Zajtra, t.j. 28. marca, bude Deň učiteľov. Pri tomto sviatku všetkých pedagógov som si spomenul na svoju prvú učiteľku na základnej škole, pani Fenčákovú. Neskôr na učiteľky Višňovskú a Piskorovú, ktoré ma naučili základy matematiky, prírodovedy, ale najmä čítať a písať. Spomínam na nich len v dobrom, nespomínam si na nič zlé. Za to som im vďačný.

Na druhom stupni základnej školy si pamätám na najprísnejšieho pedagóga na škole, pani Valériu Zavadskú, ktorá ma učila matematiku. Mal som pred ňou obrovský rešpekt a na jej hodinách bolo nemysliteľné rušiť vyučovanie. Nie vždy sa mi to darilo ☺ Taktiež si rád zaspomínam na svojho triedneho učiteľa Timočka, ktorý bol k nám viac ako tolerantný a znášal moju pubertu. Tá bola mimochodom v mojom prípade veľmi búrlivá. Bol som také neposedné dieťa, ktoré narobilo kopu starostí svojim rodičom.

Avšak čo je dôležité, v začiatkoch 90-tych rokov bolo povolanie pedagóga rešpektovaným zamestnaním v spoločnosti a učitelia boli „páni učitelia“. Mali náš rešpekt. S príchodom demokracie a uvoľňovaním mravov sa však toto zmenilo. Dnes sme svedkami dehonestácie tohto povolania. Už na strednej škole, čiže v rokoch 1996 – 2000 bolo badať v správaní študentov (samozrejme aj mojom) väčšiu drzosť voči vyučujúcim. Niekedy sme dokázali svojím správaním rozplakať mladú angličtinárku, doviesť na pokraj síl triednu učiteľku  Oľgu Wurschnerovú, ktorá patrila medzi tie svetlé spomienky môjho stredoškolského života. Chcem sa im za to ospravedlniť. Dnes na to pozerám úplne inak a hanbím sa za svoje správanie ako študenta.

Napriek biednemu ohodnoteniu a zníženiu spoločenského postavenia pedagógov, si myslím, že učitelia vynakladajú obrovské úsilie a snahu dostať z detí to najlepšie. Obdivujem ich za to. Obdivujem aj moju mamu, ktorá bola 35 rokov stredoškolským pedagógom na strednej škole, kde 95% žiakov tvorili chlapci. A to teda nie je žiadna sranda, keď musíte každý deň 5 až 6 krát denne zvládnuť 30 rôznych výrastkov na vrchole puberty. Mama má zničené hlasivky a už roky pociťuje bolesť v hornej časti dýchacích ciest. Učiteľská fantómová bolesť, ktorú sa dodnes nepodarilo nejako špeciálne identifikovať. Napriek tomu, učila deti najlepšie ako vedela. Zakaždým, keď som stretol jedného z tisícov jej žiakov za tie roky, každý na ňu spomínal len v dobrom, pretože bola tolerantná, chápavá a snažila sa študentom pomôcť nielen v škole, ale aj v súkromí.

V dnešnej dobe je však situácia iná. Učitelia sú fyzicky atakovaní nielen žiakmi, ale aj rodičmi. Drzosť a arogancia detí presahuje maximálnu únosnosť. Jedna z učiteliek uviedla aj príklad. Keď upozornila študenta, že s takýmito známkami dopadne v živote zle, tak sa začal smiať a spýtal sa jej, že či ako ona, ktorá robí za smiešnych 500 eur. Taká je bohužiaľ realita. Mnohí učitelia sú denne konfrontované s tým, že im chýbajú základné učebné pomôcky a nemajú vytvorené podmienky na výkon povolania.

Myslím si, že učitelia si zaslúžia nielen podstatne vyššie ohodnotenie, ale aj zmenu ich spoločenského postavenia. Učiteľ by mal byť „verejným činiteľom“ v zmysle zákona a mala by mu byť prejavovaná patričná úcta za vykonávanú prácu. Zaslúžia si to oveľa viac, ako si to my „neučitelia“ myslíme.