ktorej sa zmrd štíti. Slovenská politika je nadpriemerne bohatá na zmrdov. Darí sa najmä zmrdom – riťolezom. Nádhernými exemplármi tohto poddruhu zmrdov sú napríklad Rafael Rafaj zo SNS, Milan Urbáni z HZDS, Robert Madej zo Smeru alebo Milan Hort z SDKÚ. Výnimočne vydarenými jedincami, aj keď iným poddruhom, sú aj náš prezident hlavy štátu a Ľuboš Micheľ. Krásne zaraditeľné sú aj exempláre poslancov, ktoré celé volebné obdobie ani raz nevystúpia, aby náhodu nemohli byť identifikovaní s nejakým názorom alebo myšlienkou.

V slovenskej politike sú aj jedince, ktoré síce mnohí ľudia považujú za prototypy zmrdov, ale v skutočnosti zmrdmi nie sú. Ako klasický príklad uvádzam Štefana Harabína. V tomto prípade sa nemožno nechať uniesť emóciami, pretože pod vplyvom emócií by sme potom nemuseli dôjsť k presnému záveru. Štefan Harabín sa síce rád vykecáva, ale na druhej strane mu nemožno uprieť, že je vždy konkrétny: Za všetky problémy v slovenskej justícii predsa môže Lipšic. Štefan Harabín nie je ani amorfný. Nepreberá na seba podoby rôznych typov ľudí, podľa toho, ako sa mu to hodí. Naopak, je vždy stopercentne spokojný sám zo sebou. Takisto neútočí odzadu ale priamo. Navyše je zrejmé, že nikoho informačne nevyciciava, pretože na základe pozorovania tohto jedinca sa dá usúdiť, že k svojej politickej činnosti žiadne informácie alebo znalosti nepotrebuje.

Autor knihy „Zmrdi, vohnouti a my“ pomenúva štyri štádiá zamorenia prostredia zmrdmi. Štvrté najhoršie štádium sa dá identifikovať podľa toho, že zmrdi začínajú umiestňovať do funkcií aj svojich príbuzných, ktorí sú samozrejme takisto zmrdi. Toto konečne štádium zamorenia prostredia zmrdmi autor poeticky nazýva „jedna veľká rodina“. Za jediné možnú reakciu normálneho jedinca na túto situáciu považuje stratégiu „rýchlo preč“.

Keďže väčšina normálnych ľudí sa zo Slovenska vysťahovať nechce, musí sa rozhodnúť pre dve zostávajúce stratégia. Prvou je stať sa zmrdom. Najskôr síce budete ostatným zmrdom podozrivý, ale pri troche vytrvalosti a tréningu dosiahnete v krátkom čase veľké pokroky. A po nejakom čase si už ani nebudete pamätať, čo vám vlastne na zmrdoch tak vadilo. Prinajhoršom si môžete nepríjemné spomienky odôvodniť mladíckou nerozvážnosťou – každý z nás chcel predsa za mladi hlavou prerážať múr.

Druhou stratégiou je stať sa zmrdobijcom. Tento blog si dáva za cieľ povzbudiť Slovákov súcich na slovo, aby sa inšpirovali pre toto vznešené poslanie. A súčasne je tento blog výzvou na založenie slovenského Klubu zmrdobijcov. Záujemcovia sa môžu prihlásiť na [email protected] . Prvou úlohou Klubu zmrdobijcov bude podrobne zmapovať slovenských politických zmrdov a informovať o našich zisteniach verejnosť.