SLOVENSKÁ IDENTITA. Úvahy pred referendom.

  • 24.1.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 12363
Polemika

Pôvodne som plánoval vydať túto esej na jar tohto roku. Kvôli teroristickým útokom islamistov v Paríži, ako aj kvôli množiacim sa verbálnym útokom na kresťanstvo a na predstaviteľov Aliancie za rodinu pred blížiacim sa referendom o ochrane rodiny na Slovensku, som sa rozhodol zverejniť tento text hneď. Robím to s nádejou, že moje úvahy môžu prispieť k diskusii o tom, v akom stave sa dnes Slovensko aj Európa nachádzajú.

.

Táto esej má viac ako 10 tisíc slov, a preto čítať ju napríklad na mobile môže byť dosť nepraktické. Ak si chcete radšej prečítať túto esej v tlačenej podobe, je vám k dispozícii zdarma v „Cafe u Krajniaka“ na Panenskej 3 v Bratislave alebo v predajni Artforum na Kozej ulici v Bratislave.

.

Ignác Milan Krajniak: SLOVENSKÁ IDENTITA

.

ÚVOD

“Každý človek, národ, kultúra a civilizácia majú svoju vlastnú úlohu a svoje vlastné miesto v tajomnom Božom pláne a vo všeobecných dejinách.”

Sv. Ján Pavol II., Rím, jún 1985

Aká je štátna idea Slovenskej republiky? Kto sme a kam smerujeme? Akú predstavu o Slovensku chceme niesť vo svojom srdci? Odpoveďou na tieto otázky som sa zaoberal vo svojej knihe Doktrína štátu, s podtitulom Národ orlov alebo sluhov?(môžete si ju prečítať aj v na tejto stránke v článku „DARČEK PRE ČITATEĽOV“, v kategórii Nezaradené).  Vyzýval som v nej čitateľa, aby sa nebál vlastnej kreativity a vytvoril si svoju vlastnú predstavu o Slovensku. Takú, za ktorú stojí za to zápasiť a prinášať obete. Predstavu o našej budúcnosti, za ktorou stojí za to ísť. Aj ja osobne som popustil uzdu svojej fantázii a pokúsil som sa ponúknuť svoj vlastný pohľad na budúcnosť Slovenska.

V tomto texte sa chcem venovať tej istej téme z iného uhla pohľadu. Pokúsim sa pomenovať také veličiny, hodnoty, prístupy k veciam, ktoré sú Slovensku a Slovákom vlastné. A verím, že tieto “pravdy” či axiomy treba zohľadňovať pri našich predstavách o Slovensku, ak chceme v budúcnosti existovať ako samostatne mysliaca a konajúca jednotka. Bez ich rešpektovania totiž nebude naša predstava o Slovensku vyjadrovať Slovensko, ale bude sa na nás snažiť umelo napasovať akýsi ideál, ktorý našu identitu zničí.

Som presvedčený, že každý národ či štát má v sebe niečo, čo má zmysel uchovávať a rozvíjať. Bez pomenovania našej identity však nebudeme vedieť, čo považujeme za natoľko hodnotné, že to stojí za to chrániť ako súčasť našej integrity. Bez ohľadu na okolie a bez ohľadu na náklady, ktoré nás to bude stáť. Som presvedčený, že našu identitu máme chrániť a rozvíjať nielen kvôli sebe, ale aj kvôli poučeniu a inšpirácii, ktorými môže byť naša identita pre iných.

HĽADANIE SYMBOLU AKO VYJADRENIA ZMYSLU

Mnohé národy a štáty si vieme predstaviť a priblížiť vďaka symbolom, s ktorými sú spájané: Ruský medveď, holandský tulipán, český lev alebo galský kohút. Elias Canneti považoval za symbol Anglicka more a za symbol Nemecka les. Tieto symboly majú ambíciu pomenovať aj niečo z národného charakteru. Anglickú lásku k slobode, francúzsku bojovnosť, ruskú silu či nemecký zmysel pre poriadok a disciplínu.

Čo je ale symbolom Slovákov a Slovenska? V našich národných básňach často figurujú symbolické obrazy. Junáci sú zobrazovaní ako sokoli alebo orli, nad Tatrou sa blýska, prichyľujeme sa k velikému dubisku. Zdá sa však, akoby sme ešte nenašli symbol, ktorý by nám bol vlastný, a pod ktorým by si súčasne iné európske národy predstavili nás a iba nás.

A predsa taký symbol existuje. Máme ho všetci priamo pred očami. A dokonca symbolizuje aj naše poslanie, ktoré by sme mohli a mali zohrať v dejinách Európy 21. storočia. Stačí naň len upriamiť pohľad a všetko sa vyjasní. A práve o to mi ide. Upriamiť pohľad na veci, ktoré sú zrejmé a jednoduché. Možno až také jednoduché, že sa nám ich nechce prijať. A pritom majú svoju logiku, svoj zmysel a dávajú Slovensku príležitosť na veľkosť.

ODKRÝVANIE IDENTITY

Identita je kľúčom k pochopeniu človeka ako bytosti, ale aj k pochopeniu spoločenstiev, v ktorých človek žije. “Kto som?”, túto otázku si kladieme odjakživa. Od odpovede na túto otázku, od toho, ako sami seba vnímame, závisí aj naše vnímanie toho, čo je dobré alebo zlé. Od odpovede na túto otázku zavisí náš základný pocit zo sveta okolo nás, ako aj vnímanie našich práv a povinností.

Kto sme? Slovensku a Slovákom vedomé vnímanie vlastnej identity chýba. Ako k riešeniu tohoto problému pristúpiť? Veľa slovenských intelektuálov, analytikov, novinárov a politikov je presvedčených, že by sme mali pracovať na tom, aby sme identitu nadobudli. Mali by sme byť napríklad viac európskejší, nech už si pod tým predstavujú čokoľvek. Vnímajú to tak, že by sme sa mali našu identitu naučiť, ak nám chýba. Majú svoju predstavu o tom, akí by sme mali byť, a túto svoju predstavu chcú vštepiť aj ostatným – zatiaľ nevzdelaným.

Ale to je hrozný omyl. A v skutočnosti je od tohto omylu blízko k zločinu – k zničeniu vlastnej identity. Z dnešného pocitu zmätku, kým vlastne sme, sa nemôžeme vyliečiť tým, že na tento zmätok umelo navŕšime niečo akože usporiadané, žiadúce alebo moderné.

Je to rovnako nezmyselné, ako keby sme si mysleli, že identitu futbalového fanúšika získame tým, že si oblečieme dres želaného mužstva, napríklad Slovanu Bratislava. Väčšina našich politikov a intelektuálov nám vlastne tvrdí, že dres je identitou. Ale dres je v skutočnosti iba zdrapom látky, ak nevyjadruje čosi, čo vyžaruje zvnútra. Najskôr musíme mať vzťah k futbalovému klubu, až potom má pre nás zmysel nosiť jeho dres alebo šál. Košičan alebo Trnavčan bude ťažko fandiť Slovanu Bratislava, aj keď jeho kvality môže rešpektovať a keď hrá proti súperom zo zahraničia, môžu mu dokonca aj držať palce.

Moderný “eurodres” nie je identitou, ktorú hľadáme. Ale môže byť, a často Bohužiaľ aj býva, “dekou”. Na vysvetlenie pre čitateľov, ktorí neboli na základnej vojenskej službe: Vojaci nemôžu nesúhlas voči konkrétnej nadriadenej osobe prejaviť otvorene. Ale môžu na ňu v noci hodiť deku a trestaný človek pod dekou nevidí, kto ho bije. Eurodres hodený na Slovensko a Slovákov je takouto dekou. Nástrojom na kritizovanie, odsudzovanie a niekedy aj šikanovanie dostatočne neuvedomelých, ktorí ku kohosi predstave o európskosti nemajú želaný postoj. Prívrženci európskej integrácie si potom nerobia starosti s tým, aby argumentovali. Stačí, keď neželané názory a argumenty označia za “neeurópske”.

Ak sa identita nedá získať “oblečením dresu”, ako dá pomenovať? V skutočnosti sa nedá identita “naučiť”. Identita sa dá iba odhaliť,nájsť, vypozorovať. A to úplne opačným procesom, akým je učenie – odkrývaním. Ide o to, aby sme postupným odstraňovaním menej dôležitého odkryli to najpodstatnejšie. Identita je to, čo nám po procese odkrývania zostane.

HISTORICKÝ VÝVOJ VNÍMANIE IDENTITY V EURÓPE

Dlhé stáročia bola identita ľuďmi v Európe vnímaná a žitá bez akýchkoľvek pochybností. Naša identita bola odvodená Ježiša Krista a podľa jeho mena nás iné civilizácie dodnes volajú “kresťanmi”.

Stáročia sme to vnímali tak, že človek bol stvorený Bohom. Až po generáciu našich dedov a otcov sme vnímali život ako dar od Boha. Po spáchaní dedičného hriechu sme síce my ľudia boli nútení žiť v “pote tváre” ale príchod Ježiša Krista na svet nám dáva možnosť spásy v “kráľovstve mimo tohto sveta”.

Konštituovanie národov a štátov bolo historicky spojené s evanjelizáciou Európy. Francúzsko bolo konštituované Chlodovikovým prijatím kresťanstva v roku v Remeši v roku 496. Vznik Veľkej Moravy ako samostatného štátu je spojený s prijatím kresťanstva začiatkom 9. storočia a s uznaním misie sv. Cyrila a sv. Metoda zo strany Ríma v 60-tych rokoch 9. storočia . Vznik Poľska v 60-tych rokoch 10. storočia je spojený s prijatím kresťanstva Meškom I. a vznik Česka bol spojený so zriadením biskupstva v Prahe za Boleslava I. v roku 973. Vznik Uhorska sa datuje od prijatia kresťanstva Sv. Štefanom na Vianoce v roku 1000.

Identita ľudí žijúcich v Európe, odvodená od Krista a jeho kľúčovej role v dejinách, sa začala narúšať filozofickým obratom, ktorý urobil francúzsky filozof Descartes. Zatiaľčo do Descartesa sme vnímali seba samých ako “Som stvorený (Bohom), preto myslím”, od neho sa ako nová línia vnímania našej identity rozvíjal princíp “Myslím, teda som”.

Táto zmena vo vnímaní našej identity bola mimoriadne zásadná a významná. Menila úplne všetko. Pre časť Európanov prestal byť Boh stredom vesmíru. Prestal byť tým Archimedovým “pevným bodom”, vďaka ktorému sa dalo hýbať zemeguľou. “Ja” – človek – začal byť stredom vesmíru. Odo mňa sa odvíja všetko ostatné. Dobro a Zlo ako nadčasové a dané veličiny dovtedy trvalo prítomné v našich životoch zrazu pod Descartovým vplyvom začali miznúť. Človek si pyšne osvojil právo subjektívne posudzovať čo je dobré a zlé. Človek, nie Boh, sa stal mierou vecí.

Zatiaľčo Boh je mimo náš priestor a čas, je stály a nemenný, človek a jeho názory sa v čase menia. Boh dal človeku večne platné poňatie Dobra a Zla, ktoré sa nemení bez ohľadu na to, v akej fáze dejín sa nachádzame. Ak sa však od Descartesa stal stredom vesmíru nestály a meniaci sa človek, nevyhnutne sa museli začať meniť aj prevládajúce predstavy o tom, čo je dobré a zlé, správne alebo nesprávne. Z ľudí v Európe sa stali pokusné králiky, na ktorých hlásatelia nových civilizácií skúšali v praxi svoje predstavy o správnej morálke a o lepšom svete.

Od osvietenstva prebieha v Európe súboj zástancov pôvodnej kresťanskej civilizácie a barbarov – predstaviteľov nových konkurenčných civilizácií. Gréci rozumeli pod barbarom človeka mimo ich civilizačný okruh. Osvietenskí intelektuáli, slobodomurári, marxisti, nacisti, komunisti a neomarxisti boli a sú barbarmi – predstaviteľmi iných “moderných” civilizácií, ktoré sa snažia nahradiť našu pôvodnú kresťanskú civilizáciu.

Žiaľ, barbari robia pri posudzovaní toho, čo je dobré alebo zlé, oveľa viac chýb, ako robila naša kresťanská civilizácia do osvietenstva. Takéto bujnenie Zla, masové vraždy státisícov a miliónov ľudí v mene pokroku a zničenia kresťanskej civilizácie, ktoré špinia európsku históriu za posledných 200 rokov, sme do osvietenstva nepoznali.

Práve vyššie spomínaní barbari sú prvotnou príčinou súčasného úpadku Európy. Napriek rozdielnosti civilizácií, ktoré sa pokúšali v Európe nastoliť, jedno mali všetky tieto pokusy spoločné: Fanatické úsilie o popretie a potlačenie nášho civilizačného základu, ktorým je kresťanstvo. Ich dvestoročná snaha priniesla svoje ovocie: Dnes ani poriadne nevieme, kto vlastne sme. A kým nevieme, kto vlastne vlastne sme, ako môžeme nájsť v sebe silu súťažiť s inými civilizáciami? Ako môžeme túžiť rozvíjať sa a rásť?

PROBLÉM POSTIDENTITNEJ OPUSTENOSTI

My ľudia sme spoločenské tvory. Šťastie a pokoj duše vieme nájsť iba vo vzťahu. Vo vzťahu s Bohom a aj vo vzťahu s inými ľuďmi. Potrebujeme byť nielen “JA”, ale aj “MY”. Potrebujeme byť súčasťou čohosi, čo nás presahuje, či už je to rodina, rod, národ, civilizácia alebo Cirkev. Tieto spoločenstvá vytvárajú našu identitu. Problémom Európy je, že od osvietenstva začali barbari našu identitu postupne rozbíjať.

Najskôr nás začali presviedčať, že Boh neexistuje. A ak aj existuje, jeho existencia nie je pre človeka podstatná. Časť z nás tomu uverila, nechali sme si vziať časť nášho ja, ale ešte stále nám zostala civilizácia, národ, rod a rodina. Po páde monarchií boli potlačené rodové tradície, ale stále nám ešte stále zostala civilizácia, národ a rodina. Nacisti oberali ľudí o civilizačnú identitu, komunisti oberali ľudí o národnú identitu, ale ešte stále nám zostala aspoň rodina. Dnešní neomarxistickí barbari nás chcú obrať o všetky “MY”: O národ, o rod, o našu civilizáciu aj o rodinu.

Národy sú vraj prežitkom, rodina je prežitkom a naša civilizácia je rovnako dobrá ako iné, ak nie sú tie iné civilizácie v skutočnosti lepšie. Európe reálne hrozí, že sa stane bydliskom opustených atomizovaných jednotlivcov, ktorí budú osamotení vo svojom živote. Bez identity, bez nádeje na šťastie a bez ľudskej dôstojnosti.

Sv. Ján Pavol II. povedal, že západná Európa už žije v postidentitnej dobe. Ak sa neomarxistickým barbarom podarí rozbitie identity Európanov dokončiť rozbitím identity Stredoeurópanov, celá Európa zostane bezbranná. Ľudia bez spoločnej identity sa nedokážu brániť vonkajšiemu tlaku. Stanú sa ľahkou korisťou silnejších civilizácií, ktoré si vlastnú identitu strážia.

Charles de Gaulle na sklonku svojho života povedal, že sa mu s vypätím všetkých síl podarilo dvakrát zlepiť Francúzsko, robité na tisíc kúskov, naspäť do kopy. Tak, aby dávalo zmysel. Práve de Gaulle v roku 1940 po porážke Francúzska Nemeckom a na pokraji občianskej vojny v roku 1958, dokázal vrátiť Francúzom identitu, česť, hrdosť a rešpekt. Práve preto ho dnes Francúzi považujú za najväčšieho Francúza v histórii. Dokázal vrátiť Francúzom zmysel pre “MY”.

Ak má Európa prežiť, čaká ju namáhavý proces zliepania tisícov rozbitých kúskov do jedného celku, ktorý bude pre nás znamenať “MY”. V dejinách Európy 21. storočia budú mať neoceniteľnú úlohu národy a štáty, ktoré si na svoju identitu dokážu spomenúť, dokážu ju prijať a dokážu na nej postaviť zdravé sebavedomie a nádej na budúcnosť.

Ako som uviedol vyššie, identita sa nedá naučiť ako niečo umelé. Identita sa dá iba odkryť odoberaním nepodstatného a odhalením podstaty. Ako uviedol Sv. Ján Pavol II., identita sa dá odhaliť iba pamäťou:

“Pamäť je sila, ktorá vytvára identitu ľudských bytostí, a to tak v osobnej aj v kolektívnej rovine.”

SLOVENSKÁ IDENTITA

Ak je pamäť nástrojom na odkrývanie identity, na čo si dokážeme spomenúť my, Slováci? Akí sme? Kto sme? A prečo sme práve tým? Nazdávam sa, že naša národná identita sa dá, po odmyslení toho menej podstatného, zadefinovať v siedmych bodoch. Týchto sedm bodov pomenúva, čo máme s inými európskymi národmi spoločné a súčasne vymedzuje, v čom sa od nich odlišujeme.

1. Slovensko je súčasťou Západu

Západ a Východ sa v našom civilizačnom priestore začali oddeľovať na začiatku štvrtého storočia, kedy sa Rímska ríša začal deliť na Západorímsku so sídlom v Ríme a Východorímsku so sídlom v Konštantínopole. Oddelenie Západu a Východu pokračovalo aj cirkevnou schizmou v roku 1054, kedy sa dovtedy jednotná kresťanská cirkev rozdelila na rímskokatolícku a pravoslávnu.

Jednotlivé európske národy a štáty boli v stredoveku konštituované na základe prijatia kresťanstva – uviedli sme okrem iných príklady Francúzska alebo Poľska.  Aj náš jazyk, naša kultúra a vedomie našej odlišnosti od iných národov je spojené s prijatím kresťanstva a najmä s misou sv. Cyrila a sv. Metoda na Veľkej Morave, ktorá začala v roku 863. Veľká Morava je v pamäti slovenského národa zapísaná ako náš prvý štát. Suverenita štátov v Európe bola v tom čase uznávaná a “posväcovaná” rímskym pápežom, ako hlavou západného kresťanstva. Práve uznanie misie sv. Cyrila a sv. Metoda na Veľkej Morave pápežom Hadriánom II. v roku 867 a následné vymenovanie sv. Metoda za arcibiskupa Veľkej Moravy v roku 870, bolo aktom potvrdenia našej existencie ako suverénnej a rovnoprávnej súčasti Západu.

Odvtedy až dodnes Slovensko je tisíc rokov neoddeliteľnou súčasťou všetkých civilizačných vzopätí a pádov, kultúrnych trendov, ale aj sporov, ktoré Západ za posledných tisíc rokov postretli. Románsky sloh, gotika, baroko, klasicizmus – všetky tieto “západné” architektonické štýly sú na Slovensku ukotvené a prítomné. Najvýchodnejšou gotickou katedrálou je Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Reformácia, osvietenstvo, kapitalizmus, marxizmus, demokracia, komunizmus, nacizmus aj neomarxizmus, toho všetkého bolo a je Slovensko súčasťou.

Neustálou túžbou našich elít vždy bolo ekonomické a civilizačné “doháňanie” Západu, čiže ekonomicky úspešnejších európskych krajín ležiacich na západ od nás. Aj po roku 1989 bolo heslo “naspäť do Európy” symbolickým potvrdením našej túžby vyrovnať sa európskemu západu. Slovensko vždy bolo a aj je ekonomicky orientované na západ od našich hraníc. Dodnes sú našimi najdôležitejšími ekonomickými partnermi Česko a Nemecko. Náš hospodársky rast priamo závisí od ekonomickej kondície Nemecka.

Súčasťou Západu s veľkým “Z” však už dávno nie sú len západoeurópske krajiny, ale aj Spojené štáty americké a iné bývalé kolónie západoeurópskych krajín ako Kanada, Austrália alebo Nový Zéland. Tieto krajiny sú súčasťou našej civilizície, pretože máme spoločnú civilizačnú pamäť. Aj problémy s multikulturalizmom musia riešiť všetky krajiny Západu, nielen európske krajiny.

Slovenská “západnosť” má svoje špecifiká. Budeme o nich hovoriť neskôr. Už na tomto mieste však treba povedať dôležitú axiómu: Slovensko nemá inú alternatívnu, než byť súčasťou Západu. Neexistuje taká alternatíva, v ktorej sa nám bude dariť, budeme sa v nej cítiť dobre a súčasne sa Západu dariť nebude. Úpadok Západu je aj našim úpadkom. A opätovný vzostup Západu bude aj našim vzostupom. Preto je nielen našou civilizačnou povinnosťou, ale aj najrozumnejším záujmom, aby sa Západu darilo čo najlepšie.  Bez ohľadu na to, či máme k jeho súčasnému fungovaniu výhrady.

2. Slovensko ako súčasť Západu má svoje špecifiká. Slovensko je kresťanská, konzervatívna a väčšinovo katolícka krajina.

Hneď na úvod treba povedať, že naše špecifiká Západ obohacujú, dodávajú mu farbu a chuť, dodávajú mu špecifickú skúsenosť. Naše špecifiká sú našíme devízami, našim vkladom do spoločnej civilizácie, preto by sme si ich mali chrániť a zakladať si na nich.

Platí to aj opačne: Ak si nedokážeme udržať naše špecifiká, potom Slovensko nemá pre Západ žiaden osobitný zmysel a skôr alebo neskôr sa Slovensko v Európe “rozpustí” ako štát a nakoniec aj ako národ.

Špecifiká jednotlivých národov a štátov západnej civilizácie sú väčšinou ich najväčšími prednosťami aj slabinami súčasne. Ide o to, ako ich jednotlivé štáty a národy dokážu uchopiť. Holanďania sú všeobecne známi tým, že sú sporovliví, niektoby mohol povedať lakomí. Každý ich však oceňuje ako vynikajúcich obchodníkov a serióznych partnerov. Taliani sú známi svojou averziou proti systému a poriadku. Ale všetci oceňujú ich kreatívnosť, taliansku kuchyňu, módu, dizajn a schopnosť Talianov užívať si život. O Nemcoch si myslíme, že si držia od iných odstup, ale všetci obdivujeme ich precíznosť, systematickosť a húževnatosť.

Poďme teraz odkrývať jednotlivé slovenské špecifiká, ktoré nevylučujú Slovensko zo Západu, ale práve naopak, dodávajú mu zaujímavosť.

          a) Viera v Boha má na Slovensku kresťanský základ

Viera v Boha je prejavom svetonázoru človeka. Predstava o právach a povinnostiach vyplývajúcich z viery v Boha sa však môže v rôznych civilizáciách líšiť. Židia, kresťania a moslimovia veria v toho istého Boha, ktorý je osobou, ale ich civilizácie sú rozdielne. Pod vierou v Boha si môže niekto predstaviť aj vieru v energiu alebo v prírodu.

Podstatou kresťanstva je viera v Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prišiel na svet, bol ukrižovaný, aby nás spasil, a ktorý tretieho dňa vstal z mŕtvych. Pre našu predstavu o tom, nakoľko je na Slovenskú živá príslušnosť ľudí ku kresťanskej civilizácii, je preto dôležitá práve viera v božský pôvod Ježiša Krista.

V tejto súvislosti prebehol na Slovensku na prelome mája a júna 2014 zaujímavý prieskum verejnej mienky, ktorý pre Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied

realizovala agentúra FOCUS. Podľa zverejnených výsledkov veria v Boha dve tretiny obyvateľov Slovenska. V božský pôvod Ježiša Krista verí 59 percent obyvateľov Slovenska.

Ku niektorej s kresťanských cirkví sa prihlásilo viac ako trištvrtiny občanov Slovenska. Konkrétne ku rímskokatolíckej cirkvi sa prihlásilo 62 percent, ku grékokatolíckej cirkvi 6,1 percenta a k evanjelickej cirkvi 7,2 percent obyvateľov Slovenska. Minimálne raz mesačne  sa na bohoslužbách zúčastňuje 40 percent ľudí na Slovensku. A minimálne raz týždenne sa na bohoslužbách zúčastňuje 28 percent obyvateľov Slovenska.

Z výsledkov tohoto prieskumu verejnej mienky teda vyplýva, že Slovensko je stále krajinou, kde je viera v Boha súčasne vierou v Ježiša Krista ako Božieho Syna. Inými slovami, viera v Boha má na Slovensku aj dnes kresťanský základ.

          b) Slovensko je väčšinovo katolícka krajina

Pod tézou, že Slovensko je katolícka krajina, nemám na mysli len konštatovanie známych štatistických údajov, podľa ktorých sa k rímskokatolíckej denominácii a ku gréckokatolíckej denominácii hlásia spolu viac ako dve tretiny ľudí. Chcem upozorniť na skutočnosť, že katolicizmus je významným spoločensko – politickým fenoménom, ktorý formuje slovenské dejiny už päťsto rokov.

Husitstvo, reformácia, osvietenstvo, všetky tieto civilizačné vlny Slovensko zasiahli, ale nedokázali sa na Slovensku dlhodobo väčšinovo usadiť. Časť Slovákov sa nimi dokázala v istom čase nadchnúť, ale nikdy sa nepresadili ako niečo, čo je celému Slovensku vlastné. Katolícka Cirkev predstavovala počas posledných 500 rokov nositeľku a uchovávateľku nášho jazyka a kultúrnych tradícií. Kardinál Peter Pázmaň, zakladateľ Trnavskej univerzity, arcibiskup a diplomat Juraj Selepčéni, Anton Bernolák, Juraj Fándly, kardinál Alexander Rudnay, Ján Hollý, biskup Štefan Moyzes a Andrej Hlinka boli každý v svojej dobe horlivými zástancami Slovenska a Slovákov, ako aj iniciátormi a podporovateľmi kultúrneho a politického rozvoja Slovenska.

Počas dvesto rokov tureckého náporu na Uhorsko a Európu sa uhorskí katolíci žijúci na Slovensku vyprofilovali ako najhorlivejší obrancovia našej civilizácie. Počas uhorských stavovských povstaní uprednostňovali lojalitu k Habsburgovcom ako predstaviteľom našej civilizácie a ochrancom Európy pred Turkami, než pridanie sa k povstalcom opierajúcim sa o pomoc Turkov proti Habsburgovcom.

V memorandovom období šesťdesiatych rokov 19. storočia bol lídrom národného hnutia biskup Moyzes. Práve vďaka jeho autorite cisár František Jozef I. splnil aspoň časť slovenských požiadaviek a prispel aj finančným darom na vznik Matice slovenskej. Keď biskup Moyzes prichádzal zo Žiaru nad Hronom do Martina na zakladajúce zhromaždenie Matice slovenskej, ľudia mu v dedinách, cez ktoré prechádzal, stavali slavobrány. Aký to rozdiel oproti situácii pätnásť rokov predtým, keď v revolučných časoch museli štúrovci do slovenských miest dobíjať silou…

Vďaka päťdesiatim rokom maďarizácie sa pred rokom 1918 stala všeobecne akceptovaným jazykom elít na Slovensku maďarčina. Platilo to aj pre naše slovenské elity. V roku 1914 sa k slovenčine ako rodnej reči hlásila približne iba polovica z obyvateľov súčasného Slovenska. Vzdelanejší ľudia slovenského pôvodu začali maďarčinu

akceptovať. Pred začiatkom prvej svetovej vojny žilo na Slovensku a v Budapešti podľa odhadov profesora Štefáneka iba 334 rodín hlásiacich sa aktívne k slovenskému národu. A to boli medzi tieto rodiny započítané aj katolícke fary s roduverným farárom.

Rozhodujúcim činiteľom, ktorý v prvých dvadsiatich rokoch 20 storočia spôsobil, že sa väčšina slovenských elít odhodlala k rozchodu s Budapešťou, bol Andrej Hlinka a ním nasledované katolícke elity. Ešte začiatkom dvadsiateho storočia nebol Hlinka presvedčený o nutnosti rozchodu s Budapešťou. Bol súčasťou konzervatívnej Zichiho ľudovej strany a dúfal, že sa mu podarí presadiť národné práva Slovákov v rámci konzervatíveho prúdu Uhorskej politiky. Súčasťou Hlinkovho politického snaženia vždy bola nielen národná obrana Slovákov ale aj obrana katolicizmu a konzervatívnych tradičných hodnôt, ktoré presadzoval proti “liberálnej” Budapešti.

Na rozdiel od hlasistov, ktorí sa od začiatku dvadsiateho storčia orientovali na Prahu, Hlinka váhal oveľa dlhšie. Až v roku 1918 sa definitívne rozhodol a táto etapa Hlinkovej politickej činnosti bola zavŕšená slávnym výrokom na porade slovenských činiteľov 24. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši: “Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.” Martinská deklarácia 30. októbra 1918 definitívne potvrdila naše slobodné rozhodnutie začleniť sa do Česko – Slovenska.

Slovensko ako samostatná politická entita vzniklo v modernej histórii v roku 1918. V čase vzniku Česko-Slovenska sme sa ako politický slovenský národ, najmä slovenské elity, nachádzali v stave klinickej smrti. Málokto si do dôsledkov uvedomuje, že v prvom desaťročí Česko-Slovenska sa nanovo rozhodovalo o samotnej existencii slovenského politického národa. Väčšina evanjelických elít sa takpovediac primkla k Prahe a presadzovala koncepciu jednotného politického československého národa. Väčšina katolíckych elít sa rozhodla presadzovať samostatnú existenciu politického slovenského národa.

Kľúčovým dôvodom na odlišný postoj k otázke samostatného jazykového a politického fungovania slovenského národa sa ukázal slovenský konzervativizmus a na slovenské pomery prílišný český liberalizmus. Pražské liberálne elity boli blízke väčšine našich evanjelických elít, ktoré sa v Prahe cítili “ako doma”. To isté pražské liberálne prostredie bolo ale cudzie konzervatívnejším katolíckym elitám. Konzervatívnejšie elity na čele s Andrejom Hlinkom preto presadzovali program autonómie Slovenska odôvodnený slovenskými špecifikami a v priebehu dvadsiatych rokov 20-teho storočia sa tento názor na Slovensku väčšinovo presadil. Mohutná demonštrácia na Pribinových slávnostiach v Nitre v roku 1933 bola len potvrdením víťazstva Hlinkovej  predstavy o samostatnej jazykovej a politickej existencii slovenského národa. V tridsiatych rokoch sa potom k tejto koncepcii postupne pridali aj väčšinovo evanjelický agrárnické a socialistické slovenské elity.

Pre potreby pochopenia našej národnej identity bolo nevyhnutné prerozprávať tento príbeh z konca Uhorska a počiatku Česko-Slovenska. Ak by sme sa totiž vtedy nevnímali ako náboženskejší a konzervatívnejší ako Česi, pravdepodobne by sme dnes ako samostatný politický národ neexistovali. Mladšie politické národy vznikali okrem iného aj tak, že sa vymedzili voči starším politickým národom. Súčasťou slovenského vymedzenia voči českému politickému národu bola naša konzervatívnosť a katolíckosť.

Počas vojnovej Slovenkej republiky v rokoch 1939 až 1945 bol slovenský katolicizmus určujúcim fenoménom vtedajšieho režimu. Vysporiadanie sa s dedičstvom tohto autoritatívneho štátu existujúceho pod ochranou nacistického Nemecka, je dodnes živou témou, ktorá pred slovenskými katolíkmi stojí. Najmä s vysídlením slovenských Židov, ktorých väčšina zahynula v koncetračných táboroch.

Dobrým krokom k vyrovnaniu sa s vinou za smrť a okradnutie desaťtisícov spoluobčanov bol prejav predsedu Konferencie biskupov Slovenska arcibiskupa Stanislava Zvolenského pri príležitosti pamätného dňa holokaustu 9. septembra 2013. Arcibiskup Zvolenský v ňom okrem iného uviedol: „Pre cirkev, a teda aj pre cirkev na Slovensku je dôležité prehlbovať aj vedomie previnení, ktorými sa v minulosti synovia a dcéry cirkvi vzdialili od ducha Ježiša Krista a svojimi skutkami vydali negatívne svedectvo a spôsobili pohoršenie.“

V rokoch 1948 až 1989, počas zápasu s komunizmom, ukázali slovenskí katolíci to najlepšie, o čo môže slovenský katolicizmus Slovensku poskytnúť. Dejiny odporu voči komunizmu sa na Slovensku z veľkej časti prekrývajú s dejinami tajnej Cirkvi. Tajná Cirkev, jej “generáli” Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, kardinál Korec, Kolakovičova Rodina, katolícki disidenti Ján Čarnogurský a František Mikloško, tisíce aktivistov pôsobiacich v ilegalite ako aj státisíce ľudí, ktorí s vedomím možných postihov podpísali pod vlastným menom petície a zúčastňujúcich sa na pútiach, títo všetci napísali svojím nenásilným odporom voči komunizmu príbehy, ktoré patria k tým najsvetlejším v slovenských dejinách.

Slovenský katolicizmus sa dodnes prejavuje aj v oblasti náboženského života. Na tradičnej Levočskej púti sa každoročne zúčasňuje okolo pol milióna ľudí. Na Šaštínskej púti sa každoročne zúčastňuje približne 40 tisíc ľudí. Tisíce ľudí sa každoročne zúčastňujú tradičných pútí na Skalke pri Trenčíne, v Mariánke, na Starých Horách alebo v Gaboltove. To znamená, viac ako desatina dospelých občanov Slovenska každoročne “hlasuje nohami” a aj takýmto spôsobom prejavuje svoju katolícku vieru ako živú. Slovenské katolícke púte sú, v celkovom počte ľudí, ktorí sa na nich každoročne zúčastňujú, v Európe javom špecifickým a ojedinelým.

Slovenský katolicizmus má svoje problémy. Ako všade v Európe, aj na Slovensku, hľadá svoj spôsob života v modernej dobe. Ale životaschopnosť slovenského katolicizmu je reálnou charakteristikou a špecifikom Slovenska na začiatku 21 storočia. Som presvedčený, že tak ako bol slovenský katolicizmus prínosom pre Slovensko v čase komunizmu, môže byť prínosom aj dnes. Za isté však považujem, že bez vnímania a rešpektovania slovenského katolicizmu sa Slovensku nedá rozumieť.

          c) Slovensko vďaka gréckokatolíkom obohacuje západnú civilizáciu duchovnosťou kresťanského Východu

Slovenskí grékokatolíci sú priamymi potomkami našich troch Otcov zakladateľov –  svätých Cyrila a Metoda, ako aj kniežaťa Rastislava. Misia svätých Cyrila a Metoda bola totiž priamym dôsledkom Rastislavovej vízie o našej samostnej štátnosti. Arcibiskup Cyril Vasiľ ju pomenoval nasledujúcimi slovami: “Držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.”

Vďaka Rastislavovmu pozvaniu a následnej činnosti svätých Cyrila a Metoda dosiahla Veľká Morava v priebehu niekoľkých rokov viacero významných míľnikov, ku

ktorým mnohé iné národy dospievali stáročia. Vďaka svätým Cyrilovi a Metodovi sme definitívne prijali kresťanstvo. Priniesli k nám evanjeliá preložené do nám zrozumiteľnej reči – staroslovienčiny a neskôr preložili takmer celý Starý a Nový zákon. Solúnski bratia k nám priniesli písmo, ktoré sa stalo základom písomníctva všetkých slovanských národov. Staroslovienčina plnila po stáročia pre Slovanov rovnakú funkciu ako latinčina pre národy západnej Európy.

Svätí Cyril a Metod však neboli iba náboženskými učiteľmi. Priniesli k nám aj právo. “Súdny zákon pre ľud” je najstaršou civilno právnou pamiatkou Slovenska. Svätí Cyril a Metod boli aj zakladateľmi našej kultúry. Proglas sv. Cyrila je prvou poéziou v staroslovienčine. Sv. Metod je zase vďaka svojmu dielu Napomenutie vladárom zakladateľom našich našich politických vied.

Misia svätých Cyrila a Metoda sa zavŕšila v Ríme, kde v roku 867 dosiahli uznanie staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka po hebrejčine, gréčtine a latinčine Rímom. Sv. Metod bol vymenovaný za arcibiskupa pre Veľkú Moravu a Blatenské kniežatstvo. Stali sme sa uznanou súčasťou Západu ako samostatná entita, odlišná od latinského prostredia.

Presne v tom momente, keď sa vízia kniežaťa Rastislava za pomoci svätých Cyrila a Metoda prakticky bezozvyšku zrealizovala, prišla zrada zo strany Svätopluka. Kvôli túžbe po moci sa spojil s Frankami, uväznil Rastislava a vydal im ho. Frankovia ho oslepili a otec našej samostatnej štátnosti zomrel opustený vo franskom väzení. Svätopluk neskôr, po smrti Metoda, vyhnal z Veľkej Moravy jeho žiakov. Uprednostnil krátkodobé spojenectvá a územné výboje pred stabilitou založenou na pevných základoch. Tak jeho ríša aj dopadla.

Spor o umiestnenie Svätoplukovej sochy na Bratislavskom hrade sa pred niekoľkými rokmi zúžil na to, či bol Svätopluk kráľom alebo kniežaťom. Tento spor bol nepodstatný a zástupný. O tom, že Veľká Morava bola štátom, nikto nepochybuje bez ohľadu na titul, ktorým sa označoval jej panovník.

Oveľa podstatnejšou otázkou však je, prečo na Bratislavskom hrade stojí socha zradcu a dobyvateľa Svätopluka, vďaka ktorého krátkozrakej politike dospela Veľká Morava čoskoro po jeho smrti k zániku, a nie socha Rastislava. Štátnika s víziou, ktorá môže byť a mala by byť pre nás inšpiráciou aj dnes.

Neskorší príbeh slovenských grékokatolíkov je akýmsi civilizačným príbehom Slovenska v malom. Istý čas boli súčasťou pravoslávneho – ruského – priestoru, podobne ako Slovensko. Ale mali túžbu zjednotiť sa civilizačne so Západom – z cirkevného hľadiska s Rímom. Užhorodskou úniou z roku 1646 im to bolo umožnené. Naši grékokatolíci sú súčasťou katolíckej Cirkvi, ale s právom na zachovanie vlastných špecifík. Ako príklad môžeme uviesť iný spôsob Svätého prijímania, fakt, že k Svätému prijímaniu pristupujú aj deti, možnosť manželstva kňazov a iné.

Slovenskí grékokatolíci sú nositeľmi vzácnej a špecifickej duchovnosti. Táto spiritualita nadväzuje na tradície otcov púšte a na tradície starcov z hory Athos. Zatiaľčo tradičné západné poznanie sa začína teóriou, na ktorú nadväzuje prax, vo východnej duchovnosti je prax otcom vyššieho poznania. Zjednodušene povedané, kresťanská duchovnosť Východu učí, že zdravý sedliacky rozum založený na praxi je častokrát viac ako akokoľvek kvalitné teoretizovanie ale odtrhnuté od praktického života. Práve

duchovnosť, ktorej nositeľmi sú naši grékokatolíci, môže byť odpoveďou na celoeurópsky hlad po živej spiritualite, ktorý je dnes čiastočne uspokojovaný východoázijskými meditačnými filozofiami a náboženstvami.

          d) Slovensko je konzervatívna krajina

Európske štáty vieme charakterizovať okrem iného podľa toho, kde sa nachádzajú na osi konzervatívnosť – liberálnosť. Írsko alebo Poľska sú všeobecne vnímané ako konzervatívne štáty. Nikto sa nad tým veľmi nepozastavuje, nikto to Poliakom alebo Írom nevyčíta. Na druhej strane, Holandsko alebo Česko sú považované za liberálne štáty, ktoré sú rovnako vnímané ako súčasť Západu. Aj “voľným okom” vidíme, že Poľsko a Írsko na jednej strane a Holandsko a Česko na druhej strane, majú takpovediac rozličnú “farbu a chuť”. Kde na osi konzervatívnosť – liberálnosť leží Slovensko?

Myslím si, že panuje všeobecná zhoda v tom, že Slovensko je väčšinovo konzervatívna krajina. Táto konzervatívnosť sa neprejavuje iba v praktickom prístupe k životu. Za prejav konzervatívnosti Slovenska sa dá považovať viera dvoch tretín jeho obyvateľov v Boha. Podobne môžeme za prejav konzervativizmu Slovenska považovať aj jeho väčšinovú vernosť katolicizmu počas posledných 500 rokov.

Slovenský konzervativizmus má svoje klady aj zápory. Medzi zápory môžeme počítať napríklad predsudky voči novým trendom šíriacim sa zo sveta, ktoré sú častokrát pozitívne. Ale ten istý slovenský konzervativizmus nám umožňuje “nenaletieť” na každý módny trend, ktorý sa vo svojom čase javí ako historická nevyhnutnosť. Najkrajším príkladom zdravosti nášho konzervatívneho prístupu k “novotám” bola porážka komunistov vo voľbách v roku 1946. Iným príbehom, na ktorý môžeme byť právom hrdí, je činnosť tajnej Cirkvi počas obdobia komunizmu.

Dnes nás čaká podobné rozhodovanie, aké museli urobiť naši predstavitelia pred 100 rokmi. Tak ako sme sa vtedy rozhodli, že chceme politicky patriť k Česko-Slovensku, dnes sme sa rozhodli, že chceme politicky patriť k Európskej únii. Ak si však chceme zachovať vlastnú národnú identitu, musíme vedieť aj to, či a v čom sa chceme od Európy vymedziť.

Som presvedčený, že ak si nezachováme svoj konzervativizmus v zjednocujúcej sa Európe, stratíme vlastnú odlišnosť a tým aj zmysel samostanej existencie ako štátu. Zjednodušene povedané, buď si zachováme svoj vzťah k Bohu, rímsko aj grécko katolíckosť a konzervatívnosť ako súčasť našej identity, alebo ako politický národ nebudeme.

3. Slovensko je pestrá krajina. Nábožensky, jazykovo aj etnicky.

Ak sme v predchádzajúcej kapitole hovorili o slovenskej konzervatívnosti a katolicizme, jedným dychom treba povedať, že Slovensko nikdy nebolo “iba” konzervatívne a katolícke. Tak ako k Slovensku patrí konzervativizmus a katolíckosť, rovnako k nemu patrí rozmanistosť a pestrosť – náboženská, jazyková a etnická. Ak by Slovensko stratilo svoju pestrosť a rozmanitosť, stratilo by svoju identitu rovnako, ako keby sme zavrhli svoju konzervatívnosť.

Slovensko nikdy nebola jednoliata, zglajchšaltovaná, homogénna krajina. V tom sa naša identita líši od iných konzervatívnych a katolíckych štátov, ako sú Írsko alebo Poľsko. Od počiatku našich dejín sme boli konfrontovaní prvkami, s ktorými sme sa museli vyrovnať, ktoré nás posúvali dopredu, alebo ktoré sme dokonca absorbovali a niesli ďalej.

Prvým obohatením Slovenska bolo spolužitie s Maďarmi, Chorvátmi a inými národmi v Uhorsku. Už v prvých desaťročiach uhorského štátu bolo jeho najdôležitejšou časťou Nitrianske kniežatstvo, ktoré spravovali následníci trónu. A najmä o kresťanské rody z Nitrianskeho kniežatstva sa opierali uhorskí králi. Už pre sv. Štefana Uhorského zachránili korunu veľmoži slovenského pôvodu Poznan a Hunt. Práve oni dvaja ho pasovali za rytiera.

Prvý zlatý vek Uhorska sa začal v roku 1312 víťazstvom kráľa Karola Roberta z Anjou nad Omodejovcami v bitke pri Rozhanovciach neďaleko od Košíc. Týmto strategickým zlomom začalo niekoľko desaťročné obdobie rozvoja Slovenska, vďaka ktorému sa stalo Uhorsko jedným z najprosperujúcejších krajín Európy.

Počas vlády kráľa ŽIgmuda Luxemburského Slovensko a Uhorsko určovali európsku politiku. Žigmudovi sa napríklad podarilo v roku 1414 zorganizovať cirkevný koncil v Kostnici. Cirkev bola v tom čase rozdelená tak, ako nikdy predtým a ani potom v histórii. Mala až troch pápežov súperiacich o to, ktorý je ten pravý. Nášmu kráľovi Žigmundovi sa podarilo presvedčiť všetkých troch, aby odstúpili. Bol zvolený nový pápež, ktorý zjednotil kresťanskú Európu v čase tureckého islamského náporu. Po úspešnom ukončení cirkevnej schizmy sa podľa písomných prameňov odobral “domov do Prešporku”.

Začiatkom osemnásteho storočia obsadili Uhorsko kurucké vojská povstaleckého kniežaťa Františka Rákociho, ktorý sa narodil na Slovensku v Borši. Rozhodujúca bitka, ktorá predurčila porážku Rákociho povstania, sa odohrala v roku 1708 pri Trenčíne. Posledné veľké stavovské povstanie proti Habsburgovcom sa skončilo emigráciou Františka Rákociho. Zomrel v Turecku. V roku 1906 boli jeho telesné pozostatky prevezené na Slovensko. Pochovaný je v Košiciach, v dóme sv. Alžbety.

Na Slovensku sa rozhodlo aj o záchrane mladej uhorskej kráľovnej Márie Terézie. V čase jej korunovácie 25. júna 1741 v Bratislave mala Mária Terézie 24 rokov a dve malé deti. Jej dcéra Mária Anna mala 3 roky a budúci cisár Jozef II. mal vtedy 3 mesiace. Samotná Mária Terézia musela prevziať vládu nečakane a bez prípravy po smrti jej otca Karola VI. na jeseň 1740.

Situáciu sa rozhodlo využiť Prusko, Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré Máriu Teréziu napadli. Mladá kráľovná zostala úplne sama. Vtedy urobila niečo nečakané a prišla do Bratislavy poprosiť o pomoc tých, s ktorými jej predkovia dvesto rokov bojovali: uhorských sľachticov. A tí jej na prekvapenie celej Európy pomohli. Vďaka uhorskej armáde zachránila Mária Terézia svoju ríšu a postupne donútila uzavrieť mier všetky krajiny, ktoré ju napadli. Vďaka Márii Terézii bolo osemnáste storočie pre Slovensko a Uhorsko obdobím veľkého rozvoja a hospodárskeho rastu. Svojej najobľúbenejšej dcére Márii Kristíne potom Mária Terézia darovala ako jej sídlo Bratislavský hrad.

Bratislava bola viac ako 250 rokov hlavným mestom Uhorska. Bola hlavným mestom dvakrát také dlhé obdobie ako Budapešť. Po porážke Uhorska od Turkov v bitke

pri Moháči v roku 1526, teda v čase protitureckých vojen, bolo Slovensko tzv. kráľovským Uhorskom. Teda tou časťou Uhorska, ktorá bola slobodná od tureckej nadvlády. Na Slovensku sa veľmi často rozhodovalo o dejinách Uhorska.

Slovensko bolo po celý čas hospodársky najrozvinutejšou časťou Uhorska. Nielen v stredoveku, ale spolu s hlavným mestom Budapešť až do roku 1918. Slovensko a Slováci boli 800 rokov rovnoprávnou súčasťou Uhorska. Pre problémy, ktoré sme s Maďarmi mali posledných 100 rokov Uhorska, si nesmieme nechať zobrať 800 rokov našich uhorských dejín. Slovensko a Slováci uhorské dejiny spolutvorili, a preto sú súčasťou nášho národného dedičstva.

Druhým obohatením Slovenska bola nemecká kolonizácia. Po spustošení Slovenska a Uhorska Tatármi v rokoch 1240 až 1241 pozval kráľ Belo IV. nemeckých kolonistov, aby sa na Slovensku usadili. Po ich príchode nastal na našom území rozvoj meštianstva, remesiel, začali sa rozvíjať celé regióny ako boli Žilina, Turiec, stredoslovenské banské mestá alebo Spiš. Nemci priniesli na Slovensko vtedajšie najmodernejšie “know how”. Slovensko sa vďaka tomu v priebehu niekoľkých desiatok rokov stalo jedným z najrozvinutejších regiónov Európy. 

Kremnický zlatý dukát sa stal spolu s florentským dukátom najuznávanejším platidlom v Európe. Na prelome 14. a 15. storočia dokázal uhorský kráľ Žigmund vďaka hospodárskej sile Uhorska, a teda najmä Slovenska, financovať svoje mocenské ambície v celej Európe, stal sa talianskym, nemeckým, českým kráľom a cisárom Rímskej ríše nemeckého národa. Žigmund si bol hodnoty Slovenska pre svoje úspechy dobre vedomý a keď nadišla jeho posledná hodina, prial si zomrieť v Bratislave. Nakoniec skonal na ceste domov v Znojme v roku 1437.

Odsun našich Nemcov po druhej svetovej vojne bol tragickou skúsenosťou v našich vzťahoch. Slovensko sa Nemcom za tento odsun po roku 1989 ospravedlnilo a všemožne podporuje kultúrne a hospodárske väzby karpatských Nemcov so Slovenskom.

Tretím obohatením Slovenska bola prítomnosť Židov v dejinách Slovenska. Niektoré pramene uvádzajú, že aj franský kupec Samo, zakladateľ prvého slovanského štátneho útvaru na našom území, bol (kvôli jeho menu) zrejme židovského pôvodu.

V stredoveku boli Židia predstaviteľmi obchodnej profesie a žili v slovenských mestách. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia sa vďaka Chatamovi Soferovi stala Bratislava pre Židov najvýznamnejším mestom v Európe. Sofer založil ješivu, v ktorej vychoval stovky rabínov, ktorí potom pôsobili po celom svete. V devätnástom storočí a v prvej polovici dvadsiateho storočia sa Žida stali integrálnou súčasťou nášho kultúrneho, hospodárskeho a politického života.

Naše spolužitie so Židmi prerušilo tragické rozhodnutie o vyvezenia Židov do koncetračných táborov počas vojnovej Slovenskej republiky. Po roku 1989  Slovensko vyjadrilo ľútosť a ospravedlnenie Židom za holokaust. Slovensko podporuje obnovu židovských kultúrnych pamiatok a rozvoj spolupráce s Izraelom. Dejiny židovstva sú súčasťou slovenských dejín, ktorú si musíme neustále pripomínať.

Štvrtým obohatením Slovenska bolo spolužitie s Čechmi v spoločnom štáte. Už samotný vznik Česko-Slovenska umožnil zachovanie Slovenska ako subjektu dejín. Pomoc Čechov pri ustanovení slovenských kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií po vzniku

spoločného štátu nám umožnila nebývalý kultúrny a politický rozmach, ktorý Slovensko dosiahlo v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Pokojné a civilizované rozdelenie spoločného štátu v roku 1992 oceňujú dodnes v celej Európe a je pokladané za príklad pre iné národy a štáty, ktoré o podobnom kroku uvažujú. Vzájomné obohacovanie kultúr, spoločná pamäť na zápas s nacizmom a komunizmom, ako aj dobré spoluprežité roky z nás robia priateľské národy a štáty, ktoré sú si dodnes vzájomne najbližšie.

Piatym a trvalým obohatením Slovenska je pôsobenie slovenských evanjelikov počas posledných 500 rokov. Juraj Turzo, uhorský palatín v rokoch 1609 až 1616, čiže v tom čase prvý muž Uhorska po cisárovi Rudolfovi, bol veľkým obhajcom Slovákov. Turzo bol nielen hrdinom protitureckých vojen, ale aj zakladateľom slovenskej evanjelickej cirkvi na Žilinskej synode v roku 1610. Matej Bel bol v prvej polovici 18. storočia najväčším uhorským vzdelancom, venoval sa histórii, geografii a národopisu.

Mená z modernej politickej a literárnej histórie, ako sú Ján Kollár, Ľudovít Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, P. O. Hviezdoslav či M. R. Štefánik a Milan Hodža hádam ani netreba osobitne pripomínať. Evanjelické lýceum v Bratislave a neskôr evanjelické gymnáziá v Revúcej a v Martine boli miestami, v ktorých bola vychovávaná uvedomelá slovenská elita. Bez slovenských evanjelikov sa jednoducho naše moderné dejiny nedajú predstaviť.

Pestrosť a rozmanitosť Slovenska v uchovávaní náboženských tradícií, ale aj v našom národnostnom zložení je uchovaná dodnes. Na rozdiel od Maďarska, Česka alebo Poľska. Sme vlastne posledný zachovaný celok slávnej Strednej Európy s veľkým “S”. Slovensko je svojou pestrosťou vlastne jediným dedičom tradícií kráľovského Uhorska z čias jeho najväčšej slávy.

Na Slovensku vieme zadefinovať 16 prirodzených a tradičných regiónov. Každý z nich je originálny a jedinečný. Tieto prirodzené regióny dávajú našej krajine rozdielny ráz ako majú homogénnejšie okolité krajiny Česko, Rakúsko, Maďarska a Poľsko. Naša prírodná rozmanitosť len podčiarkuje pestrosť ako črtu našej národnej identity. Veď okrem mora na Slovensku nájdeme všetko. Stačí si to uvedomiť, zžiť sa s tým a ťažiť z toho.

4. Na Slovensku žijú emocionálni ľudia, ktorí sa radujú a smútia spolu

Nám Slovákom často vyčítajú, že v nás prevažujú emócie nad racionálnym uvažovaním. Naša odpoveď na túto výčitku by mala znieť: Presne tak! Veď práve v tom je naša originalita a naša prednosť. Mali by sme byť hrdí, že v tejto vypočítavej dobe sme si uchovali schopnosť cítiť a spolucítiť. Môžeme byť hrdí na to, že sa ešte stále dokážeme spolu radovať a smútiť, zabávať a utešovať. Práve naša schopnosť cítiť s ostatnými je našou devízou v tomto citovo vyprahnutom svete.

Najväčší slovenský básnik druhej polovice 20. storočia Milan Rúfus k tejto téme napísal: “Domov sú ruky, na ktorých môžeš plakať.” Domov je pre nás v užšom a v širšom zmysle priestor, v ktorom sa nemusíme pretvarovať, kde môžeme dať najavo svoje pocity a emócie. Domov je miesto, kde môžeme otvoriť svoje srdce bez toho, aby nás niekto vysmial.

Cudzinci navštevujúci Slovensko a žijúci na Slovensku na nás oceňujú, že dokážeme iných pozvať k sebe domov obrazne aj doslovne. A doma alebo ako doma pred inými otvoriť svoje vnútro. Že dokážeme ukázať iným, čo naozaj cítime, ukázať iným zo seba to dobré, aj to slabšie, za ktoré sa možno niekedy aj hanbíme. Práve tým sme originálni a zaujímaví. Práve tým nie sme európsky “tuctoví”.

Nie nadarmo je patrónkou Slovenska Sedembolestná Panna Mária. Je to Mária, ktorá vníma  a vyžaruje emóciu. Práve preto, že sme sa často v dejinách cítili v úzkych, že sme sa cítili byť ukrivdení, má veľa ľudí na Slovensku presvedčenie, že nás takáto “cítiaca” Panna Mária chápe a rozumie nám.

5. Na Slovensku žijú vynaliezaví ľudia

Ak sme my Slováci niečo v histórii spoľahlivo a bez akejkoľvek pochybnosti preukázali, tak je to schopnosť prežiť v nepriaznivých podmienkach. Ukázali sme vynaliezavosť v tom, ako napriek nepriaznivým podmienkam nájsť kúsok miesta na slnku a vďaka tomu nabrať sily a energiu na ďalší život.

Naša vynaliezavosť sa ukazuje aj v tom, že Slováci sú napriek malej populácii autormi mnohých vynálezov, ktoré výrazne ovplyvnili celé ľudstvo. Uveďme si niekoľko príkladov: Štefan Banič a jeho padák, Ján Bahýľ a jeho vrtuľník poháňaný spaľovacím motorom, Ján Dopjera a jeho elektrická gitara, Jozef Murgaš a jeho rádiotelegraf, Aurel Stodola, jeho turbíny a tepelné čerpadlo, Jozef Karol Hell a jeho banské stroje alebo Jozef Maximilián Petzval a jeho optické prístroje.

Iným príkladom vynaliezavosti je fakt, že Slováci majú najväčší počet vyznamenaní “spravodlivý medzi národmi” na počet obyvateľov, ktoré udeľuje izraelský štát za záchranu Židov počas druhej svetovej vojny. Tento fakt nás neoprávňuje namýšľať si, že sme najodvážnejším národom na svete. Je však potvrdením toho, že my Slováci sa v ťažkých dobách dokážeme vynájsť, a to aj pri snahe zachrániť iných ľudí.

Naša vynaliezavosť sa prejavuje aj po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993. Naši študenti patria medzi najúspešnejších na svete v matematických olympiádach. V úspešnosti študentov na programátorských olympiádach je Slovensko dlhodobo na 7 mieste na svete! Tieto úspechy našich mladých ľudí nám dávajú nádej, že svetové firmy ESET alebo SYGIC nie sú iba osamelé lastovičky, ale môžu mať úspešných nasledovníkov.

Vynaliezavosť nám je vlastná. Je to niečo, čo sa dá rozvíjať a podporovať u mladých ľudí. Je to niečo, na čom sa dá stavať.

6. V ťažkých časoch držia Slováci spolu proti mocným zvonku

Ako menší stredoeurópsky národ  sme museli nevyhnutne v dejinách zažiť situácie, keď sme sa dostali pod vplyv, alebo priamo pod okupáciu, niekoho silnejšieho. Ako sa v takejto situácii správať? Karel Schwarzenberg, šľachtic a významný český ponovembrový verejný činiteľ, v rozhovore s Karlom Hvížďalom pomenoval ešte pred pádom komunizmu

takúto odlišnosť v správaní Čechov a Slovákov v časoch, keď sme pod tlakom niekoho zvonku:

Vládnuci slovenskí ľudáci pod tlakom Nemcov cez druhú svetovú vojnu robili všetko preto, aby pred Nemcami ochránili Slovákov, ktorí proti Nemcom vystupovali. Rovnako vládnuci slovenskí komunisti v sedemdesiatych rokoch držali aspoň akú takú ochrannú ruku nad zástancami Pražskej jari alebo nad katolíckymi disidentami a umožnili im aspoň základnú dôstojnú existenciu. Ale českí pronemeckí predstavitelia využili prítomnosť Nemcov na to, aby sa vysporiadali so svojimi domácimi konkurentami. Rovnako po roku 1968 bola normalizácia v Česku oveľa tvrdšia ako na Slovensku.

Zjednodušene povedané, pre českého nacistu bol nemecký nacista bližší ako český komunista. Ale pre slovenského ľudáka bol slovenský komunista bližší ako nemecký nacista. Karel Schwarzenberg považuje slovenský typ správania sa voči mocným za oveľa zdravší a pre rozvoj národa prospešnejší. Dovolím si k tomu dodať poznámku, že slovenský typ správania sa voči mocným je zdravší aj preto, že uprednostňuje vnímanie prirodzeného “MY” – národa, pred umelým “MY” – nacistickou, komunistickou alebo inou ideológiou. Zachovajme si tento zdravý prístup aj v časoch neomarxizmu, europeizmu alebo iných módnych intelektuálnych trendov, ktoré k nám prichádzajú dnes.

7. Slovensko je príkladom silného príbehu úspešného budovania politického národa a štátu

Ak by niekto pred 100 rokmi urobil satelitnú snímku Strednej Európy, Slovensko by na nej vôbec neexistovalo. Pred sto rokmi sme nemali ani presne vytýčené hranice Slovenska, boli sme súčasťou 900 rokov existujúceho Uhorského kráľovstva. O slovenskej otázke mala Európa informácie iba kvôli Černovskej tragédii.

Po sto rokoch je situácia úplne iná. Slovenská republika je samostatný suverénny štát. Sme členmi Európskej únie a NATO. Sme členmi OECD, teda klubu najbohatších štátov sveta. Stali sme sa majstrami sveta v hokeji, získali sme zlaté medaily na olympijských hrách a svetových šampionátoch. S rešpektovanými národmi a štátmi, ako sú Maďari, Česi, Rakúšania, Dáni, Švédi, Nóri, Fíni alebo Portugalci dnes môžeme hovoriť ako rovný s rovným. Máloktorý národ urobil za posledných 100 rokov taký vzostup z nuly medzi najrozvinutejšie štáty sveta.

Na svojich ostatných 100 rokov môžeme byť ako národ oprávnene hrdí. Keď sa porovnáme s niektorými okolitými národmi, pre Rakúšanov, Maďarov ale od roku 1945 aj pre Čechov znamenalo 20. storočia úpadok ich vplyvu. Pre Slovensko je posledných 100 rokov neustálym vzostupom vplyvu. Napriek všetkým chybám a zlyhaniam, ktoré sa ani nám nevyhli, máme za sebou veľmi úspešný a silný príbeh, na ktorom sa dá stavať.

Máme právo byť sebavedomí. V našom vedomí o sebe vieme nájsť veľa vecí, o ktorých môžeme s hrdosťou rozprávať iným. To, čo sme za posledných sto rokov dosiahli, nám dáva právo smelo hovoriť o tom, ako si predstavujeme našu budúcnosť.

MAJME ODVAHU ŽIŤ VLASTNÚ IDENTITU

V predchádzajúcej kapitole som sa pokúsil pomenovať, kým naozaj sme. Teraz skúsim zadefinovať to, čo nám chýba, aby sme sa ako Slovensko dokázali presadiť výraznejšie.

Podľa môjho názoru nám najviac chýba odvaha k slobode. Byť vedome slobodným totiž znamená niesť zodpovednosť. A v tom ešte nemáme veľa skúseností. Myslím si, že potrebujeme zmeniť tri základné veci v prístupe k sebe samým a v prístupe k iným.

1. Prestaňme sa hanbiť za seba samých a najmä jeden za druhého

Zakážme si vyplakávanie o tom, aký sme malí, slabí, ako nás každý v histórii oklamal. Nie sme ani lepší ani horší ako ostatné národy a štáty. Nie sme menší ako Dáni, Fíni, Íri, Chorváti alebo Nóri. Vyrovnajme sa so sebou samými. Zmierme sa so sebou takými ako sme.

Prestaňme sa hanbiť a dištancovať od tých z nás, ktorí to myslia a vnímajú inak ako my. Ak to niekto vníma inak ako ja, ešte to neznamená, že to so Slovenskom myslí zle. A už vôbec to neznamená, že nemôže urobiť alebo dosiahnuť niečo, na čo môžeme byť všetci hrdí.

2. Prestaňme samých seba vnímať ako sluhov a pozerajme sa na seba ako na orlov.

Možno ešte mladých a neskúsených orlov, ale životaschopných. Už nás niekoľkokrát v histórii vyhodili z hniezda a naučili sme sa lietať. Nie sme odkázaní na to slúžiť iným. Už sme dokázali, že vieme byť sami sebe pánom. Podrobnejšie som sa tejto téme venoval v knihe Doktrína štátu.

Dôležitým posolstvom je tiež, aby sme veci posudzovali z vlastného uhla pohľadu. Nemusíme sa iba prikláňať k Rusom alebo k Američanom, k Nemcom alebo k Britom. Sme dospelí. Máme vlastný rozum. Tak ho používajme.

3. Zbavme sa holubičej povahy, nebojme sa bojovať za svoje záujmy

Koľkokrát sme to už počuli v rôznych formách a v rôznych situáciách: Len sa, Preboha, nehádajte! Hlavne sa nehašterte! Čo sa budeme pechoriť, pridajme sa k tým najsilnejším! V jednote je sila!

Sami o sebe nie sú tieto želania zlé. Ale ako hovorieval Dr. Anton Neuwirth: “Jednota nie je hodnota.” Problém je, keď sa tieto túžby vyzdvihujú nad všetko ostatné – čo sa nám často stáva. Pravda a legitímny vlastný záujem je viac ako jednota medzi nami alebo jednota s ostatnými v Európe. Otázka, ktorú by sme si mali klásť na prvom mieste, znie nasledovne: Chceme byť autormi vlastného osudu? Ak áno, musíme preto niečo obetovať a musíme byť preto ochotní niečo vydržať. Určite sa pri snahe určovať vlastný osud aj pomýlime. Ale bez odhodlania určovať vlastný osud budeme iba bábkou v rukách mocných.

SLOVENSKÁ IDENTITA V SKRATKE

Český herec a intelektuál Jan Werich kedysi o potrebe uvedomenia si vlastnej indentity povedal: “Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl. A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.”

Myslím si, že aj Slovensko si dnes veľmi potrebuje osvojiť to, čo kedysi Werich povedal o človeku ako takom. Ak by som sa to pokúsil analogicky sformulovať o Slovensko, mohlo by to znieť približne takto:

“Keď už ako Slovensko sme, tak si máme dať tú námahu, aby sme boli. A keď si dávame tú námahu, aby sme boli, tak máme byť tým, čím sme. A nemáme byť tým, čím nie sme, ako to v mnohých prípadoch je.”

Niektorí z nás majú predstavu, že Slovensko má byť “iba” konzervatívnym katolíckym štátom. Ale to by nebolo celé Slovensko.

Iní zase majú predstavu, že to konzervatívne, katolícke v nás treba zavrhnúť a zabudnúť. Ale bez toho by sme takisto neboli celým Slovenskom.

Slovenská identita je ako puzzle z dvoch častí, ktoré treba zasunúť do seba, aby sme videli pravdivý obraz toho, kto sme a akí sme. Ak budeme k Slovensku a k sebe navzájom poctiví, nemáme sa čoho obávať. V takto chápanej slovenskej identite sa uvidí každý z nás.

Prijatie samých seba takých, akí naozaj sme, znamená, že tí liberálnejší z nás budú akceptovať, že Slovensko je väčšinovo konzervatívna a katolícka krajina. Ale znamená to tiež, že tí konzervatívnejší z nás budú akceptovať, že Slovensko nikdy nebude homogénna, jednofarebná krajina, a že je to tak pre Slovensko dobre.

Pochopenie a prijatie našej identity ju kľúčom k tomu, aby sa Slovensku dokázalo zjednotiť. Súrodenci, bratia a sestry, môžu byť v mnohom odlišní. Napriek tomu je vždy oveľa viac toho, čo ich spája. Minimálnym spoločným menovateľom je vždy úcta k našim predkom. Úcta k tomu, čo si naši predkovia vážili, v čo verili, ako aj úcta k tomu, čo dosiahli. Spoločným menovateľom je vedomie, že nemusíme začínať od nuly, že máme na čo nadviazať.

Poctivé odkrývanie vlastnej identity je iba prvý krok . Nestačí len identitu “objaviť”, musíme nájsť aj odvahu prijať ju. Ľahko sa totiž môže stať, že to, čo odkryjeme, sa nám nebude veľmi páčiť. A vtedy sa každý z nás musí rozhodnúť. Môžeme sa zľaknúť a obliecť si dres, ktorý sa nám páči viac, aj keď nie je úplne náš. A potom sa ho budeme snažiť navliecť aj na Slovákov a Slovensko, aby sme sa s nimi vedeli identifikovať.

Alebo budeme pokorní a poctiví. Budeme brať seba samých takých, akí sme. So všetkými pozitívami ale aj so všetkými chybami. A skúsime na vlastnej identite založiť niečo, čo bude prínosom a inšpiráciou aj pre iných.

Na základe vyššie uvedeného sa teraz pokúsim zhrnúť našu identitu v niekoľkých vetách:

Slovensko je súčasťou západnej civilizácie. Sme konzervatívna, väčšinovo katolícka krajina, kde si ľudia uchovali vzťah k Bohu. A súčasne sme veľmi pestrá a rozmanitá krajina – nábožensky, etnicky aj geograficky. Vždy to tak bolo a je to tak dobre.

Na Slovensku žijú emocionálni a vynaliezaví ľudia, ktorí v ťažkých časoch cítia a držia spolu. Máme za sebou silný príbeh. Pred 100 rokmi sme neboli ani na mapách a dnes sme rozvíjajúcim sa životaschopným štátom.

DVOJKRÍŽ AKO SYMBOL IDENTITY A ZMYSLU SLOVENSKA

Na úvod premýšľania o našej identite som uviedol, že symbol našej identity máme všetci pred očami. Až tak výrazne, že si ho ani neuvedomujeme. Nie je ním kvet, strom alebo zviera. Symbolom Slovenska, ktorý vyjadruje našu identitu, je dvojkríž.

Slovenský dvojkríž je umiestnený v našom štátnom znaku aj na našej štátnej vlajke. Práve dvojkríž odlišuje našu štátnu vlajku od ruskej alebo slovinskej.

Dvojkríž vyjadruje to, čo máme s inými európskymi národmi spoločné. Sme súčasťou západnej, kresťanskej civilizácie. Kríž na našej štátnej vlajke to vyjadruje podobne ako kríž na vlajke anglickej, dánskej, fínskej, švajčiarskej, švédskej alebo maltskej.

Ale slovenský dvojkríž súčasne vyjadruje aj našu jedinečnosť, špecifickosť a odlišnosť od iných krajín západnej civilizácie. Je to kríž, ale má od klasického “západného” krížu čosi navyše. Druhé rameno nášho dvojkríža nám pripomína, že máme v sebe prítomnú duchovnosť kresťanského Východu. Druhé rameno nám pripomína našich Otcov zakladateľov: svätých Cyrila a Metoda, ako aj knieža Rastislava.

Dvojkríž je symbolom našich tradícií a našej konzervatívnosti, ale súčasne aj symbolom pestrosti a rozmanitosti Slovenska. Dve ramená nášho dvojkríža nám pripomínajú, že Slovensko nikdy nebolo jednoliato unifikovanou krajinou.

Slovenský dvojkríž nám pripomína aj Rastislavovu víziu, s akou posielal posolstvo k cisárovi Michalovi do Konštantínopola. Opäť si pomôžem slovami arcibiskupa Vasiľa, ktorý ju sformuloval najpresnejšie:

“Držať sa kresťanského zákona, vychovávať a vzdelávať svoj ľud, zabezpečiť mu takú samostatnosť, ktorá by bola vzorom aj pre iné národy.”

Znovu treba pripomenúť, že Rastislavova vízia a misia svätých Cyrila a Metoda neznamenali, ako sa to často mylne traduje, naše priklonenie k Východu. Pod dojmom tohto omylu sa mnohí tešia, že Metodovi žiaci boli z Veľkej Moravy po jeho smrti vyhnaní, inak by sme vraj dnes patrili k Rusku.

V skutočnosti Rastislavova vízia znamenala, že budeme samostatnou súčasťou Západu, na rovnocennej úrovni s vtedajšou Východofranskou ríšou. Vďaka misii svätých Cyrila a Metoda sa Rastislavovu víziu podarilo v časoch Veľkej Moravy naplniť. Pokúsme sa o to aj dnes.

Tomáš Garrigue Masaryk povedal, že štáty vznikajú a zanikajú s ideami, ktoré ich zrodili. V tomto zmysle sa nazdávam, že Rastislavova vízia, ktorá nás zrodila, platí pre Slovensko už 1150 rokov a je živá o to viac aj dnes. Ak sa budeme pridŕžať tejto vízie, tejto štátnej idey, Slovensko bude svoj zmysel a bude mať pre Európu význam.

ŠANCA SLOVENSKA NA VEĽKOSŤ

Sv. Ján Pavol II. v básni “Keď myslím na Vlasť” napísal:

“Slabý je ľud, ak súhlasí so svojou porážkou. Ak zabúda, že má poslanie, aby bedlil, kým nepríde jeho hodina”.

Slovenská hodina možno práve prichádza. A poslaním Slovenska môže byť uchovanie európskej identity založenej na vedomí kresťanských koreňov našej civilizácie.

Ak môže byť Slovensko pre budúcnosť Európy prínosom, tak práve svojou identitou. Už len tým, ak si ju uchová, bude nádejou pre iné európske národy, ktoré ju pod vplyvom postmodernej doby strácajú alebo už stratili.

Čo Európe ponúkame?

Najmä našu pamäť, naše špecifické skúsenosti a poučenia z nich vyplývajúce. Prvou takouto skúsenosťou je naše dvestoročné vzdorovanie islamskému náporu na Európu. Pevnosti Komárno, Nové Zámky, Levice alebo Fiľakovo boli v prvej línii európskeho boja za zachovanie vlastnej civilizácie. Porážky pri obrane týchto pevností oplakávala celá Európa. A naše víťazstvá pri týchto mestách celá Európa oslavovala.

Slováci, podobne ako iné stredoeurópske národy, zažili svoju tragickú skúsenosť s nacizmom. Postavili sme sa proti nacizmu a Slovenské národné povstanie bolo spolu s Varšavským povstaním najväčším ozbrojeným vystúpením v tyle nepriateľa počas celej druhej svetovej vojny. Napriek tomu sme po druhej svetovej vojne zostali zdržanliví a nenaleteli “historickému” trendu, že odpoveďou na nacizmus môže byť iba komunizmus. Slovensko vo voľbách 1946 komunizmus jednoznačne odmietlo.

Rovnako ako iné stredoeurópske národy, Slovensko muselo napriek svojmu odmietavému postoju zažiť 40 ročnú tragickú skúsenosť s komunizmom. Napriek tomu si dokázalo uchovať svoju identitu. Aj v zmysle uchovania si vedomia našich kresťanských koreňov. Tajná cirkev a ľudia okolo nej sa nikdy s komunizmom nezmierili. Petíciu na podporu požiadaviek moravských katolíkov podpísalo na Slovensku po milióna ľudí. Státisíce ľudí sa zúčastňovalo pútí, z ktorých najslávnejšia bola púť na Velehrade v roku 1985.

Slovensko môže ponúknuť západnej Európe svoju neopakovateľnú skúsenosť s tromi druhmi ohrozenia samotnej podstaty našej civilizácie: rozpínavým islamom, nacizmom aj komunizmom. Dvesto rokov sme bránili so zbraňou v ruke nielen seba ale aj celú Európu. V dvadsiatom storočí sme sa dokázali postavit proti ďalším dvom zdanlivo nezvratným megatrendom.

Poslaním Slovenska v dnešnej dobe je vzoprieť sa voči “nezvratným” trendom podobne, ako sme to urobili v bojoch proti Turkom, počas SNP, vo voľbách v roku 1946 a počas komunizmu. Po porážke komunizmu je poslaním Slovenska uchovávať kresťanské korene našej západnej civilizácie a byť príkladom, že aj proti takzvaným nezvratným megatrendom sa dá uspieť.

Ísť vlastnou európskou cestou

Ak chceme byť ako národ a ako štát prínosom pre ostatných, nemôže byť vrcholom nášho snaženia čo najviac sa podobať na akýsi priemer ostatných národov a štátov. Mali by sme rozmýšľať skôr nad tým, v čom sme iní a v čom chceme zostať iní ako ostatní. Pre ostatných to môže byť prínosom v tom, že na základe porovnania s nami môžu rozmýšľať nad správnosťou vlastnej cesty.

Švajčiarsko, Švédsko, Nórsko a Rakúsko  sú neutrálne krajiny a nie sú členmi NATO. Švajčiari a Nóri dokonca nie sú ani členmi Európskej únie. Dáni a Švédi sa rozhodli ponechať si vlastnú menu napriek členstvu v Európskej únii. Nikto tieto štáty nepovažuje za menej európske, ako sú napríklad Belgicko, Fínsko alebo Lotyšsko.

Neexistuje iba jedna jediná správna európska cesta pre všetky národy a štáty. Sebavedomé európske národy si slobodne vyberajú vlastnú cestu na základe vlastnej identity a vlastných záujmov. Aj my Slováci by sme si mali slobodne vybrať svoju európsku cestu.

Slovensko a my Slováci sme za posledných 100 rokov dospeli. Skončili naše detské časy, kedy bolo prirodzené, že sme od starších štátov žiadali uznanie a rešpekt pre naše vlastné videnie sveta. Stali sme sa životaschopným a v celosvetovom meradle pomerne bohatým štátom. Je nás viac ako Nórov, Škótov, Chorvátov, Lotyšov, Litovcov alebo Slovincov. Je nás rovnako ako Fínov a len o čosi menej ako Švajčiarov, Rakúšanov, Švédov alebo Dánov. Nastal čas, aby sme podobne sebavedome ako tieto národy začali hovoriť do toho, ako si predstavujeme Európu a svet.

Pri výbere našej cesty dvadsiatym prvým storočím by sme mali vychádzať z našej identity. Zachovajme si našu schopnosť cítiť a spolucítiť. Držme spolu v ťažkých časoch. Nehanbime sa prejaviť naše emócie. Využime našu vynaliezavosť. Nebojme sa skúmať nové veci a keď sa osvedčia, osvojme si ich a využime ich.

Ale buďme opatrní a konzervatívni, ak sa nám budú snažiť nahovoriť, že niektorá módna predstava o svete je nezvratným a nezastaviteľným megatrendom. Môže to tak byť ale aj nemusí. Vzdorujme barbarskej predstave o tom, že naša kresťanská civilizácia, ktorej súčasťou sme viac ako tisíc rokov, sa zrazu prekonala a prežila. Že hodnoty a princípy, ktoré nás učili naši rodičia a starí rodičia zrazu neplatia, pretože si to myslí niekto v Bruseli. Majme úctu k našim predkom a vštepujme úctu k ich hodnotám aj našim deťom a vnukom. Práve týmto môžeme byť pre Európu veľkým prínosom. Slovensko môže byť krajinou, ktorá pre Európu uchová živé hodnoty, na ktorých naša civilizácia vyrástla.

Nebolo by to prvýkrát, kedy menší národ a štát zachránil pre Európu vzácne dedičstvo otcov. Pred viac ako tisíc rokmi sa Európou preháňali vikingskí barbari. Popolom ľahli mestá a kláštory – vtedajšie centrá kultúry a vzdelanosti. Iba Írsko vďaka svojej

polohe zostalo pred nájazdami Vikingov uchránené. V írskych kláštoroch ostali uchované písomnosti, z ktorých po scivilizovaní Normanov obnovovali mnísi v celej Európe vedomosti a hodnoty, ktoré umožnili našej civilizácie ďalší rozvoj a rast. Mimochodom, pravdepodobne prvými misionármi na území Slovenska boli práve írski mnísi.

Poslanie strednej Európy a Slovenska môže byť v dvadsiatom prvom storočí podobné dávnemu poslaniu Írov. Premýšľajme nad tým. Pamätajme na slovenský dvojkríž. Pamätajme na to, že Boh si na svoje veľké diela vyberá menších a slabších, ale sebe verných, pretože chce na nich ukázať svoju moc. Vo vernosti našej identite spočíva naša šanca na veľkosť.

„Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“ 

Sv. Ján Pavol II., Rím, november 1996

POĎAKOVANIE, PRAMENE A INŠPIRÁCIE

Inšpiráciou na napísanie tejto eseje boli pre mňa dlhoročné rozhovory s RNDr. Františkom Mikloškom a MUDr. Stanislavom Janotom o slovenských dejinách a o historických trendoch a osobnostiach, ktoré naše dejiny ovplyvňovali. Chcem im poďakovať za tieto rozhovory, ktoré ma veľmi obohatili.

Ďakujem Petrovi Schutzovi za jeho komentár “Takmer priniesli azbuku”, ktorý bol uverejnený v denníku SME 6. júla 2014, deň po sviatku svätých Cyrila a Metoda. Tento veľmi plytký text je podľa mňa zhutnením častého, historicky nepravdivého a mentálne sluhovského prístupu k slovenskej identite, ktorý zastáva časť slovenských elít. Keďže práve tento komentár bol pre mňa popudom na sfinalizovanie tejto eseje, pre zaujímavosť uvádzam jeho podstatnú časť:

“Keby nasledovníkov Cyrila a Metoda z nášho územia nevyhnali a zvíťazilo by tu ich dedičstvo, dnes by sa asi pri Břeclavi končila Európska únia.”

“Háčik azda je, ako ukázali zdravice od prezidenta po radových politikov, v dosť bezmyšlienkovitom velebení misie solúnskych bratov. Akoby ich „projekt“ nebol spätý s rozštiepenosťou slovenskej identity, ktorá nemá o tom, kam patrí, celkom jasno ani po 1100 rokoch. Spätý však je, až veľmi. Cyril a Metod totiž prišli na Veľkú Moravu ako produkt takpovediac „geopolitickej“ úvahy Rastislava, ktorý chcel zmenšiť moc východofranských kňazov tým, že vytvorí vlastnú cirkevnú správu.

Keďže kňazi boli v tom čase jediní, čo ovládali písmo a jazyky, takže – povedali by sme dnes – vedeli „komunikovať“, mali obrovskú moc. A Rastislav na rozdiel napríklad od Roberta Fica (pozri napríklad rokovania s Rosatomom) dobre vedel, že je nebezpečné pestovať si na svojom území moc lojálnu k cudziemu štátu. Vytvorením hlaholiky, čo bol určite prevratný čin, bratia oslabili vplyv latinského západu na Veľkej Morave. A my za to, veru, dodnes trpíme.

Treba sa totiž pýtať, kde by Slovensko skončilo, do akej kultúrnej a civilizačnej zóny by asi zapadlo, keby nasledovníci Cyrila a Metoda neboli neskôr vyhnaní a ich dedičstvo by na tomto území ďalej šírili a zveľaďovali. Pretože, všakáno, hlaholika bola „prapísmom“, z ktorého neskôr vznikla azbuka…

Inak povedané, k 5. júlu patrí aj poznámka, že nie úplne západná identita Slovenska sa niekde u solúnskych bratov začína. Môžeme byť len radi, že cyrilometodská misia sa nenaplnila a západ si svoj vplyv na tomto území zachoval. Inak by sme písali azbukou, liturgia by bola akási východná a pri Břeclavi by sa končila Európska únia a začínala západná Ukrajina.”

Ďalej by som chcel poďakovať Mariánovi Timorackého ako aj Vladimírovi Synekovi za ich výskumy o vnímaní slovenskej identity. Boli síce zrealizované v rôznom čase, ale boli pre mňa zaujímavým referenčným rámcom. Mal som z čoho vychádzať. Mohol som si na základe ich téz ľahšie ujasňovať, s čím súhlasím a s čím nie.

Kniha sv. Jána Pavla II. “Pamäť a identita” bola pre mňa akousi kotvou, ktorá mi umožnovala kontrolovať, či vo svojich úvahách o slovenskej identite príliš “neulietavam”.

Články, prednášky a kázne arcibiskupa Cyrila Vasiľa boli pre mňa cenným prameňom pri rozmýšľaní o našej identite a pri uvažovaní o úlohe našich troch Otcoch zakladateľoch.

Texty kardinála Jána Chryzostoma Korca mi pomáhali lepšie vnímať premeny identity Európanov ako aj úlohu Cirkvi v dejiných Slovenska.

Na záver ďakujem mojej manželke Andree Krajniakovej a našej dlhoročnej priateľke Eve Guttlerovej za vecné aj štylistické pripomienky a za pomoc pri záverečnej redakcii textu tejto eseje.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook