Keď som bol začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia ešte mladý liberál, interupcie som bral ako normálnu vec. Nemal som k nim žiaden postoj. Vedel som, že sú a neriešil som to.

Keď sa na tému interupcie začala diskusia aj na Slovensku, chcel som si na túto otázku vytvoriť svoj názor. Počúval som argumenty z jednej aj druhej strany a rozmýšľal som, s ktorými súhlasím. Začal som uvažovať nad tým, kedy vlastne začína život dieťaťa. Narodením? Počatím?

Do troch mesiacov sú interupcie povolené. Kládol som si otázku, prečo práve do troch mesiacov? Ako to vlastne je, do dvoch mesiacov a 29 dní to je iba plod alebo zárodok? A v čase troch mesiacov plus jeden deň je to už človek?

Keď sa dieťa narodí po deviatich mesiacoch, tak ho už nemôžeme zabiť. Keď sa narodí po ôsmich mesiacoch tehohotenstva, tak ho nemôžeme zabiť. Keď sa narodí po siedmich mesiacoch, tak ho dáme do inkubátora, aby sme ho zachránili. Kde je tá hranica, kedy to dieťa ešte nie je človek?

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som si ešte ako liberál povedal, že ja osobne si tú hranicu netrúfam určiť. Vytvoril som si taký názor, že ak neviem stanoviť deň D, teda deň odkedy to už nie je plod alebo zárodok, ale človek, tak budem radšej proti interrupciám. Tento postoj k interrupciám som si vytvoril bez akéhokoľvek náboženského alebo ideologického zdôvodnenia.

Ako študenti sme vtedy na túto tému často diskutovali. Medzi mojimi priateľmi boli zástancovia aj odporcovia interrupcií. Ale tieto debaty boli vecné a obohacujúce. Chceli sme proste prísť na to, ako to naozaj je. Nesnažili sme sa z oponenta urobiť debila, alebo ho onálepkovať nejakou urážkou.

Medzi mojimi priateľmi je dnes viac odporcov interrupcií ako ich zástancov. Medzi tými priateľmi, ktorí sú proti interrupciám, sú rôzne názory na to, či a v akých prípadoch ich treba zakázať. Ale ak si myslím, že sa nejaký môj priateľ v tejto otázke mýli, ešte to neznamená, že cítiť potrebu ho uraziť alebo zhodiť.

Prečo o tom píšem? Prečítal som si totiž text Petra Tkačenka z Hospodárskych novín, ktorý má názov: Slovenská katolícka mafia „podporuje rodinu”. Niečo také primitívne a tupé som už dávno nečítal. Tkačenko zosmiešňuje poslancov Kuffu, Mikloška a Kvasničku za návrh zákona o zákaze interupcií.

“Kvasnička ako bývalý člen zdravotníckeho výboru pred kopuláciou zmeria bazálnu teplotu, Kuffa ako sociálny pracovník osvedčí, že akt bol prirodzený a dokonaný do dôsledkov. Mikloško s autoritou diplomata ako zapisovateľ na záver vydá náležité osvedčenie o vykonaní prirodzeného styku. Bude to krásny tradičný svet.”

Podľa Tkačenka je všetko jasné a jednoznačné. Iba stredovekí primitívi v tom nemajú jasno:

“Právo na život jednotlivca nie je absolútne, často koliduje s inými záujmami a takpovediac praktickým životom. Preto tehotné ženy na deväť mesiacov nepriväzujeme k posteli, hoci by sa tak znížilo množstvo potratov. Preto sme nezakázali automobilovú dopravu, hoci si ročne vyžiada stovky životov.”

V Tkačenkovej logike je automobilová doprava analógiou interupcií. Naozaj? Každý, kto jazdí autom má ľudské právo slobodne rozhodnúť, koho autom zabije a koho nie? Alebo je to tak, že pasažiera vo vlastnom aute môžeme zabiť legálne ale iných ľudí nie?

Tkačenkovi bolo všetko jasné aj v minulosti, keď označil Ježiša Krista v komentári na Facebooku za “zdochnutého židovského pankharta”. Takisto mu je všetko jasné aj dnes, veď “katolícka mafia” nezlepšuje sociálne postavenie rodín, ale zakazuje interupcie. Každému je predsa jasné, že otázka zabitia alebo nezabitia človeka je úplne banálna v porovnaní s Tkačenkovým odporúčaním, aby sa radšej riešili materské škôlky…

Na “žumpácke” argumenty v slovenských médiách som si už zvykol. Ak je však po odchode Daga Daniša hlavnou hviezdou Hospodárskych novín žumpár Peter Tkačenko, chce sa mi iba zvolať:

Bože, ako hlboko tie Hospodárske noviny klesli!