Vzbura bieleho muža

  • 10.10.2016
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 25111
Spoločnosť

Jeden môj priateľ roky sa roky stretáva so snúbencami a radí im, ako sa pripraviť na manželstvo.  Včera mi povedal, v čom spočíva rozdiel medzi mužmi a ženami v predstavách o ideálnom životnom partnerovi. Muž si ideálnu ženu predstavuje ako kombináciu pekných kriviek a charakterových vlastností. Žena si ideálneho muža predstavuje ako svoju najlepšiu kamarátku, ktorá bude mať na ňu vždy čas, bude ju trpezlivo počúvať a debatovať s ňou až dovtedy, kým nepreberú všetky témy do najmenších podrobností.

Všimli ste si, ako veľmi sa dnes líši postavenie muža v európskej, africkej alebo ázijskej spoločnosti? Aké rozdielne nároky sú na neho kladené, za čo je rešpektovaný a verejne oceňovaný? Za posledných sto rokov bol ideál bieleho muža vykastrovaný hlásateľmi nových “pokrokových” predstáv o spoločnosti. Z bojovníka a ochrancu sa pod vplyvom týchto predstáv stal iba akýsi kamarát.

Aký je ideál muža v dnešnej Európe? Čo odo mňa ako muža požadujú hlásatelia nových mravov? Aby som bol mierny a zdržanlivý. Aby som nerozvíjal svoje prednosti, svoju silu a odvahu. Aby som nedával najavo svoju autoritu. Aby som nedal svojmu dieťaťu po zadku, ani keď robí naozaj veľkú neplechu.

Chcú odo mňa, aby som bol citlivý, nežný, ústupčivý, trpezlivý, tolerantný, ohľaduplný, chápavý a prispôsobivý. Aby som nepoužíval ostrejšie výrazy. Aby som nešiel do veľkých sporov. Aby som veci nepolarizoval a nevyhrocoval. Aby som sa správal údajne civilizovane. V skutočnosti sa po mne chce, aby som sa správal ako žena. Aby som sa správal v rozpore s najlepšími tradíciami našej civilizácie.

Mal by som sa vraj hanbiť a cítiť vinu za útlak žien, za krížové výpravy, za otrokárstvo, za kolonizáciu Afriky, za diskrimináciu homosexuálov, za ebolu, alebo za hlad v v Afrike. A viete čo? Ja sa za to nehanbím. Necítim za to vinu. Nemyslím si, že niekomu niečo dlžím iba preto, že muži urobili v minulosti aj veľa chýb.

Naopak, som hrdý na to, že Európania rozšírili vieru v Boha do celého sveta, že naučili čítať a písať miliardy ľudí po celej zemeguli, že priniesli ideu slobody a ľudskej dôstojnosti aj tam, kde sa predtým ľudia navzájom jedli. Som hrdý na to, že naša civilizácia poskytuje najlepšiu kombináciu slobody, bezpečnosti a životnej úrovne v dejinách ľudstva.

To neznamená, že chcem chyby z minulosti opakovať. Neznamená to, že mi nie je ľúto, ak moji predkovia niekomu ublížili. Ale nebudem otrokom neomarxistickej ideológie viny iba preto, aby som poslušne plnil to, čo mi predpisujú dnešní eurojakobíni ako pokánie.

Áno, sú aj veci, na ktoré nie som hrdý. Som smutný z toho, že naša civilizácia slabne a upadá. Som smutný z toho, že Európa sa stala zženštilým kontinentom komických postavičiek, ktoré na rozdiel od bruselského chlapčeka necikajú vodu do fontány, ale chrlia okolo seba tie isté nič neznamenajúce frázy. Aký je vlastne rozdiel medzi Junckerom, Schulzom, Hollandom alebo Ficom? Tárajú ako baby na trhu a myslia si, že všetky problémy sveta stačí iba obkecať.

Finančná kríza v roku 2008? Obkecali, natlačili peniaze, ľudia schudobneli a bankári zbohatli. Grécke dlhy? Obkecali, natlačili peniaze, ľudia schudobneli a bankári zase zbohatli. Deutsche Bank dnes? Obkecávajú, Draghi v ECB sa chystá natlačiť peniaze, ľudia opäť schudobnejú a bankári opäť zbohatnú. Slovensko dnes? Kažimír opäť zdvihne ľuďom dane, ľudia schudobnejú a oligarchovia či finančné skupiny budú mať zase z čoho kradnúť. A Fico si myslí, že to opäť obkecá rečami o deštruktívnej opozícii a európskej integrácii.

A viete prečo si myslia, že to znovu obkecajú? Pretože veria, že európski muži sa už stali iba poslušnými nosičmi bremena údajnej viny. A že toto bremeno ich zbavilo všetkej sily. Veria, že budeme iba frflať – ako tie baby na trhu – ale na viac sa nezmôžeme.

Nuž, neviem ako sú na tom muži v západnej Európe. Ani neviem, ako sú na tom muži na Slovensku. Ale viem, ako som na tom ja.

Vždy som vedel, že som rebel. Búrim sa voči realite a trendom, ktoré sa iným zdajú nezvratné. Plávam proti prúdom verejnej mienky. Hovorím to, čo si myslím. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslí väčšina.

Mojimi vzormi sú Richard Levie srdce, Old Shatterhand či Jozef Gabčík. V hĺbke duše túžim byť hrdinom, a to sa vo mne nevylučuje s tým, aby som bol dobrým manželom a otcom.  Viete, čo majú moji hrdinovia spoločné? Že boli ochotní nasadiť svoj život za to, v čo verili.

Prečo je toľko mužov v našej civilizácii smutných a frustrovaných? Pretože ak muž nemá nič, za čo by malo zmysel zomrieť, potom nemá zmysel ani žiť. Úlohou dnešného muža je objaviť v sebe vlastnú veľkosť.

P.S. Čo s tými, ktorí hovoria, že sa aj tak nič nezmení? Kašlem na nich, sú to baby, je to ich cesta životom. Vždy sa budem sa búriť proti terajšej slovenskej a európskej realite. Chcem meniť svet k lepšiemu. Radšej prehrám a budem čeliť posmeškom tých, ktorý sa nikdy na nič nezmohli, ako by som sa mal zmieriť s tým, ako dnes svet funguje. A verím, že v tejto vzbure nie som sám.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook