Národné pochody sú dobrý začiatok. Ale holými rukami proti mediálnym “tankom” nevyhráme

  • 20.9.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 6716
Spoločnosť

Spoločnosť sa v hodnotových otázkach vždy rozdelí na tri skupiny ľudí. Na tých, ktorí s nejakou témou súhlasia a sú pre jej presadenie ochotní aj niečo urobiť. Potom sú tí, ktorí s danou témou nesúhlasia a tiež sú ochotní niečo urobiť, v tomto prípade proti presadeniu danej témy. Obe tieto skupiny tvoria v spoločnosti menšiny. Väčšina spoločnosti sleduje zápas angažovaných menšín o danú tému a prikloní sa k tej menšine, ktorá sa javí ako silnejšia.

Tých 70 tisíc ľudí, ktorí prišli na bratislavský Národný pochod za život, sú na Slovensku angažovanou menšinou. Aj tých 700 ľudí, ktorí chodia na dúhové pochody Pride, tvorí angažovanú menšinu. Napriek tomu angažovaná menšina 700 ľudí na Slovensku bez problémov poráža 70 tisícovú menšinu z Národného pochodu za život. Prečo? 

Pripomeňme si, ako na Slovensku fungovala ľavicovo-liberálna úderka pred februárovým referendom o rodine. Z médií sa na nás valili informácie o tom, že ísť na referendum znamená popierať ľudské práva, podporovatelia referendá budú vyvážať homosexuálov do koncentračných táborov a upaľovať čarodejnice. V médiách vystupovali starostlivo vyberaní “odborníci” a “vedci”, ktorí ľuďom vysvetlili, že referendum je právny, morálny aj vedecký suterén. Každý deň sa v médiách vyjadrovali celebrity, herci, spisovatelia a intelektuáli, ktoré obohacovali diskusiu o ďalšie a ďalšie argumenty, prečo treba referendum ignorovať.

Opačné názory, ktoré reprezentovali postoje dvoch tretín ľudí na Slovensku, sa do médií nedostali. Dva milióny ľudí mali na základe mediálnej “delostreleckej” prípravy dojem, že ich názory sú extrémne menšinové, ísť na referendum o rodine sa nepatrí, a preto zostali doma. Veľká časť z nich aj preto, lebo sa hanbili za reprezentantov vlastných názorov – potom, čo liberálne médiá týchto mesiace zhovaďovali.

Ako príklad si môžeme uviesť hovorcu petičného výboru za referendum Antona Chromíka. Tento šikovný právnik pôsobil ako právny poradca Lekárskeho odborového združenia a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o úspech štrajku lekárov za zvýšenie platov v roku 2011. Chromík je otcom piatich detí. Je to síce tvrdý vyjednávač, ale milý a príjemný človek, čo môžu dosvedčiť všetci, ktorí ho osobne poznajú. Aký je po referende jeho mediálny obraz? Na základe informácií z médií môže mať človek dojem, že je to fanatický homofób a intelektuálna subnorma. A teraz si položme otázku: Koľko ľudí vie, aký Chromík naozaj je a koľko ľudí si o ňom vytvorilo obraz na základe informácií z médií?

Pre verejnú mienku nie je žiaľ dôležité, ako veci naozaj sú. Oveľa dôležitejšie je, ako sa javia. A o tom, ako sa veci javia, rozhodujú médiá plus ľudia, ktorí dostanú v médiách priestor povedať svoj názor. Ako jeden z prvých si túto zákonitosť moderného sveta uvedomil taliansky komunista Antonio Gramsi. A práve on už pred osemdesiatimi rokmi sformuloval tézu o “dlhom pochode inštitúciami”.

Gramsci bol presvedčený o tom, že komunisticko-marxistická spoločnosť sa dá nastoliť elimináciou kresťanstva, tradičnej rodiny a tradičnej morálky. Vyzýval k tomu, aby marxisti začali dlhodobý boj o pozície v kultúrnych inštitúciách, v školstve, na univerzitách, v štátnej správe a najmä v médiách. Predstavoval si to tak, že ak budú kľúčové pozície v týchto inštitúciách obsadené marxisticky orientovanými ľuďmi a intelektuálmi, tradičné názory na fungovanie spoločnosti budú skôr alebo neskôr potlačené a verejnosť bude postupne indoktrinovaná komunistickými myšlienkami.

Dnes sme svedkami toho, že Gramsciho “kultúrny marxizmus” víťazí v celom západnom svete. Všetky dôležité inštitúcie v Európe aj na Slovensku sú obsadené ľuďmi, z ktorých by mal Gramsci úprimnú radosť. Marxistický pochod inštitúciami bol úspešne zavŕšený, kultúrny marxizmus dobyl prakticky všetko, čo sa dobyť dalo.

Úspech Národného pochodu za život v Bratislave nás môže zvádzať k optimizmu, že teraz sa už veci musia začať meniť k lepšiemu. Veď košický a bratislavský pochod za život boli dve najväčšie demonštrácie, na ktorých sa po roku 1989 iniciatívne zúčastnili ľudia z celého Slovenska. Myslím si, že napriek tomu sme iba na samom začiatku cesty.

Inštitúcie, teda médiá, ministerstvá, divadlá či tretí sektor, stále ovládajú kultúrni marxisti. Títo Gramsciho vnuci si ctia hodnoty svojho starého otca a z presvedčenia papagájujú jeho tézy o škodlivosti kresťanstva, cirkví alebo prirodzenej rodiny. Kým budú takíto ľudia ovládať inštitúcie, ani desať národných pochodov nezmení pomery v kultúrnej vojne o dušu Slovenska.

Čo teda máme robiť my, ktorí ctíme kresťanskú identitu Slovenska a Európy? Asi by sme si mali uvedomiť, že holými rukami proti mediálnym “tankom” veľa nezmôžeme. Aj my potrebujeme “zbrane”, ktorými budeme môcť meniť rozloženie síl v náš prospech. Za posledného pol roka od referenda sa však predsa len niečo na Slovensku zmenilo. Pred pár dňami začal fungovať denník Postoj. A už niekoľko mesiacov funguje Konzervatívny výber, ktorý navštevujú státisíce unikátnych čitateľov mesačne.

Pri informovaní o referende bol pomer konzervatívnych médií a liberálnych médií na Slovensku obrazne povedané 1 ku 9. Pri informovaní o dnešnom Národnom pochode za život v Bratislave bol tento pomer badateľne lepší. Konzervatívny čitateľ si určite všimol, že liberálne médiá ako SME, denník N alebo Aktuality sa snažili počet účastníkov pochodu bagatelizovať. Ale na rozdiel od referenda už mal konzervatívny čitateľ na výber: Nebol už odkázaný len na TV LUX, ale mohol si pre porovnanie prečítať informácie na Konzervatívnom výbere alebo Postoji.

Národné pochody za život sú dobrými základnými kameňmi, o ktoré sa dá konzervatívne hnutie na Slovensku oprieť. Internetové konzervatívne médiá sú dobrým prvým krokom v našom dlhom pochode inštitúciami. Ďalším krokom by mal byť vznik konzervatívnych tlačených médií, a potom rádií a televízií. Situácia na Slovensku je taká, že liberálne mediálne “tanky” po nás neustále “pália”. Som presvedčený, že bez našich konzervatívnych mediálnych “tankov” nevyhráme.

Ako sa hovorilo v televíznom seriále Tisícročná včela, na vojnu treba “peniaze, peníze a peňeží”. Dodať by som k tomu chcel jediné: To isté treba aj na mediálnu vojnu. Preto už niekoľko mesiacov financujem Konzervatívny výber. A hľadám ďalších ľudí, ktorí by pomohli rozšíriť priestor pre konzervatívne názory na Slovensku aj do tlačených a elektronických médií. Nechcete sa pridať?


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook