Slovenskí kresťanskí konzervatívci sa takmer unisono zhodujú, že text novely ústavy bude po schválení spoločného pozmeňujúceho návrhu KDH a KÚ dobrý. Že takáto novela ústavy – po zapracovaní pripomienok KDH a KÚ – zlepší ochranu rodiny, posilní práva rodičov pri výchove a vzdelávaní svojich detí na školách a posilní suverenitu Slovenska.

V čom je teda problém?

Fico nie je konzervatívec a treba ho demaskovať

Samozrejme, že Robert Fico nie je žiaden konzervatívec. Za tridsať rokov svojej politickej kariéry už stihol zastávať takmer všetky ideologické a programové postoje. Začínal ako komunista. Potom bol liberálnou treťou cestou a presadil Lisabonskú zmluvu, na základe ktorej môže byť Slovensko v EÚ prehlasované. Presne preto dnes môžu bruselskí progresívci nútiť národné štáty akceptovať progresívne ideologické nezmysly. Europoslanci Smeru za všetky tieto nezmysly dvadsať rokov hlasovali.

Dnes si Robert Fico obliekol suverenistický kabát bojovníka proti LGBTI a spomenul si na kresťanské hodnoty. A to nás má odradiť od presadzovania našej politickej agendy? Vôbec nie. Mali by sme sa riadiť výrokom Franza Kafku: „Múdri kráčajú vyrovnaným krokom, zatiaľ čo blázni okolo nich tancujú dobové tance.“

Áno, úlohou konzervatívneho politika je aj demaskovať politických oponentov. Ale to je našou úlohou až na druhom mieste. Na prvom mieste je našou povinnosťou presadzovať vlastný politický program. Pretože demaskovanie oponentov je vždy vec dočasná. Ale presadenie dobrej novely ústavy je vec dlhodobá až trvalá.

Aj progresívcov treba demaskovať

S „nimi“ sa vraj hlasovať nesmie. Naozaj? Pamätáte si ešte, prečo odišla SaS naposledy z vlády? Vraj preto, lebo s fašistami sa nehlasuje. SaS zaujala tento „principiálny“ postoj potom, čo sme „prorodinný balíček“ iniciovaný Igorom Matovičom presadili proti vetu prezidentky aj s podporu ĽSNS. O pár mesiacov neskôr SaS zahlasovala s „fašistami“, Robertom Ficom a Hlasom za pád vlády. Už im nesmrdeli. Veď išlo o „dobrú vec“. Takto „principiálni“ sú politici SaS.

Progresívci z PS a SaS v tomto volebnom období bez problémov a bez kritiky médií zahlasovali za návrh Andreja Danka na zrušenie transakčnej dane. Za tento návrh nakoniec hlasovali spolu s poslancami Smeru a Hlasu. Všimli ste si, že by bol niekto progresívcov za toto hlasovanie kritizoval? Nie. A viete prečo? Pretože argument „lebo Fico“ sa používa iba vtedy, keď sa progresívcom hodí. Keď sa im nehodí, povedia, že ide „dobrú vec“.

Napríklad ako vtedy, keď bol pred pár rokmi Robert Fico veľkým podporovateľom Slovenska v jadre EÚ a progresívci mu za to hlasno tlieskali a podporovali ho v tom. Vtedy im Fico voňal viac ako Sulík. Veď išlo o „dobrú vec“.

Keď maďarská opozícia v posledných parlamentných voľbách kandidovala proti Orbánovi v koalícii s „fašistami“ z Jobbiku, progresívci ani nehlesli. Veď išlo o „dobrú vec“.

Argument „s nimi sa hlasovať nesmie“ je úplne falošný. Progresívne elity a politici ho používajú iba vtedy, keď sa im to hodí. Nemajú žiadne morálne právo byť sudcami, ktorí rozhodujú, kedy sa „s nimi“ hlasovať môže a kedy nie.

Je bazálnym prejavom konzervatívnej politickej emancipácie, že budeme sami rozhodovať o tom, čo považujeme za dobré a správne. Ak si my konzervatívci myslíme, že navrhnutá novela ústavy po zapracovaní našich pripomienok je dobrá vec, tak za ňu budeme hlasovať bez ohľadu na to, ako budú o tom moralizovať progresívci.

Ide o rozhodnutie o smerovaní Slovenska

Dá sa to povedať ešte presnejšie: ide o rozhodnutie, či chceme, aby bola Slovenská republika suverénnym štátom. Alebo nám stačí, ak budeme iba európskou provinciou, teda akosi „eurovúckou“? Lebo ak sa bojíme potvrdiť v ústave, že si ponechávame suverenitu v niektorých otázkach, potom sa bojíme byť štátom. Podľa zmlúv o EÚ máme stále suverenitu v zahraničnej politike, obrannej politike, daniach, rodine, vo vzdelávaní a v kultúrno-etických otázkach. To akože nesmieme v ústave potvrdiť, že v otázkach národnej identity sme sa nevzdali svojej zvrchovanosti v prospech EÚ?

Chápem, prečo sa to nepáči progresívcom. Oni v skutočnosti nechcú Slovenskú republiku ako suverénny štát. Na tom im vôbec nezáleží. Práve naopak. Oni si želajú, aby mala Slovenská republika čo najmenej slobody, v rozhodovaní a mnohí otvorene podporujú myšlienku akýchsi Spojených štátov európskych. EÚ totiž môžu používať ako kyjak na to, aby Slovensko na svoj obraz „zmodernizovali“ aj proti jeho vôli.

Argument „s nimi sa hlasovať nesmie“ je úplne falošný. Progresívne elity a politici ho používajú iba vtedy, keď sa im to hodí. Nemajú žiadne morálne právo byť sudcami, ktorí rozhodujú, kedy sa „s nimi“ hlasovať môže a kedy nie.

Byť konzervatívcom preto znamená podporovať čo najväčšiu suverenitu Slovenska. Nikto súdny totiž nemôže predpokladať, že pri väčšinovom hlasovaní v EÚ prejde cez Nemecko, Francúzsko a Holandsko čokoľvek len trochu konzervatívne. Novela ústavy je poistkou na to, aby západoeurópske progresívne elity nemohli Slovensku diktovať, aké hodnoty máme na Slovensku vyznávať a ako to bude reflektovať slovenská legislatíva.

Ak sa niekto obáva, že na Slovensku sa nevieme dobre rozhodovať, a preto je lepšie, aby za nás rozhodovali v Bruseli, mám jeden silný protiargument. Od nášho vstupu sa v EÚ rozhodovalo o troch strategických otázkach, ktoré nadlho ovplyvnia smerovanie Európy. Išlo o masovú migráciu, jadrovú energetiku a spaľovacie motory.

Vo všetkých troch otázkach sa väčšina západoeurópskych politických elít rozhodla zle – v neprospech vlastných občanov. A vo všetkých troch otázkach sa slovenské politické elity rozhodli správne. V týchto troch otázkach panuje na Slovensku politická zhoda bez ohľadu na to, aká vláda tu za posledných dvadsať rokov vládla.

Slovenskí kresťanskí konzervatívci môžu urobiť podporou dobrej novely ústavy prvý krok k svojej politickej emancipácii. Môžeme ukázať, že sme samostatným politickým prúdom na Slovensku. Že presadzujeme svoju vlastnú programovú agendu. Že sme v politickej opozícii voči Smeru, ale nie sme politickým prílepkom PS. Ľudia na Slovensku si vo voľbách nemusia vyberať iba menšie zlo. My konzervatívci sa môžeme stať politickou silou a nádejou, že sa dá politika robiť aj inak.