Tento text je určený mojim priateľom, ktorí pamätajúc na február 1948, pamätajúc na okupáciu z augusta 1968, z celej duše túžia po tom, aby Slovensko bolo pevnou súčasťou Západu. Veria, že ak nechceme byť vystavení podobným traumám ako boli február 1948 alebo august 1968, najdôležitejšie je nešpekulovať a čo najviac podporovať USA. Rovnako veria tomu, že najlepším riešením bezpečnostnej situácie Slovenska je čo najväčšia integrácia EU. Moji priatelia veria tomu, že ak bude treba, Američania nás budú brániť. A EU zase postráži, aby sa u nás nemohla situácia zvrhnúť smerom k autoritatívnemu štátu.

Myslím, priatelia, že sa nemýlite v tom, že  voči Rusku treba byť opatrní. V čom sa ale mýlite je fakt, že Američanom a Bruselu sa “dá veriť”.

Nemám teraz na mysli, že Američania chcú vládnuť svetu, a kto sa im nepodriadi, toho si podmania alebo zlikvidujú. Konšpiračné teórie sú mi z duše odporné. A najmä, história je oveľa viac plná chýb a omylov, než dokonale premyslených a zrealizovaných plánov. Práve preto varujem pred vierou vo Washington.

Ako povedal Winston Churchill: „Američania sa vždy pokúšali robiť správne veci, bohužiaľ, až potom, čo vyskúšali všetko ostatné.” Keď sa medzi prvou a druhou svetovou vojnou pýtali predstaviteľov USA, či ich tajné služby kontrolujú japonskú korešpondenciu, odpovedali, že gentlemani predsa nečítajú cudziu poštu. A prišiel úspešný útok Japoncov na Pearl Harbor. Prezident Roosevelt veril počas druhej svetovej vojny viac Stalinovi ako Churchillovi. A vďaka tomu sme skončili na 40 rokov za železnou oponou.

Prozápadní a prodemokratickí južní Vietnamci roky verili, že ich Američania nenechajú napospas Vietkongu. Ale zmenila sa verejná mienka a Američania ako garanti nezávislosti Južného Vietnamu sa v roku 1975 iba pozerali, ako komunisti obsadzujú Saigon. V roku 2003 zaútočil Bush na Irak s odôvodnením, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia. Nemal. Mladý Bush sa potom aspoň snažil situáciu v Iraku stabilizovať napriek verejnej mienke v USA. A vďaka generálovi Petrausovi sa mu to aj podarilo. Lenže prišiel Obama a na území Iraku dnes vznikol Islamský štát, ktorí odrezáva hlavy kresťanom a americkým občanom. Za mladého Busha sa USA snažili dať najavo “novej Európe” – čiže štátom, ktoré sa vymanili spod ruského vplyvu, že s nami počítajú a v prípade potreby nás nenechajú v tom. Lenže prišiel Obama a jeho naivný reštart vzťahov s Ruskom. A Obama bez akýchkoľvek problémov obetoval svojich stredoeurópskych spojencov, ktorí obhajovali americké radary proti verejnej mienke vo svojich krajinách.

Aj keď sa vám to, priatelia, nebude páčiť, Ján Čarnogurský má pravdu v tom, že Američania nikdy nedokážu sledovať jednu koncepciu zahraničnej politiky dlhšie obdobie. Reaganovi stačilo na porážku komunizmu jeho osem prezidentských rokov. Aj Bush mladší napriek chybám dokázal nakoniec situáciu v Iraku stabilizovať. Ale prezidentské voľby rozhodujú v USA o všetkom. A preto sa minimálne raz za osem rokov koncepcia zahraničnej politiky USA mení. Ale Slovensko potrebuje záruku stability a odhodlania, že nás náš hlavný spojenec budú ochotný brániť, na dlhšie obdobie ako je osem rokov. A čo keď nastane kríza v čase, keď bude v USA verejná mienka proti pomoci spojencom, čo sa opakovane stáva?

Ešte na vratkejších základoch je založená viera v EÚ. Neustálym opakovaním sa vžilo ako pravdivé tvrdenie, že EÚ je zárukou mieru v Európe. Že vďaka procesu európskej integrácie nebola od druhej svetovej vojny v Európe vojna. Odhliadnuc od Juhoslávie a Ukrajiny dnes, vojna v Európe nebola kvôli Američanom a kvôli NATO. Sovietsky zväz si jednoducho nedovolil riskovať taký veľký konflikt. Západnú Európu samotnú by ale zhltol za niekoľko týždňov. Tak ako Putin zhltne Ukrajinu, ak sa tak rozhodne.

Mimochodom, aj grécke mestské štáty medzi sebou nebojovali, keď boli pod tlakom Peržanov. Zjednotili sa v Aténskom námornom spolku a bojovali spolu proti Perzskej ríši. Ale akonáhle perzské útoky po pár desiatkach rokov nehrozili, grécke štáty si to pokojne začali opäť rozdávať medzi sebou. A podľahli Macedónskej ríši.

V Bruseli dnes vládne generácia politikov, ktorí v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 20. storočia ako ľavicoví, marxistickí alebo maoistickí ľavicoví aktivisti bojovali proti bezbrehému kapitalizmu. Sovietsky zväz nechceli poraziť, chceli sa ním dohodnúť. A dnes by sa chceli dohodnúť aj s Ruskom. Vďaka Bohu za Angelu Merkelovú, ktorá prežila svoju mladosť vo Východnom Nemecku a dobre si pamätá “blahodárne” účinky pôsobenie ruských vojakov v Európe. Ale sme si istí, že Merkelovej realistické videnie v Nemecku a v Európe prevládne? Sme si istí, že nakoniec nedôjde k veľkej dohode medzi Nemeckom alebo EU na strane jednej a Ruskom na strane druhej, ktorej predmetom bude nové delenie Európy?

Lebo ak k takejto dohode príde, dôsledky sú pre nás predvídateľne nepríjemné: Poľsko bude na západe a ale my môžeme byť pokojne na východe. Kto má dnes v Bruseli formát na to, aby sa zasadil za Slovensko ako krajinu, o ktorej ani poriadne nevie, kde leží (narážka na Chamberleinov výrok o Česko-Slovensku po Mníchove v roku 1938)? Ani Poliaci, ktorí aspoň vedia o našej existencii, sa nás nezastanú, keď si budú musieť vybrať medzi menšou Európou, ktorej budú súčasťou a väčšou Európou, ktorá bude rovnako slabá ako je tá dnešná.

Viera vo Washington alebo v EÚ nám vôbec nedáva istotu. Nech sa budeme správať ako akokoľvek lojálny americký spojenec alebo akokoľvek nadšení prívrženci európskej integrácie, to nám bezpečnosť a stabilitu nezaistí. Sme príliš malí na to, aby sme nemohli byť obetovaní. A v minulosti sme aj viackrát boli obetovaní – napríklad Francúzmi a Angličanmi v Mníchove alebo aj Američanmi na Jalte či v auguste 1968. Z pohľadu našich spojencov to možno bolo pochopiteľné, nás by však táto skúsenosť mala varovať.

Ak chceme zvýšiť pravdepodobnosť, že nebudeme obetovaní, musíme sa stať rešpektovaným štátom. Rešpekt sa nezískava tým, že budeme najhlasnejšími “Yesmanmi”. Aj minister zahraničných vecí oveľa väčšieho Poľska Radoslav Sikorski v odpočutej nahrávke varuje pred spoliehaním sa na USA. Spojenectvo s USA  „je škodlivé, pretože vytvára falošný pocit bezpečnosti. (Poľsku) nie je na nič”. Sikorski dokonca uviedol: „Je to na hovno, my sa naťahujeme s Nemcami a Francúzmi, ale Američanov fajčíme, ako keby to bol posledný frajer. Problém Poľska je v tom, že nemáme národnú hrdosť a máme nízke sebavedomie. Také doritilezectvo”. A to má Sikorsku za manželku uznávanú americkú novinárku, čiže ho rozhodne nemôžeme upodozrievať zo zaujatosti voči Američanom.

To samozrejme neznamená, že by sme sa mali prestať snažiť o dobré vzťahy s USA. A že by sme nemali spojencov v NATO presviedčať, aby nás v prípade potreby bránili. Ale neprepadajme ilúzii, to stačí, lebo ich pomoc je istá.

Čo vám tým všetkým chcem, priatelia, vlastne povedať? Úplne jednoduchú a pritom veľmi dôležitú vec, ktorá vás asi nahnevá: V jednej veci ste úplne rovnakí, ako slovenskí prívrženci Vladimíra Putina a Ruska. Podobne ako oni, aj vy veríte, že nás zachráni “priklonenie sa k velikému dubisku”. Akurát si ho nepredstavujete ako Rusko ale ako Washington alebo Brusel. 

Lenže rešpekt sa nezískava prikláňaním. Prikláňanie je jednoduché a pohodlné. Stačí sa “pokloniť” a akoby už všetka námaha bola za nami. Akoby sme už ako malý štát “priklonením” urobili všetko, čo sa dá urobiť. Rešpekt sa však získava aktivitou. Čím ťažšie časy, tým väčšia musí byť naša aktivita.

Mimochodom, aj v roku 1944 si časť našich elít predstavovala Povstanie celkom pohodlne: Dohodneme sa postupujúcimi Rusmi, na povel otvoríme koridor v Karpatoch, Rusi prefičia Slovenskom na západ a my sa vyhneme bojom na našom území. A ešte aj budeme na víťaznej strane.

Keď nás wehrmacht začal 29. augusta 1944 obsadzovať, Rusi ešte boli ďaleko a Povstanie s nimi nebolo dohodnuté. Naša delegácia práve rokovala v Moskve. A tak generáli slovenskej armády neurobili nič. Minister obrany Čatloš prehovoril v rozhlase, že ešte nie je čas. Keby nebolo podplukovníka Goliana, z Povstania by nebolo nič. Neskorší generál Golian sa zachoval ako vlastenec a hrdina. Nešpekuloval, nevyhováral sa na nepriaznivé okolnosti. Na Slovensko vstúpili cudzie vojská, tak dal rozkaz bojovať. A potom organizoval obranu Slovenska zo všetkých svojich síl a celou svojou vôľou.

Aj my by sme sa mali prestať skrývať za väčších a mali by sme začať robiť, čo môžeme a vieme. Zo všetkých síl by sme sa mali snažiť stáť na vlastných nohách. Washington ani Brusel za nás nezvýšia náš rozpočet pre armádu. Ani nám nedajú peniaze na jej modernizáciu. Ani neotvoria diskusiu o znovuobnovení povinnej vojenskej služby. A ani nevyriešia našu energetickú bezpečnosť. To všetko musíme urobiť my sami.

Pomôž si Slovensko, aj Pán Boh ti pomôže.