Iveta Radičová je asi dobrý človek a myslí to so Slovenskom dobre. Ako praktická politička však zlyhala na celej čiare. Jej politická kariéra je vlastne iba potácaním sa od chyby k chybe.

Zlyhanie č. 1

Keď si Mikuláš Dzurinda v roku 2005 vybral profesorku Radičovú za nástupkyňu ministra práce a sociálnych vecí Kaníka, v priebehu niekoľkých mesiacov sa Iveta Radičová stala najpopulárnejšou političkou na pravej strane politickej scény. Stačila jej na to jedna jediná veta, ktorú opakovala pri každej príležitosti. A touto vetou sa presne trafila do nálady veľkej skupiny ľudí, ktorí nemali radi Fica, ale boli unavení reformami Dzurindovej vlády: “K problémom ľudí treba pristupovať citlivejšie”. Ničím iným už v ďalších desiatich rokoch slovenskú politiku neobohatila.

Vo voľbách 2006 získala Radičová 205 tisíc preferenčných hlasov a predbehla aj Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Jej kandidatúra na funkciu prezidenta republiky v roku 2009 bola logickým ďalším krokom v jej politickej kariére. Prezidentkou sa síce nestala, ale v druhom kole získala takmer milión hlasov. Vtedy tento počet hlasov označovala za veľké víťazstvo. Dnes po referende rovnaký počet hlasov komentuje takto: “Nemožno to kvalifikovať inak ako neúspech”.

Po prezidentských voľbách urobila Radičová veľkú politickú chybu. Nevyužila túto podporu na vytvorenie vlastnej politickej štruktúry, ktorá by podporovala ju a len ju. Ak by vtedy založila vlastnú politickú stranu, pochovala by SDKÚ už vtedy a SDKÚ by nemusela končiť až dnes frešovsko-penťáckou fraškou. Ale Radičová zotrvala v SDKÚ a zostala tak v pozícii rukojemníčky SDKÚ, Dzurindu a Mikloša. Dôsledky tejto chyby si neskôr musela “vychutnať” do všetkých dôsledov.

Zlyhanie č. 2

Radičovej kredit bol založený na tom, že na rozdiel od iných symbolizuje dodržiavanie pravidiel hry. Ostatní podvádzajú, ona hrá podľa pravidiel. Lenže v roku 2009 bola Radičová pristihnutá pri tom, ako v parlamente hlasuje za svoju kolegyňu. Malý nevinný podvod, ktorý nič podstatné neovplyvnil. Ale pachuť zostala.

Zlyhanie č. 3

Radičová dostala novú šancu a po víťazstve nad Ivanom Miklošom v primárkach SDKÚ mohla po voľbách v roku 2010 zostavovať svoju vládu. Vtedy urobila ďalšiu zásadnú chybu. Inštalovala Mikuláša Dzurindu do vlády, a tým mu darovala politickú legitimitu, ktorú ako neposlanec NR SR zúfalo potreboval. Ak by sa vtedy Radičová rozhodla poslať Dzurindu do politického dôchodku, SDKÚ by nedokázala tomuto tlaku odolať.

Zlyhanie č. 4

Vo vlastnej vláde sa Radičová nechala verejne ponižovať od ministra financií Mikloša, ktorý inštaloval do funkcií ľudí, ktorých Radičová verejne kritizovala. Keď Radičová na jar 2011 oznámila v užšom kruhu, že podáva demisiu, Mikloš na Dzurindov nátlak ustúpil. Ale začiatkom jesene opäť napriek odporu Radičovej oznámil inštaláciu svojho favorita Mikulčíka do funkcie šéfa finančnej správy.

A Radičová neurobila nič. Pár mesiacov predtým hrozila demisiou ale začiatkom jesene 2011 sa ukázala ako “pes, ktorý šteká ale nehryzie”. Keby sa v tom momente rozhodla odvolať ministra financií Mikloša z vlády, SDKÚ by tomu nedokázala zabrániť, pretože verejná mienka bola v tomto spore úplne na strane Radičovej.

Zlyhanie č. 5

Na jeseň 2011 spojila Radičová hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vlády. Vôbec to nemusela robiť. SaS bola v otázke presadenia eurovalu v NR SR úplne nepodstatná. Smer by skôr alebo neskôr musel euroval podporiť.

Keď sa Radičová radila o tejto záležitosti s predsedom Európskej rady Hermanom Van Rompuyom, skúsený kabinetný politik jej povedal, že položiť vládu na takejto veci je hlúposť. Poradil jej, aby nechala hlasovať a ak Smer nezahlasuje, oni ho už k tomu v opakovanom hlasovaní dotlačia.

Osobne si myslím, že Radičová sa jednoducho rozhodla hodiť uterák do ringu. Po roku a pol už toho bolo na ňu veľa. Nedokázala odolávať bežným politickým tlakom a intrigám. Bola unavená a vyčerpaná. Euroval bol pre ňu dobrou zámienkou, ako hodiť svoju neschopnosť vládnuť na niekoho iného.

Zlyhanie č. 6

Ďalšou politickou chybou, ktorá vyplývala z Radičovej únavy, bolo jej rozhodnutie nevytvoriť vlastný politický subjekt a vzdať sa kandidatúry vo voľbách 2012. Môžem sa mýliť, ale myslím si, že v čase vrcholiacej kauzy Gorila by Radičová parlamentné voľby vyhrala. Minimálne v tom zmysle, že by opäť zostavovala vládu. Rozdiel oproti roku 2010 by však bol v tom, že by sa opierala o vlastných lojálnych poslancov.

Zlyhanie č. 7

Ostatnou a možno poslednou politickou chybou veľkého významu bolo Radičovej rozhodnutie nekandidovať v minuloročných prezidentských voľbách. Ak by sa rozhodla pre kandidatúru, s veľkou pravdepodobnosťou by už dnes sedela v prezidentskom paláci.

Ťažko povedať, či za Radičovej prezidentskou nekandidatúrou bola jej nechuť k politickej súťaži alebo obava, že ju Haščák pri ich rozhovoroch u nej doma nahral. Každopádne, ak chce politik meniť veci k lepšiemu, musí vedieť vládnuť a musí vedieť využívať príležitosti na to, aby mohol vládnuť. V tomto predmete Radičová vždy doteraz prepadla.

Ľudia ju majú radi a doteraz jej vždy dali príležitosť na reparát. Ale ľudia majú radi aj Dubčeka, po ktorom veľa konkrétneho nezostalo. Iba pekná spomienka.

P.S. Súčasťou textu bola pôvodne pasáž o tom, že Iveta Radičová spôsobila neúspech rokovaní o koalícii ODÚ, ODS a DS pred parlamentnými voľbymi 1992, a tým nepriamo aj rozpad ČSFR, keďže následne sa ani ODÚ ani koalícia ODS-DS do parlamentu nedostali. Ozval sa mi priamy účastník týchto rokovaní s tým, že moja informácia je nepravdivá. Týmto sa Ivete Radičovej aj čitateľom ospravedlňujem.