Uniesli vlastné dieťa. Nemali na výber.

  • 14.1.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 15770
Odoberanie detí z rodín

Manželia Helena a Arkadiusz Rybkowci sa spolu so svojou dcérou Nikolkou presťahovali do Nórska. Najskôr všetko vyzeralo dobre. Manželia si našli prácu a Nikolka začala chodiť do škôlky.

Dráma s happyendom

Jedného dňa v roku 2010 si však nórsky úrad pre ochranu detí prišiel pre deväťročnú Nikolku do škôlky a odobral ju rodičom. Spúšťačom odobrania bolo udanie učiteliek, že Nikolka v škôlke plakala. Keď sa jej opýtali, prečo plače, odpovedala, že jej zomiera stará mama. Rodičia jej totiž predtým povedali, že stará mama je veľmi chorá a možno ju už neuvidí.

Nórsky úrad túto skutočnosť vyhodnotil ako psychické týranie zo strany rodičov. Krátky čas po odobratí Nikolky začal úrad pripravovať jej pridelenie do pestúnskej starostlivosti. Rodičia si na základe príkladov iných odobratých detí uvedomili, že po pridelení Nikolky do pestúnskej starostlivosti majú prakticky nulovú šancu, že by mohli svoju dcéru dostať naspäť. Rozhodli sa preto pre veľmi neštandardný krok – únos vlastného dieťaťa.

Manželia Rybkowci oslovili známeho poľského súkromného detektíva Krzysztofa Rutkowského. Ten sa rozhodol s touto veľmi rizikovou akciou rodičom pomôcť. Ako prvú vec musel Rutkowský vyriešiť komunikáciu Nikolky s rodičmi. Pri najbližšom stretnutí rodičov s Nikolkou, ktoré úrady povolili, dostala Nikolka mobilný telefón, ktorý schovala.

Prostredníctvom mobilu rodičia Nikolke povedali, že existuje možnosť, ako by znovu mohla žiť s nimi, ale musí sa preto sama rozhodnúť a musí pri tom spolupracovať. Nikolka súhlasila.

Rutkowského ľudia mali zmapované, kde Nikolka žije u svojich pestúnov a vedeli, že okno jej izby je 6 metrov nad zemou. V jednu noc vyhodili do Nikolkinho okna lano, ktoré malo vytvorenú provizórnu sedačku. Nikolka podľa inštrukcií priviazala lano o posteľ, vliezla do “sedačky” a spustila sa dole, kde ju chytil do náručia Rutkowského človek.

Prvá fáza operácie sa podarila, ale ešte nebolo vyhraté. Rutkowský musel Nikolku dostať z Nórska skôr, ako pestúni zistia, že zmizla. Ako neskôr Rutkowský povedal, pri každom prejazde diaľničným mýtom na ceste do Švédska tŕpol, že ich zatknú. Naštastie pre Nikolku, pestúni spozorovali jej neprítomnosť až vtedy, keď už bola so svojimi rodičmi vo Švédsku.

Po krátkom zvítaní rodičia s Nikolkou okamžite nasadli na lietadlo a odleteli do Poľska. Nórske úrady začali rodičov stíhať pre únos a žiadali vydanie Nikolky – poľskej občianky – naspäť do Nórska. Poľský súd v Štetíne ju ale odmietol do Nórska vydať a Nikolka dnes žije šťastne v Poľsku.

Prípad manželov Rybkowých skončil happyendom. Ako jeden z mála takýchto prípadov.

Kto má vychovávať, rodičia alebo štát?

Čo je podstatou problému odoberania detí v Nórsku alebo aj v iných krajinách západnej Európy? Štátne úrady žijú v presvedčení, že vedia lepšie posúdiť, ako majú byť deti vychovávané, než ich vlastní rodičia. A ak úradníci dospejú k názoru, že rodičia deti “kazia”, tak deti rodičom jednoducho vezmú.

V tom momente sa všetko obracia z nôh na hlavu. Úradník už nemusí dokazovať vinu rodičov ale naopak: Rodičia musia dokazovať svoju nevinu. Pri dokazovaní neviny rodičov úradníkom nestačí, že majú papier od polície alebo súdu, že sexuálne obťažovanie alebo týranie detí nebolo dokázané. V prípade výchovy detí zo strany rodičov platí prezumpcia viny. Viete si predstaviť, ako by ste dokazovali, že vaše dieťa nebolo týrané? Že nemalo modriny, že netrpelo, že ste ho nebili … Ako sa to dá spätne dokázať?

Princíp prezumpcie viny pri výchove detí, aj keď zatiaľ v menšom, sa snažia na Slovensku presadiť aj zástancovia povinnej sexuálnej výchovy na školách. Je to podobný uhol pohľadu na ich výchovu: Rodičom sa nedá dôverovať, že dokážu otázky spojené so sexualitou svojim deťom dostatočne vysvetliť.

Preto musí zasiahnuť štát a zabezpečiť “správne” vysvetlenie týchto záležitostí. Ak sa rodičia budú “objektívne správnemu” vysvetľovaniu sexuality brániť, štát ich donúti. Máme tu predsa trestný čin zanedbania povinnej školskej dochádzky. Štát predsa musí chrániť deti aj pred vlastnými rodičmi. Aj keď svoje deti nebijú a netýrajú, ale mohli by ich infikovať svojimi zastaralými názormi…

Naozaj je požiadavka, aby rodičia mohli rozhodnúť, či má ich dieťa chodiť na sexuálnu výchovu, taká odtrhnutá od reality v Európe? Naozaj chceme, aby mal štát navrch nad rodičmi v otázke, ako vychovávať deti?

Kde to všetko začalo

V európskych dejinách poznáme dve metódy, ako pristupovať k hľadaniu dobrého usporiadania spoločnosti. Prvý prístup je Aristotelov. Ten pozoroval spoločenské usporiadania vo všetkých gréckych mestských štátoch. A na základe týchto pozorovaní vyslovil názor, ktoré z týchto reálnych fungujúcich usporiadaní spoločností a štátov je podľa neho najlepšie. Približne povedané, niečo podobné demokracii.

Druhý prístup je Platónov. Ten sa rozhodol vymyslieť najlepšie ideálne usporiadanie spoločnosti a napísal knihu Ústava. Dúfal, že jeho predstavy o ideálnom usporiadaní spoločnosti budú inšpiráciou pre niektorý grécky štát. Inšpirovali sa ním Syrakúzania. A dopadlo to katastrofou. Krvavou diktatúrou, ktorú občania odvrhli.

Platón sa však nevzdal a na základe tejto zlej skúsenosti napísal ešte jednu knihu: Zákony. V nej to premyslel ešte do väčších detailov. Keďže na príklade Syrakúz videl, že občania nie sú na jeho ideálny model spoločnosti pripravení, rozhodol sa ich k nemu vychovať. V jeho ideálnom štáte 2.0 mali byť deti odoberané rodičom a vychovávané štátom, aby ich rodičia nekazili svojimi zlými návykmi. Štát mal byť navyše obohnaný “železnou oponou”, aby cudzinci nemohli kaziť občanov ideálneho štátu alebo aby sa občania ideálneho štátu nemohli nakaziť v cudzine.

Našťastie pre Grékov, hoci si Platóna ako filozofa vážili, tento jeho model 2.0 sa už žiaden grécky štát nerozhodol vyskúšať. Bohužiaľ pre ľudstvo, v dvadsiatom storočí sa našiel politik, ktorý nastolil svoju predstavu ideálneho štátu na základe Platónových princípov. Bol to kambodžský diktátor Pol Pot. Skončilo to ako v Syrakúzach: Krvavou diktatúrou a genocídou.

Záver

Ak by sa čitateľovi zdalo, že môj historický exkurz nemá s dnešnou Európou žiadnu súvislosť, veľmi sa mýli. Dnešná Európa čoraz viac zavrhuje Aristotelov opatrný a realistický prístup k spoločnosti. Chrániť to, čo najlepšie funguje, sa zdá súčasným “pokrokovým” aktivistom trápne a zastaralé. Oveľa viac ich napĺňa budovanie nového “ideálneho” platónovského sveta.

Platónsky prístup v praxi znamená, že v mene pokusu o ideál budeme experimentovať s ľuďmi. Budeme tak robiť v nádeji, že pokiaľ naše experimenty budú fungovať, bude to krásne a dokonalé. Ale čo ak to fungovať nebude? A veľká väčšina experimentov s ľuďmi nefungovala.

Napríklad osemdesiatimi rokmi bola väčšina pokrokových aktivistov v Európe a USA úprimne presvedčená, že vďaka rozvoju medicíny a ekonomiky hrozí degenerácia ľudstva. Pretože prestáva fungovať prirodzený výber. Prežijú aj tí zaostalí, zdravotne alebo mentálne postihnutí a inak spoločensky neprínosní. Preto väčšina ľudí podporovala eugeniku – sterilizovanie geneticky menejcenných ľudí.

Eugeniku nevynašiel Hitler. Niektoré pokrokové krajiny ako Nórsko, Švédsko alebo Dánsko v tom začali skôr ako Hitler a pokračovali aj dávno po vojne, keď boli sterilizované desiatky tisíc ľudí proti ich vôli. Dnes už tieto krajiny uznávajú, že v sa v eugenickom experimente zmýlili.

Ak by dnes žil Aristoteles, povedal by asi niečo takéto: Neblbnite. Neexperimentujte s rodinou a s výchovou. Doteraz v dejinách ľudstva nefungovalo nič lepšie ako rodina a výchova detí rodičmi. A okrem toho, veď práve pokrokové škandinávske krajiny sa pri eugenickom experimentovaní s ľuďmi pred nedávnom veľmi pomýlili. Akú máte istotu, že teraz sa nemýlia?

K čomu sa prikláňate vy, vážení čitatelia? Aristoteles alebo Platón? Chrániť to, čo funguje alebo presadzovať niečo nové, pokrokové aj keď neodskúšané?

Osobne si myslím, že experimentovať s ľuďmi a najmä s deťmi, sa nemá.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook