Tento citát z Pavlovho listu Galaťanom mi v poslednom čase prichádza na myseľ, keď uvažujem nad dnešnou Európou. Je mi smutno z toho, že dnes robíme tie isté chyby, ktoré už ľudia urobili v dejinách veľakrát. Lenže tieto chyby mali vždy svoje dôsledky. Koniec blahobytu a pády ríší, ktoré predtým pretrvali stáročia. Žiaľ, my ľudia sme nepoučiteľní.

Akonáhle dokážeme produkovať ekonomický nadbytok, tvoriť si úspory a čeliť nástrahám prírodných živlov, zabúdame na Boha. A aj na pravidlá hry, ktoré Boh stanovil pri stvorení nášho svet. Prvýkrát sa nám to stalo už v dávnom staroveku.

Biblické obrazy

Biblický Kain symbolicky predstavuje starovekých poľnohospodárov. Ľudí, ktorí žili v údoliach pri tokoch veľkých riek. Postupom času sa naučili zachytávať vodu v nádržiach a budovať zavlažovacie systémy. Dokázali čeliť suchu a aj povodniam. Dokázali ekonomicky produkovať nadbytok. Bohatli a zabúdali. Stali sa pyšnými.

Ábel je symbolickým predstaviteľom starovekých pastierov a nomádov. Títo ľudia nežili na bezpečných miestach, ktoré ich chránili pred nepriateľmi a živelnými pohromami. Boli často na cestách, putovali so svojimi stádami za lepšími podmienkymi. Museli čeliť divokej zveri, ktorá mohla napadnúť ich samotných aj ich stáda. Museli čeliť suchu aj dažďu, vetru aj spaľujúcej horúčave. Uvedomovali si, že svoj život nemajú iba vo vlastných rukách. Preto sa pravidelne obracali na svojho Boha a prosili ho o požehnanie a ochranu.

V jednom momente Kain zistil, že Boh má radšej Ábela. Vzbĺkol v ňom hnev, na základe ktorého svojho brata zabil. Ale tento zločin mal svoje dôsledky. Kain bol vyhnaný z úrodnej krajiny a musel sa túlať po svete ako štvanec. Kainov a Ábelov otec Adam mal potom ďalšieho syna Seta, ktorého rod pokračoval až k Abrahámovi, Dávidovi a Ježišovi.

Ďalším symbolickým príbehom o vývoji starovekej spoločnosti je stavba Babylonskej veže. Ľudia v Babylone začali používať prvé technológie. Napríklad namiesto kameňa používali pálené tehly, namiesto malty používali asfalt. Technologická prevaha im zabezpečila aj ekonomickú a vojenskú prevahu, takže sa stali veľmocou. Babylonská veža je symbolom pýchy a konzumu. Cieľom ľudského snaženia už nebola slušná životná úroveň pre všetkých členov spoločnosti.

Na stavbu symbolickej Babylonskej veže boli potrebné státisíce otrokov. Títo otroci boli bývalí slobodní ľudia. Boli to schudobnelí Babylončania, ale aj korisť získaná pri dobyvačných vojnách. Lenže na udržanie poriadku bol zrazu potrebný bič, ktorý neustále dopadal na chrbty otrokov.

Môj  priateľ Bernard Mišovič kladie pri duchovných cvičeniach túto otázku: “Po čom túžil babylonský otrok, ktorý musel stavať nezmyselnú babylonskú vežu? Po slobode? Nie, túžil byť na druhom konci biča.” Bohatí Babylončania aj otroci sa stali “otrokmi biča”. Babylončan už nemal na výber. Ak by vypustil bič z ruky, otroci by zabili jeho aj celú jeho rodinu. Ale ani otroci nemysleli na slobodu pre všetkých. Túžili byť pánmi. A chystali Babylončanom pomstu a odplatu.

Ako reagoval Boh, keď sa už na to nemohol ďalej pozerať? Poplietol ľuďom jazyky a rozprášil ich po celom svete.

Európa a Islamský štát

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že dnešná Európa sa nachádza v rovnakom stave, ako bola staroveká spoločnosť v čase stavby babylonskej veže. Pohŕdame pravidlami hry, ktoré na počiatku sveta stanovil Boh. Vysmievame sa z Neho. Kresťanstvo urobilo z Európy najsilnejšiu a najvyspelejšiu civilizáciu sveta. Ale pri schvaľovaní európskej ústave sme v nej odmietli čo i len zmieniť naše kresťanské korene alebo Boha. Ale nemýľme sa. Boh sa vysmievať nenechá.

Popierame desať Božích prikázaní. Robíme si modly z peňazí alebo slávy. Celebrity a boháči sú dnes zárukou sledovanosti médií a nie príbehy statočných a poctivých ľudí. Kašleme na našich rodičov. Nechce sa nám vychovávať deti. O eutanázii a zabíjaní nenarodených detí ani nehovoriac. Ale nemýľme sa. Boh sa vysmievať nenenechá.

Odmietame chrániť prirodzenú rodinu. Argumentujeme tým, že tradičná rodina tvorená mužom, ženou a deťmi vlastne nikdy v histórii nefungovala. Smilníme takpovediac v priamom prenose. Na internet si vešiame videjká so svojimi sexuálnymi výkonmi. Celebrity si budú o chvíľu vyzliekať ešte aj vlastnú kožu, aby to ešte niekoho prekvapilo a zaujalo.  Ale nemýľme sa. Boh sa vysmievať nenechá.

Klameme a kradneme bez toho, aby sme si to niekedy vôbec uvedomili. A keď niekto náhodou neklame a nekradne, tak tomu neveríme, pretože takýto druh ľudí už v našej spoločnosti nemôže existovať. A sme presvedčení, že takto to bude bez problémov pokračovať donekonečna. Ale nemýľme sa. Boh sa vysmievať nenechá.

Islamskí extrémisti, vidiac náš úpadok, veria vo vlastný vzostup. Zabíjajú a znásilňujú kresťanov, Kurdov a šiítov v Iraku a v Sýrii. Cvičia a indoktrinujú tisíce fanatikov a posielajú ich do Európy. Cítia, že naša civilizácia je už natoľko slabá, že sa nezmôže ani na vlastnú obranu. A majú pravdu. Nielenže sa nebránime, ale ešte aj s úsmevom páchame demografické harakiri.

Ale nech sa nemýlia ani ideológovia Islamského štátu. Boh sa vysmievať nenechá. Ani nimi. Možno ich Boh nechá, aby dnešnej Európe udelili ranu z milosti. A rozpráši nás po svete ako kedysi Babylončanov. Alebo budeme musieť odísť ako Lót a všetko nechať za sebou. Islamisti však určite nezískajú to, po čom tak veľmi túžia: Moc a vládu nad bohatým Západom. Ak nás aj zničia, spolu s nami zničia aj blahobyt, po ktorom tak túžia. A tak islamskí extrémisti nakoniec dobyjú iba budúcu púšť.

Pokánie

Pýcha predchádza pád. Naša pýcha plodí dnešný úpadok Európy. Pýcha islamských teroristov plodí aj ich budúcu skazu. Rozmýšľať nad omylmi radikálneho islamu pre nás nemá veľký zmysel. Nemôžeme však urobiť niečo preto, aby sme zvrátili vlastné omyly?

Biblické posolstvá určené spyšnelým ľudským spoločnostiam sú jednoduché a opakujú sa. Či už išlo o výzvy prorokov izraelským kráľom, výzvu mestu Ninive alebo Sodome a Gomore. Ježiš tieto civilizačné pravidlá prežitia zrhnul do jednoduchej vety: “Kajajte sa a verte evanjeliu”. Preložené do nášho jazyka by mohli tieto slová znieť takto: “Nebuďte pyšní a nezabúdajte na Boha”.

Teraz ide o to, či sme ešte vôbec schopní počúvať na niečo takéto. Nie sme už vo fáze, keď máme popletené jazyky? A vôbec teraz nemám na mysli jazykový európsky Babylon, ktorý nám prisťahovalci zo všetkých kútov sveta ešte zväčšujú. Politická korektnosť nás núti prepisovať učebnice a zakazuje nám hovoriť otvorene. Nútia nás meniť významy slov, ako sú napríklad rodina alebo manželstvo. Za extrémistov sú dnes v Európe označovaní aj ľudia, ktorí iba nechcú budovať orwellovskú spoločnosť, v ktorej je lož pravdou a vojna mierom.

Nemýľme sa. Boh sa vysmievať nedá. Ešte deň pred biblickou potopou žili ľudia v blahobyte a nevedeli si ani predstaviť, že sa ich svet môže zmeniť. Sodomčania sa radovali, ženili a obchodovali ešte hodinu pred zánikom ich sveta. A bohatí Feničania si už vôbec nevedeli prestaviť, že by ich nejakí bývalí egyptskí otroci po štyridsiatich rokoch putovania na pústi mohli poraziť.

A predsa verím, že ešte môžeme našu civilizáciu v Európe zachrániť. Môžno sa nájde prorok, ktorému uveríme podobne, ako Ninivčania uverili Jonášovi. Ninive je pre nás príkladom, že aj bohatá a silná civilizácia môže nakoniec dostať rozum. Ak sa však nepoučíme, potom nám zostane len dúfať. A modliť sa, že Boh nájde v Európe aspoň desať spravodlivých, kvôli ktorým sa nad nami všetkými zľutuje.

Pozrite si aj Nevďačnosť Európy a jej trest