Milujem Paľa Bielika a jeho postavu Jánošíka v rovnomennom čiernobielom filme z roku 1935. Tento film režíséra Martina Friča bol vo svojej dobe megaúspešným filmovým trhákom. Z Paľa Bielika sa stala zo dňa na deň herecká legenda. A Jánošík je už 80 rokov v srdci slovenského národa zapísaný ako silný, spravodlivý, krivo obvinený a kruto popravený mučeník.

Lenže Jánošík nebol Paľom Bielikom. A jeho životný príbeh sa vôbec nepodobal tomu, na ktorý sa vždy znovu radi pozrieme pri repríze Fričovho Jánošíka.

Čo vlastne o Jánošíkovi vieme? Naozaj bohatým bral a chudobným dával? Aké boli jeho motívy, myslel najmä na seba alebo najmä na ťažko skúšaných slovenských ľudí?

Životopis

Prvým prekvapením pre nás bude už samotné jeho meno. V skutočnosti sa sa volal Juro Jánošák. Pochádzal z osady U Jánošov, ktorá ležala nad Terchovou. Farár Michal Smutko z Varína však jeho meno po krste zapísal po latinsky ako “Janosik”. Taká bola vtedy prax: Ako farár počul, tak zapísal. Bežne sa stávalo, že rodičia a deti mali zapísané odlišné priezviská, ktoré ale na počutie zneli rovnako. V maďarčine aj poľštine sa potom ujala verzia “Janosik”. Ale pri súdnom procese je jeho meno zapísané správne. V rozsudku figuruje ako o Juro “Janošák”.

Pripomeňme si základné fakty o Jánošákovom živote. Narodil sa v osade u Jánošov nad Terchovou v januári 1688. V roku 1706 vstúpil do kuruckého vojska a bojoval proti cisárovi pod vlajkou Františka Rákócziho. Po porážke povstaleckých vojsk pri Trenčíne v roku 1708 sa vrátil do Terchovej.

O nejaký čas bol Jánošák povolaný do cisárskeho vojska ale ako bývalý kuruc nebol poslaný do priamych bojov. Pôsobil ako člen posádky na Bytčianskom zámku. Tu sa zoznámil s uväzneným kapitánom zbojníckej družiny Tomášom Uhorčíkom. Jánošák Uhorčíkovi prilepšoval drobnými službičkami – lepším jedlom a rôznami úľavami. Otázkou je, či bachar Jánošák poskytoval tieto služby uväznenému šéfovi lúpežníckeho gangu zadarmo alebo za úplatu.

Každopádne, na jeseň 1710 Jánošák pomohol Uhorčíkovi ujsť. Približne o mesiac na to Jánošáka vykúpili rodičia z vojenskej služby, a ten sa vrátil do Terchovej.

Na zločineckú dráhu sa vydal Jánošák v polovici septembra 1711, kedy pri Vsetíne olúpil židovských kupcov o 800 zlatých. To bolo v tom čase obrovské množstvo peňazí. Koncom septembra urobil Uhorčík z Jánošáka bossa svojej zbojníckej skupiny a sám odišiel na “penziu” do Klenovca. Uhorčík však ďalej Jánošákovi poskytoval logistické zabezpečenie, predával ukradnutý tovar a poskytoval úkryt, najmä v zimných mesiacoch.

Počas roka o pol aktívnej zločineckej kariéry olúpil Jánošák desiatky ľudí. Okrem spomínaných židovských kupcov môžeme napríklad uviesť pána Radvanského v Kremnických horách, baróna Révayiho v Turci, farára pod Strečnom, farárku z Liptovského Jána pri Kraľovanoch alebo zemana Václava Zmeškala pri Malatinej.

Na obľúbenom mieste pod Strečnom olúpila Jánošákova zločinecká skupina aj kupca Šipoša zo Žiliny a pána Skalku z Trenčína. Pani Kárforke zo Žaškova vzali 200 zlatých. Pri Važci olúpili kupcov s vínom a na jeseň 1712 aj bohatú pani Schardonku z Levoče. To bolo posledné úspešné lúpežné prepadnutie Jánošákovej zločineckej skupiny.

Už v začiatkom leta 1712 Oravská a Liptovská stolica spoločne vytvorili jednotku “elitných policajtov” – oddiel 17-tich pandúrov, ktorých veliteľom bol Juraj Slávik. Jedinou ich úlohou bolo rozložiť a zničiť Jánošákovu zločineckú skupinu. Boli motivovaní aj odmenou 50 zlatých, ak sa im túto úlohu podarí úspešne vykonať.

Jánošáka sa prvýkrát podarilo zadržať na jeseň 1712 v Klenovci a uväznili ho v Hrachovskom kaštieli. Ale Jánošák podplatil úradníkov a podarilo sa mu ujsť. Začiatkom februára 1713 ho však zadržali v Klenovci druhýkrát. Pri domovej prehliadke u Uhorčíka, ktorý tam žil pod krycím menom Martin Mravec, našli aj bohatý dôkazný materiál v podobe ulúpených vecí.

V marci 1713 prebehol v Liptovskom sv. Mikuláši súdny proces. Jánošák sa priznal k dvanástim lúpežiam. K najhoršiemu zločinu, lúpežnej vražde farára Juraja Vrtíka z Domaníže z októbra 1712, sa nepriznal. Tvrdil, že keď Vrtíka jeho spolupáchateľ Turiak – Huncaga zastrelil, on pil vonku vodu zo studničky. Ked’že Turiak bol už v tom čase pravdepodobne mŕtvy, Jánošákovo tvrdenie nemal kto potvrdiť alebo vyvrátiť.

Súd Jánošákovej obhajobe neuveril a odsúdil ho na smrť obesením za rebro na hák. Podľa tradície bol popravený ešte v deň vynesenia rozsudku 17. marca 1713. Iné pramene však uvádzajú, že bol popravený až o dva mesiace neskôr 18. mája 1713 na popravisku Šibeničky pri Mikuláši.

Jánošákov gang a dnešní mafiáni

Príbeh Jánošákovej zločineckej skupiny v mnohom pripomína príbehy slovenských mafiánskych skupín po roku 1989. V skutočnosti oveľa viac, akoby sme na prvý pohľad predpokladali.

Začnime Jánošákovým “krstným otcom” Uhorčíkom alias Mravcom. Postihol ho rovnaký osud ako mnohých slovenských mafiánskych bosov. Pokúsil sa odísť z “aktívneho biznisu” a začal žiť životom ctihodného občana. Ale už bolo neskoro.

Jeho spoluobčania z Klenovca pred súdom dosvedčovali, že “Mravec” je slušný a bezúhonný občan podobne, ako dosvedčovali ľudia z Telgártu pred súdom bezúhonnosť ich krajana Mikuláša Černáka. Ale Uhorčík minulosti neušiel a nakoniec bol popravený zakrátko po Jánošákovi.

Jánošák podobne ako súčasní slovenskí mafiáni unikal spravodlivosti aj preto, že podplácal štátnych úradníkov. Jánošák podobne ako súčasní mafiáni zhadzoval vinu na svojich mŕtvych kolegov. A Jánošák podobne ako naši dnešní mafiáni občas hodil aj pár odrobieniek ľuďom.

V skutočnosti je zdokumentovaný iba jediný prípad, kedy Jánošák rozdal niečo “chudobným”. Konkrétne po olúpení pána Skalku. Pri oslave úspešnej akcie v terchovskej krčme rozdali členovia Jánošákovej skupiny niekoľko Skalkových zlatých prsteňov miestnym dievčatám. Určite preto, že boli “chudobné”.

Príhoda z Terchovskej krčmy však vysvetľuje, prečo majú ľudia v Terchovej na Jánošáka a jeho parťákov dobré spomienky:)

Legenda o Jánošíkovi ako nástroj manipulácie

Veľký Jánošákov fanúšik Robert Fico sa o svojom vzore vyjadril takto:

“Legendu o osobe Jánošíka, ktorý bojoval proti sociálnemu útlaku, vytvoril národ. Beda národu, keby mu nejakí duševní bezdomovci alebo národní ignoranti túto legendu vzali.”

V skutočnosti je to presne naopak: Beda Ficovi, ak by sa slovenský národ odmietol nechať ďalej touto fikciou manipulovať. Robert Fico hrá v slovenskej politike rolu Jánošíka. Kým veríme, že Jánošík je to najlepšie, čo môžeme mať, budeme mať Fica alebo niekoho podobného.

Skutočný Jánošák však na ľudí a na ich ťažký život kašľal rovnako, ako na to kašle Robert Fico. Jánošák sa chvastal, že oberá bohatých o peniaze a časť ľudí mu fandila rovnako, ako dnes časť ľudí fandí aj Ficovi pri jeho “boji” proti finančným skupinám, monopolom a bankám. Ale Fico si rovnako ako Jánošák na silných hráčov nikdy netrúfol.

Jánošák rovnako ako Fico oberal o peniaze strednú vrstvu ľudí, ktorá sa násiliu nevedela brániť. Jánošák olúpil kupcov, Fico oberá malých podnikateľov a živnostníkov. Jánošák olúpil nižšiu sľachtu, Fico oberá stredných podnikateľov. Jánošák okrádal vdovy, Fico zadlžuje budúcich penzistov nevýhodnými PPP projektami.

Ficovo nám vlastne hovorí: “Nič sa tu nezmení, ale aspoň sa občas potešíte tým, že urobím zle niekomu bohatšiemu, ako ste vy sami. A občas vám hodím aj pár odrobiniek zo stola. To je to najlepšie, čo môžete mať. Buď budete mať Jánošíka alebo budete mať drábov, ktorí vám korbáčmi zderú kožu z chrbta”. Toto je Ficova predstava o výhodách jeho “sociálneho štátu”.

Veľká časť z nás ešte zvrátenej Ficovsko-Jánošákovskej podobe sociálneho štátu verí: “Buďme realisti, sem tam niekoho bohatšieho olúpiť, sem tam okradnúť nejakého farárika, sem tam niekoho uplatiť, tak to už vo svete chodí. Ale veď niečo sa ujde aj nám, obyčajným ľuďom”.

Áno, takto to v našom slovenskom svete chodí. Ale malo by to tak byť? Chceme to tak? Alebo chceme namiesto Ficovho “sociálneho štátu” radšej sociálnu spravodlivosť?

V slovenskej ľudovej piesni sa spieva:

“Héj, ja musím byť zbojník, bo krivda veliká.

Neprávosť u pánov, pravda u zbojníka”

Pekné a výstižné slová. Len si musíme povedať, kto je kto.

Fico a jeho finančno-oligarchická družina sú tí páni, u ktorých je neprávosť.

U nás je tá krivda. U nás je tá pravda. Ale veci sa na Slovensku zmenia až vtedy, keď nájdeme odvahu byť zbojníkmi.

Posledný križiak je zbojník, ktorý si trúfa aj na veľkých pánov. Kto vie, ako dopadne…