Náčelník ŠtB Lorenc. Cesta na vrchol moci. Penta story 18.

  • 15.12.2014
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 32890
Mordor Penta

„Je mi jedno, či niekto pracoval pre CIA alebo KGB, či bol členom ústredného výboru alebo disident. Pokiaľ je človek šikovný a uznávaný vo svojej brandži, nič iné ma nezaujíma,“ povedal Haščák v roku 2005 o o šéfovi bezpečnosti Penty a bývalom šéfovi komunistickej tajnej polície Alojzovi Lorencovi.

Keďže nie je známe, že by Penta zamestnávala nejakého disidenta alebo pracovníka CIA, mohli by sme z toho usúdiť, že disidenti alebo bývalí pracovníci CIA nie sú pre Pentu dostatočne šikovní a uznávaní? Aké parametre musí spĺňať človek, ktorý je dostočne odborne erudovaný na pozíciu riaditeľa bezpečnosti tejto finančnej skupiny? Z doterajších dejin Penty vyplýva, že odborníkov vhodných na tento post vychovávala najmä ŠtB.

Kto je Alojz Lorenc

Narodil sa v Trenčíne v roku 1939. Už ako 15 ročný nastúpil do ozbrojených zložiek štátu – zmaturoval v roku 1957 na škole dôstojníckeho dorastu v Poprade. Ako 22 ročný sa stal členom KSČ. V roku 1970 absolvoval Vojenskú akadémiu Antonína Zápotockého.

Počas okupácie v auguste 1968 bol predsedom Základnej organizácie KSČ na vojenskej akadémii. Sám k tomu uviedol: “Asi v máji som začal vidieť nebezpečie posôbenia pravicových síl v našej spoločnosti a neskôr i vnútri strany, a toto ma viedlo po 21. auguste 1968 k hodnoteniu príchodu spojeneckých vojsk ako východiska zo situácie”. 

V jeho hodnotení ŠtB píše, že počas začiatku vojenskej okupácie “plne obstál, dosiahol toho, že výbor ZO KSČ neorganizoval žiadne nátlakové akcie, brzdil oportunistické tendencie. Vstup vojsk Varšavskej zmluvy videl ako východisko zo situácie a zastával internacionálne postoje. Komisiou pre výmenu členských legitimácií (KSČ) mu bola vyslovená pochvala a poďakovanie za jeho správny triedny postoj a angažovanosť pri konsolidačnom procese.”

V roku 1969 dostal Alojz Lorenc vyznamenanie – medailu Za službu vlasti.

Prvého septembra 1970 nastúpili deti po prázdninách do školy. Lojálny a preverený komunista Lorenc nastúpil ako 31 ročný v hodnosti majora do Štátnej bezpečnosti – komunistickej tajnej polície. Celé sedemdesiate roky pracoval na zvláštnej správe ŠtB ako kryptológ, od roku 1977 pôsobil ako náčelník zvláštnej správy ŠtB.

V auguste 1980 bol 40 ročný podplukovník Alojz Lorenc oboznámený náčelníkom kádrovej správy ŠtB plk. Jozefom Soukupom (hlavným personalistom ŠtB) s tým, že bude vymenovaný za náčelníka ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. Po pražskej správe ZNB to bola druhá najdôležitejšia krajská správa ZNB vo vtedajškom komunistickom Česko-Slovensku. “Súdruh Lorenc na to reagoval prehlásením, že bude pracovať vždy tam, kde ho strana bude potrebovať”, píše plk. Soukup v zázname o tomto stretnutí.

Ako náčelník správy ZNB v Bratislave sa Lorenc osvedčil. Už ako plukovník dostal v roku 1982 vyznamenanie – medailu Za zásluhy o ochranu štátnych hraníc ČSSR. Len pripomínam, že ostraha štátnych hraníc sa vtedy riadila zásadou z filmu Pelíšky: “Rozkaz ten zněl jasně. Muž s brašnou nesmí projet za žádnou cenu”.

Na jar 1983 bol Lorenc povýšený ako 43 ročný na generálmajora. Od 1. novembra 1985 sa stal prvým námestníkom federálneho ministra vnútra a náčelníkom ŠtB. Nad ním bol iba minister vnútra a generálny tajomník ÚV KSČ a prezident Gustáv Husák, neskôr vystriedaný Miloušom Jakešom. Napriek neskoršej výmene ministra vnútra Vratislava Vajnara za Františka Kincla sa Lorencova pozícia ešte viac posilnila – dostal pod svoju kompetenciu všetky dôležité správy federálneho ministerstva vnútra s výnimkou rozviedky a vyšetrovania. K päťdesiatke bol Alojz Lorenc v roku 1989 povýšený na generálporučíka.

Moc Alojza Lorenca

Aby si najmä mladší čitatelia vedeli predstaviť, akú veľkú organizáciu Lorenc tesne pred 17. novembrom 1989 riadil, ponúkam niekoľko čísel:

Počet príslušníkov ŠtB: 14 tisíc

Počet tajných agentov ŠtB: 8.800

Počet dôverníkov ŠtB: 8.600

Počet konšpiračných a prepožičaných bytov: 1.500

Počet policajtov spadajúcich pod velenie A. Lorenca ako náčelníka operačného štábu FMV v prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie: 70 tisíc

V rozhovoroch, ktoré poskytol médiám pri príležitosti 25 výročia pádu komunistického režimu, sa Alojz Lorenc snažil vytvoriť dojem, že bol iba koliečkom vo veľkom stroji komunistickej diktatúry. Nemáte pocit, že musel byť celkom veľkým a silným kolesom? A keď sa toto koleso dalo do pohybu, celá republika musela byť v pozore?

Ako túto moc Lorenc využíval

Alojz Lorenc mal vo funkcii náčelníka ŠtB jednu dôležitú výhodu oproti všetkým ostatným mocným vtedajšieho komunistického režimu: Mal všetky informácie. Vedel teda veľmi dobre, že podpora spoločnosti voči komunistickej strane neustále klesá. A vedel tiež, že neustále klesá aj podpora členov komunistickej strany voči prestarnutému a skostnatenému vedeniu štátu.

Po nástupe Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka komunistickej strany Sovietskeho zväzu a jeho perestrojke bolo jasné, že zmeny prídu aj v Česko-Slovensku. Išlo len o to, aké zmeny to budú a kto bude ich lídrom. Lorencova stratégia vo funkcii náčelníka ŠtB sa dá rozdeliť na dve línie: Získavanie času a príprava kádrov na novú dobu.

Získavanie času

Komunistická strana Česko-Slovenska nebola v druhej polovici osemdesiatych rokov pripravená na fungovanie v novej dobe. Potrebovala nevyhnutne reformy. Ale na presadenie reformy komunistickej strany bol potrebný čas. Lorenc ho získaval tým, že sa snažil čo najviac rozkladať a kompromitovať disidentov a iné opozičné sily, ktoré by mohli komunistickú stranu ohroziť.

Na to bola určená napríklad akcia “KLIN”. Išlo okrem iného o to, aby ŠtB dostala svojich agentov a donášačov do každej disidentskej skupiny a vedela vopred o všetkom, čo sa chystá.

V tom bol Lorenc pomerne úspešný. Vďaka svojim agentom sa mu podarilo ovplyvniť predstaviteľov opozície napríklad v tom, aby 21 augusta 1989 neorganizovali veľké masové protesty. K tomuto úspechu mu gratulovali aj jeho kolegovia KGB.

Rovnako k získavaniu času patrilo zatýkanie a zastrašovanie tých odporcov režimu, ktorí sa nebáli otvorene vystupovať proti nemu. Disidenti a protestujúci študenti boli držaní v celách predbežného zadržania, prípadne vyvážaní v noci desiatky kilometrov do lesa, aby si počas nočnej chôdze domov rozmysleli, či je ich odpor voči režimu naozaj takou dôležitou vecou.

Do poslednej chvíle pred Novembrom 1989 však prebiehali aj politické procesy, aj keď tie už v tom čase Lorenc nepodporoval. Ešte v auguste 1989 zatkla ŠtB Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Hanu Ponickú, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka. Boli obvinení z podvracania republiky. Ján Čarnogurský zostal vo väzbe až do novembra 1989, kedy bol pod tlakom protestujúcich demonštrantov prepustený pravdepodobne ako posledný politický väzeň v Česko-Slovensku.

Príprava kádrov

Okrem získavania času sa Alojz Lorenc snažil pripraviť vnútri komunistickej strany podmienky pre jej reformu. Správne predpokladal, že ak má byť reforma komunistickej strany prijatá verejnosťou kladne, bude musieť dôjsť k prehodnoteniu postoja k okupácii z roku 1968. Počas reorganizácie ŠtB preto Lorenc urobil veľkú kádrovú obnovu. Do funkcií sa dostali mladí ľudia, ktorí sa počas roka 1968 vzhľadom na svoj vek nemohli skompromitovať, a preto ich reforma strany nijako neohrozovala.

Súčasťou prípravy na zmeny v spoločnosti bolo aj dosadzovanie agentov ŠtB do opozičných skupín. Títo ľudia boli pripravovaní, aby po predpokladaných zmenách pôsobili vo vnútri iných politických štruktúr v prospech komunistickej strany pred aj po zmene pomerov. Táto Lorencova stratégia sa ukázala ako celkom úspešnou.

Ďalšou stratégiou bolo pripravovať mladých odborníkov lojálnych ku komunistickému režimu. Alojz Lorenc si uvedomoval, že v nových pomeroch bude okrem lojality ku komunistickej strane rozhodovať aj odborná pripravenosť. Mnohé deti z lojálnych komunistických rodín boli preto vysielané na štúdium do zahraničia. Napríklad do Moskvy, ako Jaroslav Haščák, Marek Dospiva, Jozef Oravkin a mnohí ďalší, ktorí vďaka svojej jazykovej a odbornej pripravenosti urobili po roku 1989 veľkú kariéru.

November 1989

V roku 1989 pripravil Alojz Lorenc spolu s ministrom vnútra Kinclom, šéfom bezpečnostného oddelenia ÚV KSČ Rudolfom Hegenbartom a generálnym prokurátorom Jánom Pješčákom memorandum pre generálneho tajomníka ÚV KSČ Milouša Jakeša. V memorande vyzývali Jakeša na urýchlené reformy v KSČ a na prehodnotenie postoja k roku 1968. Požadovali tiež, aby nebolo mocensky zasahované proti predstaviteľom politickej opozície. Táto ich línia však v komunistickej strane nezískala väčšinovú podporu.

Začiatkom jesene 1989 mali Hegenbart a Lorenc k dispozícii prieskum verejnej mienky, z ktorého vyplývalo, že dve tretiny občanov Česko-Slovenska nedôverujú vedeniu komunistickej strany, dve tretiny občanov neveria komunistickej strane, že zmeny v spoločnosti myslí vážne. A dve tretiny ľudí neverilo tomu, že ak by aj komunistická strana myslela reformy vážne, že by ich vedela aj odborne zrealizovať. Dve tretiny občanov tiež odmietali komunistickú ideológiu a iba 5 percent občanov by uvažovalo o vstupe do komunistickej strany.

Lorenc teda veľmi dobre vedel, že zmena spoločenských pomerov prichádza. A po víťazstve Solidarity vo voľbách v Poľsku, otvorení hraníc Maďarska s Rakúskom, ako aj po páde Berlínskeho múru vedel, že táto zmena spoločenských pomerov príde veľmi rýchlo. Išlo o to, kto bude lídrom týchto zmien: Bude to na poslednú chvíľu zreformovaná komunistická strana alebo to bude opozícia? Lorenc predpokladal, že spúšťačom zmien môžu byť demonštrácie ku Dňu ľudských práv 10. decembra 1989 alebo demonštrácie pri príležitosti upálenia Jána Palacha v januári 1990.

Brutálny zásah proti študentom 17. novembra 1989 však udalosti urýchlil. Tento zásah nebol plánovanou akciou Alojza Lorenca. Práve naopak. Lorenc v priebehu celého dňa neustále zásah odmietal. A na druhý deň vydal rozkaz, aby ŠtB do udalostí nijako represívne nezasahovala. Čím sa zaslúžil o to, že zmeny prebehli “nekrvavým” spôsobom.

Zásah vyhovoval skôr “zväzákom” v komunistickej strane. Za “zväzákov” považujem napríklad bývalého prvého tajomníka strany v Prahe Štepána, Vasiľa Mohoritu a ďalších vekovo mladších straníckych funkcionárov, ktorí sa snažili získať moc odstavením prestarnutého vedenia skompromitovaného v roku 1968. Tesne pred 17. novembrom sa im to skoro podarilo. Bolo naplánované, že za Jakešovho nástupcu mal byť oficiálne označený Miroslav Štepán. Ľuďom okolo Hegenbarta a Lorenca sa tomu ale podarilo zabrániť.

“Zväzáci” sa potom rozhodli zmeniť stratégiu. Mali pocit, že najskôr treba získať moc vo vnútri KSČ, a potom budú mať dosť času manažovať proces reforiem a zmien v Česko-Slovensku. Práve “zväzáci” sa snažili na poslednú chvíľu zdiskreditovať Hegenbarta, Lorenca a ich ľudí – teda svojich konkurentov v boji o nástupníctvo v KSČ. Brutálny zásah pohotovostného policajného pluku 17. novembra im mal napomôcť, aby za odporcov zmien označili ľudí z bezpečnostných zložiek. Zdiskreditovať Lorenca a Hegenbarta sa im podarilo. Na rozdiel od nich si však “zväzáci” vôbec neuvedomovali, že zmeny budú oveľa väčšie, než ako len akýsi palácový prevrat vnútri KSČ. Udalosti “nezomleli” len Hegenbarta a Lorenca ale aj ich.

Alojz Lorenc veľmi rýchlo pochopil, že zmena pomerov práve nastala. Pochopil tiež, že komunistická strana stratila akúkoľvek schopnosť ich riadiť a veľmi rýchlo príde o moc. Preto už 1. decembra 1989 dal príkaz na skartovanie tzv. “živých” zväzkov ŠtB. Podľa vlastných slov tým chcel chrániť pred kompromitáciou tých predstaviteľov nového režimu, ktorí dovtedy spolupracovali s ŠtB. Bol to logický krok. Ako by Lorenc mohol v budúcnosti riadiť svojich agentov, ak by o ich spolupráci s ŠtB vedeli všetci a nedali by sa zverejnením ich spolupráce vydierať?

Začiatkom decembra 1989 prebiehali v objektoch ŠtB dva procesy súčasne. Dôstojníci ŠtB sa snažili zachrániť, čo sa dalo. Prebiehala skartácia dokumentov – niekedy aj vo forme ich pálenia na dvoroch objektov ŠtB. A súčasne boli v čiernych vreciach odvážené tisíce dokumentov na neznáme miesta. Tieto dokumenty sa nikdy nenašli.

V známom českom filme Pelíšky jeden z hlavných hrdinov hovorieva: “Dávam komunistom rok. Maximálne dva.” Myslím si, že ak by mal Alojz Lorenc pred pádom komunistického režimu k dispozícii ešte rok, maximálne dva, zmena režimu by prebiehala trochu inak. A nebola by spontánna ale riadená. 

O Alojzovi Lorencovi a jeho pôsobení po roku 1989 si povieme viac už čoskoro …


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook