Krivdy a egoizmus sú najväčšie zlá, ktoré trápia ľudí na Slovensku. Keď my, Slováci, nevieme tieto zlá uniesť, hľadáme riešenia, ktoré máme hlboko v našej národnej pamäti. Spomeňme si na slová piesne: “Ja musím byť zbojník, bo krivda veliká, neprávosť u pánov, pravda u zbojníka”. Keď pocit krivdy a opustenosti prerastie únosnú mieru, keď riešenia neprichádzajú zvnútra systému, zúfalo sa chytáme aj slamky. Hoci vieme, že zbojník nič nevyrieši. Veď slová spomínanej piesne pokračujú takto: “Hej, pravda u zbojníka, čo zná krivdy s nami, a keď im niet rady, ráňa ich guľami.” A máme to tu. Hoci si zbojník s krivdami neporadí, aspoň pánov poráňa guľami. Vytrestá ich. Nič to nevyrieši, ale nech aj páni pocítia, ako sa musíme cítiť my.

Prečo sú pre dušu človeka krivdy také zraňujúce? Pretože každá krivda sa ako malá šípka zabodáva do srdca človeka. Naozajstná aj domnelá. Krivda síce prebolí, ale hrot šípky v srdci zostáva. Počas života nás postretávajú mnohé krivdy. Niekedy sa nakopia, až máme srdce plné bolesti, plné pichľavých šípiek a nedokážeme vnímať nič iné.

Vtedy chceme bolesti uniknúť tým, že chytíme šípky krívd a hodíme ich do niekoho iného, do iných ľudí. A na chvíľu cítime pociť úľavy. Bolesť sa však čoskoro vráti. Vtedy prichádza rozhodujúci okamih. Buď nás niekto privedie k poznaniu, že takýmto spôsobom sa naše srdce v skutočnosti nevylieči. Alebo budeme siahať po ďalšej a ďalšej dávke hádzani krívd do iných. Stále silnejšej a silnejšej, lebo aj ten chvíľkový pocit úľavy bude slabnúť. A my si ani neuvedomíme, že hádzaním šípiek krívd šírime nenávisť a stávajú sa z nás zlí ľudia.

Ako priviesť ľudí k poznaniu, že tento spôsob riešenia krívd vedie len k horšiemu? Musíme liečiť srdcia ľudí. Bolesť z krívd, skutočných aj domnelých, sa dá liečiť iba spravodlivosťou a súcitom.

Ak hovorím o spravodlivosti, mám na mysli nastolenie pravej spravodlivosti. Takej spravodlivosti, ktorá trestá iba vinných. Nie tých, ktorí za nič nemôžu a sú iba ľahkým terčom. Ale trestať nestačí. Spravodlivosť zlých trestá ale aj dobrých odmeňuje. Ak nám ide o ozajstnú spravodlivosť, musíme vedieť odmeniť dobrých. Tých, ktorí napriek krivdám žijú spravodlivo. Odmeniť nie peniazmi alebo funkciami, ale tým, že ich oceníme verejne. Vzdáme im úctu. A ukážeme ich ako vzor a príklad pre nás ostatných a pre naše deti.

Iba spravodlivosť však na liečenie krívd nestačí. Niektoré krivdy totiž nemajú konkrétneho vinníka. A niektoré krivdy sú iba domnelé. No aj vtedy môžeme veľa urobiť. Tým, že nenecháme človeka s jeho trápením osamoteného. Môžeme mu dať pocítiť, že s ním súcitíme.

Súcit zamená spolu-cítiť. Nie ľutovať. Ak niekoho ľutujeme, sme akoby nad ním. Ak s niekým sú-citíme, znamená to, že s ním zdieľame jeho bolesť a smútok. Sme jeho blížni.

My, Slováci, máme cit pre sú-citenie. Naša duša túži byť s inými. Túžime podeliť sa s našimi blízkymi o svoje radosti aj starosti. Spolu s našimi blízkymi sa radujeme, spolu s našimi blízkymi smútime. Veď aj refrén známej piesne Elánu kričí do sveta “Neviem byť sám, v meste sám žiť nechcem, neviem byť sám.”

Patrónkou slovenského národa je Sedembolestná Panna Mária. Prečo nie Nepoškrvnene počatá Panna Mária alebo Panna Mária, Kráľovná sŕd? Pretože my, Slováci, potrebujeme zdieľať svoje bolesti, krivdy a trápenia. Potrebujeme niekoho, kto nás vypočuje, kto s nami cíti, kto nás podrží, ku komu sa môžeme utiekať. Sedembolestná Panna Mária je tu pre každého z nás. Aj pre tých z nás, ktorí nemajú okolo seba blízkych, ktorí ich podržia.

Tu sa dostávame k otázke našej viny. Kde sme boli, keď dnes vidíme, že sa toľko ľudí cíti byť osamotenými a plnými krívd? Keď už nie iní, kde sme boli my kresťania? Kde som bol ja osobne? Bol som blížnym pre iných ľudí na Slovensku?

Počas môjho dvadsaťročného pôsobenie pri a v politike som sa vždy usiloval napomáhať spravodlivosti. Ale spravodlivosť, ako hovorí Benedikt XVI., je iba minimálnou formou lásky. Popri snahe o spravodlivosť musíme aj slúžiť, darovávať a zdieľať. Seba, svoj čas, svoje dobrá. A na to som zabúdal.

Keď si položím otázku: Kto môže za situáciu na Slovensku? Kto môže za Kotlebu? Odpoveď je jednoduchá. Aj ja za to môžem. Nie že by som neurobil nič. Ale určite som mohol urobiť viac.

Verím v to, že spravodlivosť a súcit musia zvíťaziť nad krivdou a egoizmom. Pokúsim sa s pokorou niečo pre to urobiť.