Ak niekto dúfal, že po brexite dostanú bruselskí a slovenskí eurojakobíni rozum, že sa aspoň na chvíľu zastavia a zamyslia sa, kde urobili chybu, musel sa veľmi sklamať.  Žiaľ, Merkelové, Junckerovia a Hollandovia sa z brexitu vôbec nepoučili. Namiesto zmeny Európskej únie na spoločenstvo suverénnych štátov, ktoré budú spolu vzájomne prospešne spolupracovať, sa rozhodli opäť pritlačiť na pílu. Nemecká kancelárka obieha členské krajiny EÚ a sonduje, čo by sa dalo rýchlo presadiť. Obávam sa summitu Európskej rady v Bratislave. Očakávam ďalšie podriadenie národných štátov, teda aj Slovenska, pod Brusel.

    Pýtam sa, aké atribúty štátnosti by si mala Slovenská republika podľa našej vlády ponechať? Naša vláda sa v tichosti vzdáva našej zahraničnej politiky, obrany, trestnoprávnej politiky, finančnej politiky, sociálnej politiky… Budeme sa tváriť, že sme samostatným štátom, lebo máme vlastnú futbalovú reprezentáciu? Ale to môže mať aj Wales a nie je samostatným štátom. O čom vlastne budeme môcť po summite v Bratislave samostatne rozhodovať?

    Na európskej úrovni už nevieme ovplyvniť takmer nič. Práva veta sa vzdali Smer, SNS a Maďari už v roku 2006 v Lisabonskej zmluve a teraz sa nám to v otázke povinných kvót na imigrantov vracia ako bumerang. Napriek tomu robí Smer, SNS a Maďari tú istú chybu a vzdávajú sa ďalších a ďalších atribútov našej štátnosti v prospech Bruselu.

    Slovenské dejiny sa obrátili na hlavu. Namiesto národnej emancipácie prebieha na Slovensku proces národnoštátnej kastrácie. Strany, ktoré sa pýšia tým, že pred 24. rokmi hlasovali za ústavu Slovenskej republiky, dnes potichúčky súhlasia s ďalším a ďalším oklieštením suverenity nášho štátu. Zo slovenských orlov sa stali tučnučné sliepočky, ktorým už stačí iba skackať po zemi a zobať, čo im nasypú. Lietať sa im už nechce, prípadne sa boja, aby príliš nevytŕčali.

    Vadí to vlastne ešte niekomu? Minimálne mne to teda rozhodne vadí. A veľmi. Neprisahal som pri zložení poslaneckého sľubu vernosť Slovenskej republike, aby som sa teraz iba ticho prizeral tomu, ako sa zo Slovenskej republiky stáva bruselsko-nemecká kolónia. Možno sa to niekomu zdá byť prekvapujúce, ale ja svoje slovo beriem vážne.

    Som verný svojmu štátu. Mám v úcte svojich predkov, bez ktorých by sme tu dnes ako národ ani ako štát neboli. Verím, že mám povinnosť zanechať našim deťom svoju vlasť lepšiu a silnejšiu, ako nám ju zanechali naši otcovia.

    Z celého srdca verím, ale aj na základe svojho rozumu som presvedčený, že samostatné Slovensko, suverénna Slovenská republika, je hodnota, ktorú si máme chrániť. Verím, že napriek všetkým problémom si máme a vieme spravovať vlastné veci lepšie, než to robia nejaké od reality odtrhnuté elity v Bruseli. Pripomeňme si len imigračnú krízu z minulého roka: Oni sa mýlili, my sme mali pravdu.

    My Slováci už nie sme politicky malé deti, ktoré má morálne právo niekto neustále poúčať a vychovávať. Náš štát má 23 rokov, už sme politicky dospelí, a tak by sme sa mali aj správať. My Slováci nie sme hlúpejší, ani menej vyspelí, ako iné európske národy. Mám právo urobiť si svoj názor a keď sa nám niečo nepáči, môžeme povedať aj NIE. Vyzývam našich vládnych predstaviteľov, aby sa konečne zbavili sluhovskej mentality, aby neprekročili tú červenú čiaru, ktorá odlišuje samostatný štát od bruselsko-nemeckej kolónie.

    Chceme vôbec vlastný štát? Za seba hovorím áno. Určite je to aj záležitosť srdca, nielen rozumu. Slovensko považujem za svoju vlasť, rozmýšľam a cítim „v hraniciach Slovenska“. Toto územie sme dostali od Boha a dejín do správy. A mňa napĺňa rozmýšľať a pracovať, aby sme toto územie spravovali čo najlepšie.

    Máme na to, aby sme sa aj v budúcnosti rozvíjali ako samostatný štát? Náš veľký básnik Ján Kollár napísal v Slávy dcére tieto verše:

„Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.
Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“

    Ak tomuto veril Kollár, v čase keď sme ako národ bojovali o holé prežitie, o to viac tomu verím dnes. Ide o to, za koho sa my sami považujeme, čím chceme byť: poslušnou sliepku, alebo hrdým a slobodným orlom? Ide o to prebudiť spiaceho orla, ktorý v nás drieme. K oblohe, Tatry synu, vznes sa!

    Ale potrebujeme sa aj o niečo oprieť. Čo je dnes tým naším „dubiskom“, ktoré vzdoruje všetkým náporom časov? Naším „dubiskom“ môže byť iba viera. Viera vo vlastné sily. Veriť, že na to máme. Veriť, že nielen s každým človekom, ale aj s každým národom má Boh nejaký plán, má preň dôstojné poslanie.

    Ján Pavol II. o Slovensku povedal toto: „Slovensko má osobitnú úlohu v dejiných Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“

    Podľa mňa poslanie Slovenska vždy v dejinách spočívalo v tom, že sme vzdorovali barbarom. Boli sme hrádzou proti Turkom, vzdorovali sme nacistom, vzdorovali sme komunistickému Rusku. Dnes je našou úlohou vzdorovať islamu ale aj eurojakobínom s ich popletenou predstavou o morálke a fungovaní sveta. Naším poslaním je brániť slobodu. Našu štátnu ideu vnímam takto: „Držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, aby sme boli vzorom aj pre iné národy.“

    Ak dostanú Junckerovia a Merkelové rozum a Európska únia sa zmení na spoločenstvo spolupracujúcich národných štátov, potom chcem patriť do takejto únie. Ale na rozum Merkelovej a Junckera už veľmi neverím. Obávam sa, že na výber dostaneme iba bruselsko-nemeckú úniu v červenom alebo v modrom. V takom prípade budem presadzovať vystúpenie z Európskej únie. Samostatné Slovensko, možnosť byť subjektom dejín a nie iba hračkou v rukách mocných, je pre mňa vyššia hodnota.

    Sebavedomie znamená seba-vedomie. Znamená to uvedomovať si, že vlastné bytie má svoju hodnotu a zmysel. Nielen osobné, ľudské, ale aj národné a štátne. Preto som za samostatné Slovensko.