NEVEŠAJME SA NAVZÁJOM. Hľadajme vzájomne to najlepšie v nás

  • 23.4.2016
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 8249
Politika

Motto: Všetko dobré, čo kresťanská civilizácia dosiahla, urobili polepšení hriešnici

ÚVOD

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážení páni podpredsedovia Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážení členovia vlády, kolegovia a kolegyne poslanci a poslankyne,

vystupujem v Národnej rade Slovenskej republiky po prvýkrát, preto považujem za slušné, aby som sa vám krátko predstavil.

Pochádzam z Hornej Nitry, z Prievidze, mám 43 rokov. Môj otec pracoval celý život v energetike, začínal v Elektrárni Nováky. Celý život mi vštepoval jednu zásadu: “Zapamätaj si, keď budeš mať problémy, obráť sa na svoju rodinu. To je tvoja krv. Rodina ti pomôže, kamarát sa na teba môže vykašľať.”

Keď som bol mladý, tak som bol príliš pyšný na to, aby som sa v prípade problémov obrátil na moju rodinu, na otca. Až neskôr som pochopil, akú mal pravdu a ako som rád, že mi túto vec vštepoval do života. Pretože to platí nielen pre osobné záležitosti, ale aj pre národ a štát. Môžeme tu byť stokrát rozhádaní, ale napriek tomu máme spoločného viac, ako s nejakými priateľmi z ďalekého či blízkeho zahraničia. Máme toho stokrát viac spoločného, pretože ako národ a štát sme v tomto zmysle rozšírená rodina.

Moja mama pôsobila celý život ako profesorka matematiky na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi a som na ňu hrdý, pretože jej žiak získal pre Slovensko tretie miesto na celosvetovej matematickej olympiáde v Spojených štátoch amerických.

Za mladi, napriek tomu, že som známy ako Posledný križiak, som bol veľký liberál. Nielen svojím osobným životom, ale aj mojimi politickými názormi. Až postupne som skonzervatívnel. Winston Churchill kedysi povedal, že kto nie je v dvadsiatke komunista, nemá srdce. Kto je komunista ešte v štyridsiatke, nemá rozum. Mám taký pocit, že za mojich mladých čias, čiže začiatkom deväťdesiatych rokov, to bolo tak, že kto nebol medzi nami študentami liberál, možno nemal srdce. Po tom všetkom, čo sa za posledných dvadsať rokov udialo v svetovej ekonomike a politike, tak si dovolím povedať, že možno kto je liberálom ešte dnes, nemá rozum. Aspoň tak to vnímam ja.

Chcel by som teraz uviesť príklad toho, ako sa moje názory vyvíjali. Ako drvivá väčšina  mojich kolegov študentov som požiadal o civilnú službu. Modrá knižka už nebola potrebná, dala sa vybaviť civilka, aby som nemusel narukovať.  Ale zrazu som si uvedomil, že ja osobne považujem armádu za dobrú vec. A považujem za správne, aby ľudia bránili svoj štát v prípade, že je to potrebné. V tom čase sa začala formovať istá črta môjho charakteru, ktorá je v mojej osobnosti výrazne prítomná dodnes. Nazval by som to schopnosťou ísť proti prúdu. Túto schopnosť som si ponechal až dodnes.

Napriek tomu, že som bol veľkým kritikom vtedajšej Mečiarovej vlády a mohol som si nájsť desiatky dôvodov, prečo práve vtedy do armády nenarukovať, v roku 1997 dobrovoľne narukoval k výsadkárom a rok som strávil ako príslušník piateho pluku špeciálneho určenia v Žiline. Dodnes som na toto svoje rozhodnutie hrdý.

Deväťdesiat percent mojich rovesníkov si vtedy ťukalo prstom na čelo. A ešte viac si ťukali na čelo, keď som po návrate od výsadkárov verejne obhajoval zachovanie povinnej vojenskej služby. Aj dnes som presvedčený, že jej úplné zrušenie bola chyba. Prečo? Pretože verím, že v spoločnosti musí existovať rovnováha medzi právami a povinnosťami. Ak je jednotlivec presvedčený, že má iba práva a žiadne povinnosti voči štátu a spoločnosti, spoločnosť sa rozloží. Obávam sa, že presne toho sme svedkami v dnešnej Európe. Preto oceňujem, že štvrtá kapitola programového vyhlásenia vlády sa venuje téme udržania súdržnej spoločnosti. Aj keď to bolo prevažne povedal by som technicko – ekonomické.

Považujem sa za politického žiaka Jána Čarnogurského a Vladimíra Palka. A myslím si, že v slovenskej politike bola málo takých veľkorysých politikov, ako bol Ján Čarnogruský. ktorý dokázal dať priestor neuveriteľne veľkému počtu budúcich politikov, predsedom vlády, ministrom, ktorý mali v mnohom odlišné názory, ako mal on. Len to vymenujem: Dzurinda, Palko, Hrušovský, Figeľ, Lipšic, Rybníček aj ja osobne. Chcem teraz Jánovi Čarnogurskému aj Vladimírovi Palkovi povedať toto:

Ďakujem vám, že som od vás dostal šancu. Som hrdý na to, že sa k vám môžem hlásiť ako k svojim politickým učiteľom.

Je ešte jedna vec, ktorú si na Čarnogurskom a Palkovi vážim: Oni vždy hovoria to, čo si myslia. A robia to, čo hovoria. Bez ohľadu na to, či je to v tom momente populárne alebo nie. Toto som sa od nich naučil a chcel by som si to v politike podržať.

Myslím, že ešte jednu vec by ste mali o mne vedieť. Pod svoje názory sa vždy podpisujem. Keď proti niekomu niečo mám, poviem mu to do očí. Neskrývam sa v anonymite internetu. Na nikoho neútočím ako pirát pod falošnou vlajkou. Ak niečo proti ktorémukoľvek z vás mám, poviem vám to do očí. Snažím sa dodržiavať niečo, čo je dnes asi nemoderné. Niečo, čo by sa dalo nazvať rytierska česť. Verím, že držať sa rytierskej cti je aj v dnešnej slovenskej politike veľmi dôležité.

POLEPŠENÍ HRIEŠNICI

Vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne a páni poslanci,

pri rokovaní o programovom vyhlásení vlády sa odo mňa očakáva, že ako opozičný poslanec budem postupovať štandardne. Že sa sem postavím a vo svojom plamennom prejave nenechám na vláde ani jednu nitku suchú. A keďže som známy ako Posledný križiak, asi sa očakáva, že teraz vytiahnem obojručný meč a budem okolo seba sekať hlava – nehlava. Ale aký by to malo zmysel?

Pán predseda Národnej rady v prejave po svojom zvolení hovoril o tom, čo odlišuje civilizované národy od barbarov. Pomenoval to tak, že civilizované národy dokážu v parlamente zložiť zbrane a súťažia prostredníctvom slova. Pán predseda Národnej rady ako symbol toho, ako by sme sa mali k sebe správať, pripomenul tri slová: ďakujem, prepáčte a prosím. A vyzval nás, aby sme kvôli ľuďom na Slovensku prekonali to, čo nás rozdeľuje a hľadali to, čo nás spája.

Prijímam túto výzvu, pán predseda Národnej rady.

Prosím vás, aby ste si vypočuli bez predsudkov, čo vám chcem povedať.

V súvislosti so vznikom tejto vlády sa často používali slová ako zlodeji, zradcovia, podvodníci. Asi by sme si pod týmito slovami vedeli všetci predstaviť niekoho konkrétneho. Otázkou je, prečo potom ľudia vo voľbách týchto zlodejov, zradcov a podvodníkov volili. Čia je to chyba? Slovenského národa? Nie je to aj chyba nás, opozície, že sme nedokázali viac ľudí presvedčiť, aby volili nás? A prečo sme ich vlastne nedokázali presvedčiť?

Prečo to hovorím? Pretože verím, že priznanie vlastných slabostí nie je ponižujúce. Naopak. Verím, že na tomto je postavená sila našej civilizácie.

Naša civilizácia nevznikla vojensky, dobýjaním, silou, tak ako civilizácia moslimská. Naša civilizácia nevznikla preliatím cudzej krvi. Naša civilizácia vznikla úplne opačne – obeťou. Zakladateľ našej civilizácie ukázal zdanlivú slabosť a nechal sa pribiť na kríž. Prelial vlastnú krv. Nie krv svojich oponentov. A urobil to preto, že jeho cieľom nebolo poraziť svojich oponentov. Jeho cieľom bolo pomôcť ľuďom.

Takto vnímam moje pôsobenie v politike, ako kresťan aj ako človek: Pán Danko, pán Bugár, pán Matovič, pán Kotleba, ja tu nie som na to, aby som nad vami zvíťazil. Som tu na to, aby som urobil niečo dobré pre ľudí. Na to som tu.

Verím, že Slovo sa stalo Telom, že Boh sa stal človekom, aby sme sa naučili jednu dôležitú vec: Čím viac žijeme pre iných, tým viac sme ľuďmi. Ježiš Kristus obetoval pred 2 tisíc rokmi v Jeruzaleme svoj život, aby nám ukázal, čo to znamená byť Človekom s veľkým Č. Čo to znamená byť naozaj človekom.

Byť človekom a byť otrokom je veľký rozdiel. Nie sme niekedy aj my viac otrokmi moci, otrokmi slávy alebo otrokmi facebooku? Ako byť naozaj človekom? Ide o to, čomu obetujeme svoj život. Samovražední islamskí atentátnici obetujú svoj život, aby zabili čo najviac iných ľudí. Aby zvíťazil ich kalifát. Je toto spôsob, ako sa stať viac ľudskými?

V našej civilizácii je to úplne inak. Byť kresťanom znamená obetovať svoj život pre iných. Pre národ, ako to urobil Štúr. Pre bezdomovcov, ako to urobil páter Srholec. Alebo pre vlastných rodičov, o ktorých sa starajú desaťtisíce ľudí na Slovensku. Alebo pre tisíce postihnutých detí, o ktoré sa starajú ich rodičia, ktorý im obetujú celý život. Toto sú naši hrdinovia. Takto sa u nás získava vstupenka do Kráľovstva nebeského.

Čo stojí táto vstupenka? Nič. Stačí iba žit nielen pre seba, ale aj pre iných.

A ešte jednu vec treba urobiť: prekonať vlastnú pýchu a uznať, že aj ja som slabý a hriešny – lebo je to pravda, aspoň ja osobne taký som – a nie iba všetci tí ostatní.

Keď sa pozerám na svoju dcéru, niekedy ma niečím nahnevá, niekedy ju musím pokarhať. Ale teším sa na to, čo z nej vyrastie. Naša civilizácia je založená na tom, že každý z nás, v ktorejkoľvek chvíli, môže v niečo pekné vyrásť. Aj my, čo dnes sedíme v tejto sále.

Chcel by som teraz povedať jednu dôležitú vec, keďže navzájom sa tu častujeme kto taký a kto onaký: Všetko dobré, čo naša civilizácia ľudí urobila, urobili hriešnici. Polepšení hriešnici. Bavili sme sa tu o tom, kto čo ukradol. Lenže aj evanjelista Matúš bol mýtnik. A slovo mýtnik bolo pred 2 tisíc rokmi synonymom slova zlodej. Hovoríme si tu o tom, že niekto zradil svoje presvedčenie vtedy alebo inokedy. Nuž svätý Peter zaprel Krista trikrát len počas jednej jedinej noci.

Ako je možné, že zakladateľ našej civilizácie na takýchto ľudoch vybudoval civilizáciu, ktorá je tu už dvetisíc rokov? Dámy a páni, Boh nám dal veľkú dôstojnosť. Možno my medzi sebou vidíme iba zlodejov, zradcov, špekulantov a podvodníkov. A možno Boh vidí medzi nami ďalšieho svätého zlodeja alebo ďalšieho svätého zradcu.

Boh nám dal veľkú dôstojnosť. My, ktorí tu sedíme v tejto sále, máme veľkú možnosť túto našu ľudskú dôstojnosť naplniť. Lebo ako členovia vlády a parlamentu máme naozaj reálnu šancu urobiť niečo dobré pre iných.

Svätý Filip Neri, kňaz, ktorý niekoľkokrát odmietol kardinálsky klobúk, hovorieval pred 500 rokmi ľuďom toto: “Buďte dobrí. Ak môžete.” Pýtam sa nás všetkých, vážení členovia vlády, kolegovia a kolegyne poslanci, keď sa pozrieme na toto volebné obdobie pred nami, musíme byť zlí? Prečo by sme nemohli byť dobrí?

Väčšina ľudí od nás očakáva, že tu budeme ako politici kradnúť, budeme podvádzať, budeme si nadávať … a možno to aj budeme robiť. Ale, musíme to robiť?

Dámy a páni, nežijeme v ideálnej dobe a nie sme ideálni ľudia. Ale ja som si na 100 percent istý, že ak budeme chcieť, môžeme naozaj urobiť pre ľudí veľa dobrého.

Vraj žijeme v dobe, ktorej chýbajú politickí lídri. Taká kríza, onaká kríza, taký problém, onaký poblém, vo svete, u nás. Spomíname na Štúra, Štefánika, Hodžu, Hlinku… Podľa mňa je to omyl. Je to ako keď mladá žena roky čaká na princa na bielom koni. Vieme ako takéto príbehy končia v reálnom živote. Nedočká sa ho. A viete prečo? Pretože ak taký princ existuje, v skutočnosti ho táto žena už dávno pozná. Iba ho nevidí.

Ako môžeme spoznať dobrého vodcu? Podľa mňa má dobrý vodca jednu základnú schopnosť: Nájsť v ľuďoch to najlepšie a pomôcť im to prejaviť.

Ja verím, že takíto vodcovia sedia aj medzi nami. To najhoršie v nás, dámy a páni, to sme už v sebe navzájom dávno našli. Nemôžeme teraz skúsiť hľadať to najlepšie v nás? Ja osobne to budem skúšať. Verím, že práve toto, hľadať v sebe navzájom to najlepšie v nás, to je v záujme tohto štátu.

ŠTÁTNA IDEA 

Vážené dámy a páni,

hľadať v sebe navzájom to najlepšie, čo v nás je, to nie je len vec osobná, ľudská a vzťahová. To je aj vec národa a štátu. Čo je to najlepšie v slovenskom národe, čo môžeme v sebe nájsť? Čo je to najlepšie v nás, čo môžeme ukázať Európe a svetu? 

Aby sme to mohli vedieť a urobiť, musíme sa oprieť o niečo, čo funguje, čo má pevný základ a čo má nejakú hĺbku, aby to vydržalo v tomto krízovom čase. Čo to môže byť? Iba idea. Iba idea. Alebo spoločná vízia kam chceme ísť a čo chceme dosiahnuť.

Tomáš Garrigue Masaryk pred sto rokmi povedal, že štáty zanikajú s ideami, na ktorých vznikli. Aká je idea, na ktorej vznikol náš štát? Lebo ak taká idea existuje, nevieme o nej a nepostrážime si ju, ani si nevšimnene, ako sa postupne rozplynieme v niečom inom.

Do začiatku Veľkej Moravy sme boli iba klany a rody. Potom sme vytvorili územný útvar, ktorý sa dokázal brániť náporu Frankov. Ale tento štátny útvar nebol vnútorne pevný. Nemal jednotiaci základ, nemal jednotiacu ideu. Veľkej Morave hrozilo, že zanikne bez akéhokoľvek odkazu podobne, ako dvesto rokov predtým zanikla Samova ríša. O Samovej ríši vieme dnes iba to, že bola.

Viete, čo mi to pripomína? Dnešné Slovensko. Máme štát, dokážeme prežiť… Ale čo je ten pevný, jednotiaci základ, na ktorom môžeme stavať budúcnosť?

V období Veľkej Moravy sme mali veľké šťastie – alebo veľkú Božiu priazeň. Vtedy prišli na scénu naši veľkí otcovia – zakladatelia. Knieža Rastislav, sv. Cyril a sv. Metod. Rastislav bol naším politickým otcom – zakladateľom. Rastislav dosiahol medzinárodné uznanie nášho štátu ako rovnopráveho subjektu s vtedajšou Franskou a Byzantskou ríšou. Metod nám priniesol zákony. Konštantín nám priniesol písmo a kultúru. Všetci traja spolu nám priniesli kresťanstvo, dali nám civilizačný základ. A nielen to. Naši otcovia – zakladatelia dosiahli naše uznanie Rímom, a tým nás ukotvili ako súčasť Západu.

Aká je teda naša národná a štátna idea, ktorú nám ako odkaz zanechali naši otcovia – zakladatelia? Pomôžem si slovami arcibiskupa Cyrila Vasiľa:

Držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, a zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.”

V tejto vete je podľa mňa všetko.

Držať sa kresťanského zákona, to neznamená, že tu musíme byť všetci katolíci, gréckokatolíci alebo evanjelici. Znamená to rešpektovať našu identitu. Znamená to rešpektovať, čím sme. A my sme príslušníci kresťanskej civlizácie. Nie islamskej, nie liberálnej, nie ateistickej. My tu nemáme na Slovensku mešity. Nemáme tu ani chrámy bohyne rozumu, ktoré stavali vo Francúzsku po francúzskej revolúcii. A nemáme tu ani chrámy ateizmu, ani mauzóleá ateistických politikov. Ale máme tu niečo, čo rešpektoval každý režim, ktorý na Slovensku bol. Niečo, čo sa uchovávalo, čo sa rekonštruovalo. A to sú kostoly. Katolícke, gréckokatolícke, evanjelické, pravoslávne. Sú v každej aj tej najmenšej dedine. A všetky sú kresťanské.

Mimochodom, bez ohľadu na to, či sme katolíci, ateisti alebo agnostici, ktoré sviatky voláme najkrajšími sviatkami roka? Na ktorý deň sa najviac tešia naše deti? A čo vlastne vtedy oslavujeme? No, neoslavujeme narodeniny Karola Marxa ani narodeniny Voltaira.

Prečo máme rok 2016? Neviem, či o tom viete, ale vo Franúzsku po revolúcii zaviedli nový revolučný kalendár. A aby bolo všetko iné, deň mal vtedy iba 10 hodín, každá hodina mala 100 minút a každá minúta mala 100 sekúnd. Vydržali to tri roky. Potom to ľudia úplne odmietli.

A čo je vlastne symbolom nášho štátu, keď sa bavíme o našej identite? Keď povieme krajina tulipánov, všetci vedia, že ide o Holandsko. Ak povieme krajina galského kohúta, všetci vieme, že ide o Francúzsko. My na Slovensku sme sa pokúšali umelo zaviesť nejakého motýľa alebo kamzíka. A pritom je tu niečo, čo si naši fanúšikovia na majstrovstvách sveta v hokeji maľujú na tvár: Slovenský dvojkríž. Ešte aj symbol Slovenska, ktorý ná odlišuje od všetkých ostatných národov, je kresťanský.

Vychovávať a vzdelávať svoj ľud neznamená, že máme debatovať o ďalšej a ďalšej reforme vzdelávacieho systému. Znamený to ukazovať ľuďom vzory. Knieža Rastislav, Svätý Cyril a Metod – naši otcovia zakladatelia – sú takýmito vzormi. Ale aj v dvadsiatom storočí sme mali Štefánika, Hlinku, Hodžu, Goliana, Jukla a Krčméryho. To sú ľudia, ktorí dali našej národnej svojbytnosti charakter, o ktorý sa môžeme oprieť.

Aj dnes to znamená ukazovať mladým ľuďom vzory. Ľudí, ktorí sa presadili do prvej svetovej ligy. Už nám nemá ísť iba o prežitie. Napríklad Peter Sagan a ESET – to je svetová extratrieda. To sú ľudia, ktorí sa presadili zo Slovenska až na úplný vrchol. Ukazujme našim mladým takéto vzory, toto je v zájme tohto štátu.

Zabezpečiť nám samostanosť – tretia časť našej štátnej idei. Niektorí si v minulosti mysleli, že pre nás je lepšie rozplynúť sa v Československu. To bola idea čechoslovakizmu. Ukázalo sa to ako mylné. Proste väčšina ľudí to nechcela. Niektorí si mysleli za vojny, že sa máme rozplynúť v sovietskom Rusku. Ale aj to sa ukázalo ako neživotaschopné. Proste ľudia to nechceli. Dnes si možno niektorí myslia, že sa máme rozplynúť v nejakom európskom superštáte. Ale aj toto sa ukáže čoskoro ako neživotaschopné.

Dámy a páni, ak chceme dnes rozvíjať sa a rásť, my už nemôžme iba kopírovať iných. Iba kopírovať Washington, Moskvu, Brusel, Berlín podľa toho, kto práve je najsilnejší. Ak by Peter Sagan iba kopíroval ostatných, nikdy by nebol tým čím je, a tam kde je.

A ešte jednu vec si myslím, že je strašne dôležité si uvedomiť. My už nie sme politické deti, ktoré treba neustále poučovať, dovzdelávať, priblížiť sa k vyspelým krajinám takým alebo onakým. My už máme 23 rokov ako štát. My už sme dospelí. Áno mladí ľudia robia chyby, keď majú 23 rokov, ale sú schopní ísť ďalej a poučiť sa. Riešením nie je, že sa vrátime k nejakej mamičke alebo ockovi, ktorý sa o nás postará. My už musíme stáť na vlastných nohách, robiť vlastné rozhodnutia.

Byť vzorom pre ostatné národy. A v čom by sme tak my ako Slovensko mohli byť vzorom? Chcel by som teraz niečo veľmi dôležité povedať. Slovensko je stredoeurópskym víťazom dvadsiateho storočia. Žiaden stredoeurópsky národ a štát neurobil v dvadsiatom storočí taký pokrok, ako urobilo Slovensko.

Pomôžem si myšlienkou Jána Čarnogurského: Ak by ste pred sto rokmi urobili satelitnú snímku strednej Európy, vôbec by sme na nej neboli. Nemali by sme ani hranice. Neboli by sme tam. Ak tú snímku urobíte dnes, sme členmi EÚ, NATO, OECD, sme majstrami sveta v hokeji, získali sme zlaté medaily na Olympijských hrách a svetových šampionátoch.

A porovnajme si teraz ostatných sto rokov našich susedných národov. Maďari pred sto rokmi? Regionálna veľmoc. Maďari dnes? Tretinové územie, tretinový počet obyvateľov. Rakúšania pred sto rokmi? Európska veľmoc, silný hráč v 1. svetovej vojne. Rakúšania dnes? Desatina územia, desatina obyvateľov. Česi pred sto rokmi? Regionálna veľmoc. 1945 mínus Podkarpatská Rus, 1993 mínus Slovensko. Hráč na úrovni Slovenska.

Nerozumiem tomu, kde sa v nás neustále berie ten komplex menejcennosti, ktorý nás núti niektorých sa v médiách navzájom sebabičovať, akí sme my nevyspelí, ako sa musíme poučiť, ako jednoducho sa musíme dovzdelávať a implementovať neviem odkiaľ odvšadiaľ aké normy a všetko možné správanie sa, lebo proste na to nemáme údajne sami.

Ktorý iný národ okrem Poliakov dokázal v druhej svetovej vojne dva mesiace vzdorovať wehrmachtu v tyle nepriateľa? Nikto. Nikto. Na celom svete. Okrem nás. Ktorý iný národ obsadený Červenou armádou po druhej svetovej vojny napriek tomu dokázal vo voľbách odmietnuť komunizmus? Nikto. Okrem nás. Okrem Slovenska.

My sme pred sto rokmi začínali nie z nuly, ale z mínusu. A napriek tomu je pre Slovensko tých posledných sto rokov obdobím neustáleho vzostupu, vplyvu, ekonomického vplyvu a životnej úrovne aj vzdelanosti všetkých občanov Slovenska. My tu nie sme žiadni niktoši a babráci. Naši dedovia, otcovia aj my, my sme niečo už ukázali a aj dokázali. Myslím si, že nehanbiť sa za seba, byť hrdí na to, čo sme dokázali a byť hrdí na náš národ a štát, to je v záujme tohto štátu.

REŠPEKTUJME SA A NEVEŠAJME SA NAVZÁJOM

Ešte jednu vec veľmi dôležitú vec by som chcel povedať. Ako je to možné, že napriek všetkým geopolitickým otrasom, ktoré sme v dvadsiatom storočí zažili, sme neustále a kontinuálne ekonomicky a politicky rástli? Ako je to možné?

Človek, ktorý sa narodil v dvadsiatom storočí a prežil osemdesiat rokov, sa mohol narodiť v monarchii, potom žil v demokracii, žil vo vojnovej republike, potom chvíľu v demokracii, potom v komunizme, potom zase v demokracii. Žil v Rakúsku-Uhorsku, v Česko-Slovensku, vo federácii… Ako je možné, že sme kontinuálne napriek všetkým týmto zmenám režimov rástli?

Myslím si, že je to vďaka jednej veľmi dôležitej črte nášho národného charakteru, o ktorej si myslím, že by sme si ju mali držať a rešpektovať ju. Formulujem ju takto:

V ťažkých časoch sa chránime navzájom pred mocnými zvonku.

Nie je to vôbec samozrejmosť v okolitých národoch. Napríklad bratia Česi sa navzájom vešali za protektorátu a v päťdesiatich rokoch takisto. A používali svoju spoluprácu s Nemcami alebo s Rusmi na vybavenie si účtov so svojimi domácimi politickými oponentami.

My sme sa predsa len správali inak. Povstalci chránili za povstania ľudákov, aby ich nezastrelili ruskí partizáni. A zase opačne. Ľudáci chránili povstaleckých vojakov, aby ich nezastrelilo gestapo, keď ich potom chytilo.

Aj po sovietskej okupácii v šesťdesiatom ôsmom sme sa nevešali a nestrieľali tak, ako to robili Maďari po okupácii z päťdesiateho šiesteho. Aj po roku osemdesiatdeväť sme Husáka a Biľaka nezastrelili ako Rumuni Čaušesca.

Prečo sme my Slováci dokázali ako jediní poraziť ten komunizmus v štyridsiatom šiestom? Pretože sa dokázali umiernení ľudáci a umiernení demokrati – liberáli dohodnúť. A prečo sa dokázali dohodnúť? Lebo sa dva roky predtým v povstaní nevešali navzájom na kandelábre. Preto sa dokázali dohodnúť.

Prečo mohol prebehnúť rok 1989 nekrvavo? No pretože sa predtým komunisti, liberáli a katolíci na Slovensku navzájom nevešali na kandelábre. Preto môžu aj takéto veľké zmeny dejín u nás prebehnúť nekrvavo.

Dámy a páni, na Slovensku existovali za posledných sto rokov iba tri politické prúdy. Katolíci, liberáli a komunisti. Z ničoho iného, iba z tohto, sa varila slovenská politika za posledných sto rokov. Podľa mňa máme iba jednu rozumnú možnosť: Verte mi, že ja s pánom poslancom Poliačikom, s pánom poslancom Blahom a s pánom poslancom Kotlebom veľmi hlboko nesúhlasím. Ale buď sa budeme nejakým spôsobom rešpektovať a budeme súťažiť tým, čo povedal pán predseda Danko, teda slovom, alebo bude zle. V strednej Európe totiž vždy budú geopolitické zmeny. Vždy tu budú problémy, vždy tu budú krízy.

Pán poslanec Poliačik teraz by som vám chcel povedať niečo osobné. Len aby ste vedeli. Ak by tých moslimov, ktorých v Európe vítate, začalo byť zrazu priveľa a išli by vás ako liberála lynčovať, ja sa nebudem kukať a hovoriť vám, však som ti to hovoril. Budem vás brániť, pretože aj vy, napriek tomu, že s vami nesúhlasím, aj vy ste pre mňa súčasť Slovenska. Pán poslanec Blaha, ak náhodou Američania obsadia strednú Európu, tak sa nebudem kukať, ako vás posielajú na Guantanamo, ale budem vás brániť, pretože aj vy ste pre mňa súčasť Slovenska. Pán poslanec Šebej, ak náhodou Rusi obsadia strednú Európu, tak sa nebudem kukať, ako vás posielajú na Sibír. Nebudem sa na to pozerať a tešiť sa z toho, že ste sa mýlili. Pretože pokiaľ si budeme za pomoci tých mocných, ktorí tu v strednej Európe vždy budú, vybavovať účty medzi sebou, nikdy sa nikam nedostaneme.

Ale pýtam sa, ak sa na Slovensko ďalej bude šíriť gender ideológia alebo juvenilná justícia a ďalšie veci, bude niekto brániť aj nás slovenských katolíkov? Ak budeme chcieť verejne hovoriť o svojej viere, ak budeme chcieť v nej vychovávať svoje deti a politicky presadzovať to, čomu veríme? Teda to, čo sa vám pravdepodobne páčiť nebude. Budete vtedy brániť aj vy nás slovenských katolíkov?

Dámy a páni, ako päť miliónový národ nemáme dosť elít na rozdávanie a už tobôž nie na vešanie. Ale vďaka tomu, že sme sa tu navzájom nevešali na kandelábroch, naše politické elity sa mohli na svojich chybách aj poučiť. Môžeme skorigovať vlastné myslenie, nebyť voči sebe iba radikálni. Vďaka tomu sme ako národ a štát nielen prežili, ale za posledných sto rokov sme sa neustále posúvali ďalej. Verím, že chrániť sa navzájom pred tlakmi zvonku, to je v záujme tohto štátu.

ZÁVER

Vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne a páni poslanci,

my Slováci už nie sme politické malé deti, ktoré treba neustále poučovať a vychovávať. Ako štát už sme plnoletí a dospelí. Ale súčasne sme stále mladí a dynamickí. Ešte máme veľa, veľa životnej energie. A preto si myslím, že práve teraz nastáva náš čas. Teraz je ten čas, kedy môžme ukázať Európe to najlepšie, čo v nás je.

V tom nech nám Pán Boh pomáha.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook