Neviete, kto sú to xenofili a oikofóbi? A pritom sú všade okolo nás

  • 14.12.2016
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 15451
Búranie mýtov

Keď zbadáme slovo pedofil, okamžite spozornieme. Na myseľ nám príde predstava človeka, pred ktorým treba chrániť deti. Keď zbadáme slovo xenofób, takisto nám pod vplyvom ľavicových neomarxistických elít a médií začne blikať v mysli akási kontrolka: Pozor! S týmto človekom nie je všetko v poriadku.

Takto funguje špinavá propaganda. Stačí spojiť človeka s niečím, čo znie negatívne. Napríklad tak, že sa to končí na “fób” alebo “fil”. Liberálnym neomarxistickým elitám potom stačí iba niekoho onálepkovať a žiadne argumenty už nie sú potrebné. Nech sa ten človek bráni, že nie je nejaký “fób” alebo “fil”. V špinavej propagadne sa táto technika volá “nasadiť psiu hlavu”.

Skúsme to teraz otočiť naopak. V našej spoločnosti sa totiž okrem xenofóbov vyskytujú aj xenofili. Sú to ľudia, ktorí trpia nezriadenou náklonnosťou voči všetkému cudziemu. Samotná láska k všetkému cudziemu by nebola až taká nebezpečná, lenže xenofil je väčšinou aj oikofób. Tento pojem zaviedol anglický konzervatívny filozof Roger Scruton. Slovo “oikos” znamená po grécky domov. Oikofóbia je ničím nepodmienený strach zo všetkého domáceho, slovenského. To iné – cudzie, kozmopolitné, inonárodné – je vždy lepšie. Oikofób a xenofil v tom cudzom hľadá istotu, lebo si nevie poradiť so slovenským svetom, v ktorom žije.

 Ako ich spoznáte? Neustále vedú reči o tom, ako je všetko na Slovensku s prepáčením na “h..no.” V USA, v Nemecku alebo v EÚ je všetko v poriadku, tam to vedia robiť. Ale ten náš slovenský národ, to je katastrofa, tí blbí Slováci…

Oikofóbia a xenofília je niekedy diagnóza, niekedy úchylka, ale väčšinou je iba prejavom komplexu menejcennosti. Jedinec sa hanbí za to, že pochádza z malého “zaprdeného” Slovenska. A keď sa baví so svojimi kamarátmi zo zahraničia, tak neustále cíti potrebu deklarovať, že patrí k nim. Neustále sa dištancuje od toho našeho, slovenského.

Slovenskí xenofili a oikofóbi sa považujú za príslušníkov elity, ktorá má právo rozhodovať o osude tých ostatných – nevzdelaných a zadubených Slovákov, ktorí ešte nedorástli do požadovanej úrovne. Lenže v skutočnosti práve oni ako elity zlyhali.

Úlohou elít je vychovávať, vzdelávať a viesť národ. Takto sa správali napríklad štúrovci. Máte pocit, že v ich časoch bolo Slovensko väčšie a my Slováci sme boli menej zadubení, ako sme dnes? Napriek tomu sa štúrovci nevzdali a vďaka nim dnes existujeme ako národ aj ako štát. Slovenskí xenofili a oikofóbi devätnásteho storočia zmizli v dejinách a dnes po nich ani pes neštektne.

Myslite na to, keď naďabíte v denníku N alebo denníku SME na ďalší článok nejakého slovenského xenofila či oikofóba. Oni potrebuju ventilovať svoju frustráciu a svoj komplex menejcennosti zo Slovenska. Ale to je ich problém, nie problém Slovenska.

Xenofili a oikofóbi neznášajú slovakofilov. Ak niekto dáva najavo svoju lásku k Slovensku a k slovenskému, často to označujú za insitnosť a primitívnosť, pretože im to pripomína ich vlastné zlyhanie. Pripomína im to ich neschopnosť vychovávať a viesť národ. Oni by aj chceli, ale ten slovenský národ si stále robí, čo chce…

Byť hrdí na to, čo sme ako národ a štát dokázali, je dôkazom zdravého a normálneho sebavedomia. Znamená to byť seba – vedomí. Ja osobne to vnímam tak, že sa netreba ani ponižovať, ani vyvyšovať. Nemyslím si, že sme pupok sveta, ale určite nie sme ani čierna diera v strede Európy.

Aj dnes pred nami stojí rovnaká úloha – vychovávať a vzdelávať náš slovenský národ. Máme na čom stavať. Pred sto rokmi sme ako Slovensko neboli ani na mapách, ale za posledné storočie sme urobili najväčší politický a ekonomický vzostup spomedzi všetkých stredoeurópskych národov. Stále sa máme čo učiť, stále je čo zlepšovať. Ale môžeme byť hrdí na to, čo sme ako národ dokázali.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook