Ako sa vyhrávajú politické vojny: Preč s tým bahnom!
- 11.11.2016
- Ignác Milan Krajniak
- Čítanosť: 17643
Politika
Keď sa vám nepáči, že sa veci neustále zhoršujú, môžete zvoliť tri stratégie. Prvou je stratégia uvoľnovania napätia. Druhou je stratégia zadržiavania. Treťou je stratégia oslobodzovania.
Keď v Nemecku vyhral Hitler, Chamberlein a Daladier zvolili appeasment – teda politiku uvoľnovania napätia. Prišla Mníchovská zmluva, o ktorej sa Churchill vyjadril takto: “Mohli sme si vybrať medzi hanbou a vojnou. Vybrali sme si hanbu a budeme mať aj vojnu.”
Stratégia uvoľnovania napätia stroskotala už čoskoro, keď si aj elity ospevujúce Chamberlainov mier museli priznať, že sa v Hitlerovi zmýlili. Premiérom sa stal Churchill, ktorý začal Hitlera zadržiavať a vzdorovať mu. Problém bol v tom, že to situáciu neriešilo. Churchill iba odďaľoval porážku. Po vstupe Ruska a USA do vojny však spojenci prešli k stratégii oslobodzovania. Postupne sa vyloďovali v severnej Afrike, na Sicílii, v Taliansku a nakoniec vo Francúzsku. Medzitým prišla porážka Hitlera pri Stalingrade a pri Kursku. A nakoniec spojenci vyhrali.
Keď Stalin využil vytlačenia Nemcov zo Strednej Európy na šírenie komunizmu, Mao s jeho podporou obsadili Čínu a Kim Ir Sen vtrhol do južnej Kórey, Truman vyhlásil politiku zadržiavania komunizmu. Američania sa snažili zadržať komunizmus na hraniciach západnej Európy a Kórei, čo im vyšlo. A potom sa snažili zadržať komunizmus v severnej polovici Vietnamu, čo im išlo s veľkými problémami. Navyše, slabinou stratégie zadržiavania je skutočnosť, že ak ste v nej stopercentne úspešní, ubránite maximálne remízu.
Potom prišiel Kissinger so stratégiou uvoľnovania napätia. Nixon sa stretol s Maom aj s Brežnevom. K čomu to viedlo? Komunisti obsadili v sedemdesiatych rokoch južný Vietnam, Mozambik, Angolu a Afganistan. Úplné fiasko.
Reagan prišiel s úplne inou stratégiou. Označil Sovietsky zväz za Ríšu zla a oznámil, že ho porazí. Keď Kubánci obsadili maličký karibský ostrov Grenadu, poslal tam námornú pechotu a oslobodil ho. Platil partizánov proti latinskoamerickým prokomunistickým vládam. A nakoniec komunizmus porazil bez toho, aby proti nemu musel viesť vojnu. Uzbrojil ho v pretekoch v zbrojení. Ekonomicky komunizmus vycical.
Vzbura proti globálnemu kapitalizmu a neomarxistom
Za posledných dvadsať rokov sa všetci pozeráme na to, ako politické a ekonomické elity strácajú akékoľvek zábrany. Bankári devastujú Západ ekonomicky a neomarxisti nás devastujú hodnotovo. Bez zábran sa vysmievajú ľuďom do tváre.
Západní akože konzervatívci to pred dvadsiatimi rokmi riešili stratégiou uvoľnovania napätia. Začali ustupovať LGBTI aktivistom, neomarxistom a bankárom. Výsledkom bolo iba to, že s jedlom rástla chuť. Liberálne a neomarxistické elity chceli čoraz viac. Peňazí aj tretích záchodov pre transgender ľudí. Ale ani to im nestačilo, začali volať po obohatení našej civilizácie o moslimský životný štýl.
Slovenskí konzervatívci sa poučili, že stratégia uvoľnovania napätia je v skutočnosti iba kapituláciou. Preto dôsledne uplatňovali stratégiu zadržiavania. Ale iba v hodnotových otázkach. Ekonomické elity nechali na pokoji. A k moslimom chceli byť aj tolerantní aj opatrní. Lenže takto sa dá vyhrať niekoľko obranných bitiek, ale vojna sa tak vyhrať nedá.
Vyhrať sa dá iba stratégiou oslobodzovania a konfrontáciou so systémom. Tak, ako to urobil Trump. Zdvihol vlajku a povedal, že chce tie skorumpované washingtonské elity poraziť. A jeho priaznivci na mítingoch skandovali: “Vysuš ten (washingtonský) močiar!”
Aj my môžeme vyhrať iba tak, že zdvihneme vlajku a povieme na plné ústa: Preč s tým bahnom! Máme plné zuby toho pokrytectva a neschopnosti na Slovensku aj v Bruseli. Nebudeme sa na to ďalej pozerať!
My už nie sme malé deti, ktoré má niekto neustále poučovať, čo sa patrí a čo nie. Nepotrebujeme stále počúvať, čo máme robiť, a to od ľudí, čo sa stále mýlia. Ako národ aj ako štát sme dospelí. Máme nielen právo ale aj povinnosť konečne sa začať správať v súlade s tým, čím sme: dospelým a samostatným subjektom dejín.