Michala Havrana mám rád, pretože je živým exemplárom istého typu myslenia. Na jeho spôsobe uvažovania sa dá dobre ukázať, prečo je dnes Európa na tom tak zle. Naše “elity” a “intelektuáli” sú dnes totiž oveľa viac bavičmi a žonglérmi s vzletnými frázami, ako osobnosťami, ktoré si stoja za svojím slovom. A najsmiešnejší sú, keď majú svoje slovo dokázať aj nejakým činom.

Začiatkom leta som sa zúčastnil diskusie o nelegálnych imigrantoch. Mojím oponentom v nej mal byť šéf Nadácie Milana Šimečku Laco Oravec ale nakoniec sa ukázalo, že do pozície oponenta sa postavil moderátor Michal Havran.

Debata v Nu Spirite bola ostrá a zaujímavá, liberálne publikum sa striedavo rozčuľovalo a striedavo bavilo. Havran diskutoval na jeho tradičnej úrovni, keď mu dochádzali argumenty, prešiel do osobných útokov. V jednom momente začal tvrdiť, že väčšina nelegálnych imigrantov prichádzajúcich do Európy sú kresťania. Oponoval som mu tým, že sa môže ísť porozprávať s reálnymi utečencami do neďalekého Traiskirchenu a ľahko zistí, že 90 percent z nich sú moslimovia.

Vteda ma Harvran obvinil z nedostatku empatie k ľudskému nešťastiu. A opýtal sa ma:

“Milan, skús mi odpovedať na otázku: si schopný nejakej empatie voči utečencom? Rozmýšľaš aj nad tým, prečo v tých lodiach sedia?”

Moja odpoveď bola takáto:

“Ja si myslím, že to čo ľudia v tých lodiach zažívajú je strašné. Akurát si myslím, že nie sme schopní vyriešiť všetky problémy sveta a musíme ich riešiť tak, ako na to máme.”

Michal Havran pokračoval v osobnej rovine:

ˇKeď vidíš niekoho na ulici, niekto niekoho bije …”

Vtedy som ho prerušil osobnou otázkou aj ja:

“Vezmeš si domov sýrsku rodinu? Vezmeš si ju domov? Ty neempatizuješ s tými ľuďmi?”

Na to Havran odpovedal:

“Ja s nimi sympatizujem. Veľmi rád si vezmem. Veľmi rád si vezmem, aj keď v organizovaných spoločnostiach sa organizujeme preto, lebo každý robí v spoločnosti nejaké iné činnosti. ”Ľudia, ktorí boli odsúdení, nechodia do väzby domov, ale chodia do väzenia. Deti sa nevzdelávajú doma ale chodia do škôl. A na utečencov máme príslušných pracovníkov.”

Na to som Havranovi povedal, že na rozdiel od vzletných rečí o tom, ako by sa štát, EÚ alebo Slovensko mali postarať o utečencov, sme sa s manželkou prihlásili do programu “Kto pomôže”. Do tohto programu sa prihásilo tisíc slovenských rodín, ktoré sú ochotné pomôcť sýrskym kresťanom tým, že im poskytnú ubytovanie. V našom konkrétnom prípade ide o zrekonštruovaný rodinný dom na Orave.

Na druhý deň po tejto debate som odišiel do zahraničia a niekoľko týždňov som prakticky nebol na Slovensku. Až neskôr som si teda mohol prečítať reakcie na túto debatu a veľmi ma zaujal článok Michala Havrana v SME, ktorý bol uverejnený 30. júna pod názvom “Zober si ich domov”. Havran tento text končí slovami:

“Pre mnohých ľudí, napríklad týrané ženy alebo deti, je veta o domove symbolom hrôzy.

Nikoho z mojich najbližších by som neposlal domov ku komukoľvek z tých, čo v amoku hulákajú „zober si ich domov“. Do takej domácnosti by som neposlal ani zo zlomyseľnosti niekoho urobiť odpočet elektriny. Ak teda niekto volá po racionálnej diskusii o utečencoch, mal by na úvod vyradiť zo svojho myslenia „zober si ich domov“.

Havranovo slovo chlapa teda platilo presne 6 dní. Po tejto krátkej dobe sa Havranova sympatia k utečencom a slová “veľmi rád si vezmem” zmenila na vyviňovanie sa z toho, prečo netreba držať slovo. Moja otázka “Vezmeš si ich domov?”, na ktorú prišla jeho slobodná odpoveď “Veľmi rád si vezmem”, sa zrazu zmenila na hulákanie v amoku.

TIsíc slovenských rodín, ktoré poskytli svoje domovy pre sýrskych kresťanských utečencov, by malo podľa Havrana vyradiť zo svojho myslenia “zober si ich domov.” Tieto rodiny by podľa Havrana mali zmeniť svoje myslenie iba preto, lebo na rozdiel od neho o pomoci utečencom iba nekecajú, ale robia preto aj niečo konkrétne. A niečo ich to bude aj stáť. Na Slovensku je to tak: Havran a jemu podobní radi rozprávaju o tom, čo by iní mali robiť. A keď to niekto konkrétny naozaj urobí, tak na neho Havran napľuje, aby sa nemusel hanbiť.

A čo keby zmenil svoje myslenie Michal Havran? Čo keby raz prestal o problémoch iba “racionálne diskutovať” a apelovať na všetkých okolo okrem seba, aby tieto problémy riešili? Čo keby raz naozaj aj niečo urobil?

Ale to by sme od Havrana chceli priveľa. To by sme chceli, aby bol naozaj chlap. Lenže to by musel mať zmysel pre niečo, čomu my križiaci hovoríme rytierska česť.