V nedeľu som si v Kostole sv. Štefan Uhorského v Bratislave, ľudovo u Kapucínov, vypočul pastiersky list mojich biskupov. Úmyselne píšem mojich, pretože vierovyznaním som katolík. Pokrstený som bol v dospelom veku ako 27 ročný. K viere v Boha, k Cirkvi ako aj k cirkevnej hierarchii som si roky hľadal vzťah. Musel som sa vyrovnávať okrem iného s tým, že aj kňazi, biskupi a kardináli sú iba hriešni ľudia. Tak ako ja. Niektorí sme nehodní, niektorí hriešni a veľmi málo z nás svätí. A preto mám ako katolík právo v mnohých otázkach netýkajúcich sa dogiem viery s mojimi biskupmi súhlasiť alebo nesúhlasiť. Ale túto nedeľu som sa po prečítaní pastierskeho listu našich biskupov ako nad prvým zamyslel nad tým, či som mal už niekedy takýto pocit: Že mi naši biskupi hovoria z duše.

V posledných rokoch mi často zostáva rozum stáť nad mnohými informáciami, ktoré k nám dorazia zo spriateleného západu.

Napríklad nad tým, že si britskí rodičia už nemôžu do pasu svojho dieťaťa napísať “otec” a “matka”. Že podobne ako vo Francúzsku môžu uvádzať iba “rodič 1” a rodič 2”. Zopakujem to ešte raz: Vo Veľkej Británii a vo Francúzsku bolo ľuďom zakázané oficiálne sa pomenovať ako otec a matka. Boli zbavení prirodzeného práva na rodovú identitu vo vzťahu k svojim deťom. S odôvodnením, že ich identita údajne diskriminuje malú menšinu ľudí, ktorí tejto identity vo vzťahom k deťom nie sú schopní – sú totiž rovnakého pohlavia.

Väčšina ľudí vo Francúzsku a Veľkej Británii nijako nemôže za to, že pomenovanie otec a otec alebo mama a mama je pre dieťa vychovávané homosexuálnym párom mätúce. “Nová morálka” sa presadzuje tak rýchlo, že jej slová nestíhajú. V histórii ľudstva sme doteraz nemali potrebu hľadať pre rodičov iné pomenovanie ako otec a matka. Tak prečo si tí, ktorých sa to týka, nenájdu nejaké slová, ktoré im vyhovoujú? Prečo nás nútia vzdať sa našej identity otcov a matiek iba preto, lebo oni jej pri výchove detí nie sú schopní?

Oprava italikou vyššie vyznačeného textu: Vycházal som z viacerých článkov v anglosaských médiách, napríklad z tohto:

http://www.dailymail.co.uk/news/article-2044491/PC-passport-Goodbye-mother-father-Now-Parent-1-2-appear-form.html

Z domácich zdrojov som vychádzal napríklad z tohto blogu:

http://merasicky.blog.sme.sk/c/340758/Rodic-1-a-Rodic-2.html

Tento príklad som použil ako ilustráciu toho, že sa väčšina spoločnosti vo Veľkej Británii a vo Francúzsku musí prispôsobovať v otázke toho, čo považuje za morálne alebo nemorálne predstave agresívnej menšiny aktivistov LGBTI. Štátni úradníci odmietajúci oddávať homosexuálne páry sú pracovnoprávne postihovaní. Rodičia, ktorí si chcú osvojiť dieťa a odmietnu potvrdiť, že ho budú vychovávať v súlade s gender ideológiou, sú z možnosti osvojiť si dieťa vyraďovaní. Ak čitateľov zaujíma viac detailov, odporúčam napríklad publikáciu Levy prichádzajú od Vladimíra Palka. Myslím si, že ak som aj použil nešikovný príklad, nič to nemení na fakte, že nie väčšinoví zástancovia tradičnej rodiny nútia menšinu ľudí prispôsobovať sa im. Podľa mňa je to opačne. Koniec opravy.

Povedzme si to narovinu: Nie naši biskupi sú v otázke rodiny agresormi. Naši biskupi sa iba snažia brániť to, čo je prirodzené, čo tu bolo odjakživa, čo sa osvedčilo, čo je v súlade so zdravým rozumom. A to je skutočnosť, že pre výchovú detí je najlepšie, ak vyrastajú v rodine, ktorú tvorí otec, matka a deti.

Zobuďme sa. Zakričme konečne z plných pľúc: Cisár je nahý! Prečo by sme mali poprieť vlastnú identitu, skúsenosti našich otcov a starých otcov, vieru našich predkov iba preto, že malá, hlučná a agresívna skupina ľudí nás verejne uráža a pošliapava naše prirodzené právo na výchovu detí v rodine s otcom a matkou?

Bráňme to, čo považujeme za sväté. My predsa nikoho nenútime, aby vstupoval do manželstva, ak si to neželá. My nikoho nenútime, aby sa stal otcom alebo matkou v úplnej rodine. My sa ani nepovyšujeme nad ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemôžu alebo nemohli v takejto rodine vyrastať. Alebo z rôznych dôvodov nemôžu v takejto rodine vychovávať svoje deti. Sú to naši bratia a sestry a patrí im naša láska a pomoc, ak budú o ňu stáť.

Ale nikto nemá právo uprieť nám náš ideál rodiny ako otca, matky a detí. Nikto nemá právo nútiť nás vzdať sa našej identity otcov a matiek. A nikto nemá právo bez nášho súhlasu vtĺkať do hláv našich detí morálku, s ktorou nesúhlasíme.

Ak sa neozveme teraz, prikrčíme sa a budeme sa hanbiť za to, čomu veríme, čoskoro nám vezmú aj Vianoce. Tak ako v mnohých krajinách spriateleného západu. Ak sa neozveme teraz, čoskoro sa už nebudeme so svojimi deťmi tešiť na najkrajší deň roka, kedy Ježiško nosí pod stromček darčeky – ako pripomienku na to, že Jeho príchod na svet bol najväčším darom v dejinách ľudstva. Nebudeme sa tešiť na Polnočnú. Budeme sa iba pachtiť v hypermarketoch a dúfať, že Zimné sviatky budú čím skôr za nami.

Nehaňte biskupov mojich. Oni iba nahlas hovoria to, čo sa už mnohí katolíci boja povedať verejne, aby neboli urážaní a zosmiešňovaní.

Haňte mňa. Pretože moji biskupi mi v nedeľu hovorili z duše.