Kto bude Šavlom roka 2014?
- 2.1.2014
- Ignác Milan Krajniak
- Čítanosť: 3753
Spoločnosť
Keď som mal 20 rokov, veril som, že ľudia sú v zásade dobrí a keď im ukážem svoju dobrú vôľu, budem vedieť s každým priateľsky vychádzať. Nasledujúce roky ma vyviedli z tohto omylu. Zistil som, že mnohí ľudia sú ako škorpióny zo známej bájky, v ktorej škorpión poprosil žabu, aby ho na chrbte preniesla na druhý breh rieky. Žaba sa bála, že ju škorpión bodne, ale škorpión ju presvedčil, že ak by ju uštipol, aj on zomrie, pretože sa utopí. Žaba uznala logiku tohto argumentu, naložila si škorpióna na chrbát a plávala na druhú stranu. Uprostred rieky pocítila škorpiónovo bodnutie. Prečo si to urobil, pýtala sa umierajúca žaba. Topiaci sa škorpión odpovedal: Prepáč žaba, ja už som raz taký.
Keď som mal 30 rokov, už som vedel, že ľudia sú dobrí aj zlí. Ale veril som, že sa nemenia. Ak som niekoho poznal desať rokov ako čestného a rovného človeka, veril som, že sa na neho dá spoľahnúť. Nasledujúce roky ma vyviedli aj z tohto omylu. Zažil som na vlastnej koži premenu priateľov a spolupútnikov na svine, ktoré mi bez varovania a s úsmevom pichli nôž do chrbta. A potom sa ešte nahlas pohoršovali, prečo sa sťažujem a neťahám s nimi za jeden povraz. Neskôr som pochopil, že aj zradcovia a Judáši patria k nášmu svetu a človek sa má usilovať, aby sa nimi nestal.
Dnes mám 40 rokov. A moja viera mi pomáha dúfať, že prichádza čas, kedy zažijem aj premenu Šavlov na Pavlov. V osobnom alebo vo verejnom živote. Že spoznám alebo uvidím niekoho, o kom by nikto nepovedal, že si práve jeho Boh vyberie na splnenie nejakého svojho plánu.
A tak si niekedy predstavujem napríklad Rytmusa, ktorý sa kamarátil (kamaráti?) s najväčšíme bratislavskými mafiánmi, ako presviedča mladých ľudí, že byť gangstrom nie je cool. Ako spieva o tom, že zastať sa iného človeka a zožať za to výsmech okolia je frajerskejšie ako urážať Ivana Táslera a jeho mamu.
Inokedy si predstavujem Jaroslava Haščáka, ako pomáha chudobným. Ako chodí na prednášky a vysvetľuje mladým ľuďom, že peniaze niečo stoja. A že nie sú všetko. Ako vyzýva kolegov oligarchov, aby platili dane na Slovensku, a tým urobili niečo pre svoju krajinu. Podobne ako napríklad ľudia z Esetu, ktorí za posledných 25 rokov zaplatili do nášho štátneho rozpočtu miliardy bez toho, aby si za to zo štátu niečo zobrali – na rozdiel od Jaroslava Haščáka.
Prečo spomínam práve Haščáka s Rytmusom? Pretože sú to ľudia, ktorým Pán Boh nadelil veľký talent. Nemyslím talent na spev alebo talent na podnikanie. Koniec koncov, Rytmus nie je spevák a Haščák nie je podnikateľ. Obaja však dostali dar pracovitosti, vytrvalosti a odhodlania nikdy sa nevzdávať. A vďaka týmto talentom sa dostali rokmi až na úplný vrchol. Rytmus na vrchol pyramídy slávy a Haščák na vrchol pyramídy zarábačov peňazí.
Nebolo to samo od seba. Museli svoje talenty rozvíjať. Oddrieť si to. Museli pracovať viac ako všetci ostatní. Museli premýšľať viac ako všetci ostatní. Museli riskovať viac ako ostatní. Asi majú pre všetku tú námahu pocit, že si svoje peniaze alebo slávu zaslúžia. Veď aj iní sa mohli podobne ako oni namáhať, mohli to skúsiť. Prečo by teraz mali mať zlý pocit z toho, že iní neboli ochotní toľko pracovať, toľko znášať a toľko riskovať?
Pretože nie každý dostal do daru rovnakú mieru talentov. A od tých, ktorí dostali veľa sa očakáva, že aj veľa rozdajú.
A pretože počas svojej cesty na vrchol spotrebovali veľa paliva. Nie benzínu, dreva alebo uhlia. Ako palivo pre svoju cestu na vrchol používali ľudí. Haščák napríklad použil peniaze 140 tisíc ľudí z VÚB kupónu. A zrazu bol miliardár. Rytmus si do svojich klipov zavolal ako “hercov” Piťovcov. A zrazu bol ikona a slávny – dal mladým “vzor”.
Obaja sú symbolom úspechu. Ale tento úspech nie je založený iba na ich pote a tvrdej práci. Je založený aj na ich lži. Myslí si 140 tisíc ľudí z VÚB Kupónu, že Haščák je miliardár kvôli svojej pracovitosti? Myslia si ešte dnešní tridsiatnici, ktorí si kupovali Rytmusove cédečka a chodili na jeho koncerty, že byť mafiánom je cool?
Ale aby som bol správne pochopený. Necítim sa byť povolaný, aby som Haščáka s Rytmusom súdil. Uvedomujem si, že najskôr si mám povyberať brvná z vlastných očí. Chcel som len naznačiť, že naše životy sú príbehy s otvoreným koncom. A každý máme každé ráno na výber, kam sa ďalej vyberieme. Aj začiatkom každého roka máme na výber, či nechceme práve v tomto roku niečo vo svojom živote zmeniť.
Ani Haščákov a Rytmusov život ešte nekončí. Predstavme si len, že by nevenovali toľko úsilia, času a kreativity úspechu ale venovali by ich iným ľuďom. Koľko vecí by dokázali zmeniť k lepšiemu? Možno by sme mali dvoch kandidátov na svätých.
Zdá sa vám to nemožné? Ľuďom je to nemožné. Ale Bohu je všetko možné. Teším sa na to, čím nás tento rok prekvapí.