Dnes to bude smutný text. Bude totiž o nešťastnom človeku, ktorý z nedostatku lásky ubližuje iným ľuďom. O človeku, ktorý celou svojou existenciou kričí: “Tu som, všimnite si ma!”

Júlia Mikolášiková samu seba vidí ako “piraňu”. Táto prezývka nie je veľmi výstižná. Pirane totiž hryzú iba toho, kto skočí alebo padne do vody s piraňami. Pirane nevyliezajú na breh a nepredstierajú priateľstvo, aby uhryzli nič netušiacu obeť.

Blogerka Mikolášiková sa správa skôr ako jedovatá mamba, ktorá útočí na ľudí nielen vtedy, keď ohrozia ju alebo jej rodinu. O mambe je známe, že niekedy útočí na človeka len tak – bez príčiny. Myslím si, že Mikolášiková už dávno nevníma rozdiel medzi mambou a piraňou.

Dokumentárny film

Pred niekoľkými rokmi natočila študentka pražskej FAMU dokument o Júlii Mikolášikovej. Tento film, ktorý je iba pre silné povahy, mám k dispozícii. Rozhodol som sa ho nezverejniť. Nechcem Mikolášikovej priťažovať.

Najvýpovednejšie pasáže dokumentu totiž ukazujú túto novinárku nahú, ako hovorí svoje názory a postoje. Dokument nebol natáčaný skrytou kamerou. S týmto spôsobom natáčania dokumentu Mikolášiková súhlasila. 

Rozdodol som sa zverejniť doslovné prepisy niektorých Mikolášikovej vyjadrení, ktorými popisuje svoj vzťah k novinárskej práci a k ľuďom, o ktorých ako novinárka písala. Upozorňujem, že aj prepisy sú len pre ľudí so silným žalúdkom.

“Vždy som chcela byť novinárka. Už keď som mala osem rokov, a pýtali sa ma, čím chcem byť, povedala som, že Hugo Portviš. Ale myslela som Huga Portischa, zahraničnopolitického komentátora z ORF.”

“Najviac ma baví, keď môžem manipulovať s ľuďmi. Alebo tá práca v teréne, tá ma baví najviacej. Ale tá manipulácia s ľuďmi, to je úplne skvelá vec.”

“Baví ma, že sa ľudia so mnou bavia, a že im dokážem vysvetliť, prečo by sa so mnou mali baviť, prečo je to pre nich dobré. A že mám z toho dobrý článok. Že mi dôverujú, a že mi povedia všelijaké veci – o sebe.”

“Keď tí ľudia, s ktorými robím rozhovor, plačú, pozerám na nich a dúfam, že ich fotograf odfotí ako plačú. Že vystihne ten najlepší záber, keď majú slzu na líci a utierajú si ju vreckovkou. Mne to nevadí, že tí ľudia plačú. Však aj ja plačem hocikedy.”

“Novínár príde a ľudia ho nechcú. Potom ho chcú a plačú. A nakoniec ti ešte poďakujú.”

Na otázku, či ju spomínaný dokument baví, odpovedala Mikolášiková nasledovne:

“No jasne. Baví. Toto ma baví, lebo si môžem vyskúšať, aké to je, keď ja trýznim tých ľudí, kladiem im otázky a mierim na nich objektív. A je to aj určitá šanca alebo možnosť, že možno práve ty zo mňa vydoluješ, to čo ma ťaží, a že sa mi nejako uľaví.”

“Chcela by som byť iný človek fyzicky aj psychicky. Ale hlavne psychicky. Teraz som úplný psychopat. Reagujem na niektoré veci inak ako reagujú štandardní ľudia.”

Na otázku, čo to konkrétne znamená, odpovedala Mikolášiková takto:

“Furt sa sťahujem, nenávidím tento svet, nemôžem sa pozerať do zrkadla, neviem.”

“Čo budem robiť? Chodiť do roboty, chodiť z roboty, žrať, spať, piť víno, a potom umrem.”

“Občas, občas bývam šťastná. Ale nie často. Šťastná som najmä čo sa týka práce. Keď sa mi niečo podarí. Keď je s tým šéfredaktorka spokojná, keď sú s tým majitelia vydavateľstva spokojní. Keď mi prídu dobré reakcie od čitateľov. Keď ja mám pocit, že to bolo dobré. Že som išla na maximum, že som toho človeka úplne maximálne vyšťavila a dostala z neho to, čo som chcela.”

Spomínaný dokument je svedectvom o tragédii človeka, ktorý sa nevie v živote nájsť. Človeka, ktorý sa cíti byť sám, opustený a stratený. A smútok a hnev zo stavu, v ktorom sa ocitol, si kompenzuje pocitom moci, ktorý mu dáva možnoť manipulovať s inými ľuďmi. S tými, o ktorých píše. A aj s tými, pre ktorých píše.

Moje vzťahy s podsvetím

Obľúbenou disciplínou blogerky Mikolášikovej je obviňovať iných so spolupráce s podsvetím. Napríklad aj mňa osobne. Stykov s podsvetím som sa mal dopustiť tým, že som sa zúčastnil oficiálnej akcie pripomínajúcej holokaust, na ktorú som dostal oficiálnu pozvánku od Izraelského veľvyslanectva. Išlo o premiéru filmu režisérky Zuzany Piussi “Stratené mesto”.

Premiéry filmu sa zúčastnili viacerí predstavitelia bratislavskej krajskej a miestnej samosprávy, členovia diplomatického zboru, ako aj vtedajšia novinárka Mikolášiková. Keď sa mi prihovorila, nevedel som celkom presne, k akému médiu ju zaradiť – nečítam totiž bulvár. Ale strávili sme nejaký čas v celkom príjemnom rozhovore.

V priebehu večera som si išiel niekoľkokrát zapáliť do fajčiarskeho salónika. Všimol som si, že Mikolášiková strávila veľa času v družnom a priateľskom rozhovore za jedným stolom s človekom, ktorý bol označený ako majiteľ hotela, v ktorom sa premiéra filmu uskutočnila.

Neskôr v priebehu večera som sa dozvedel, že ide o Františka Borbélyho, považovaného za jedného z významných predstaviteľov bratislavského podsvetia. Okamžite som z akcie odišiel. Na rozdiel od Mikolášikovej. Tak sa začali a skončili moje styky s podsvetím, o ktorých Mikolášiková často píše.

Mikolášikovej vzťahy s podsvetím

Slovenskú verejnosť pred rokmi pobúrila vražda študenta Daniela Tupého, ktorého neznámi páchatelia ubodali na smrť. 17. júna 2009 bol vynesený rozsudok, ktorý piatich obvinených z tejto vraždy pre nedostatok dôkazov oslobodil.

Túto udalosť novinársky pokrývala aj Júlia Mikolášiková. Publikovala o rozsudku článok v Novom čase. Súčasťou článku bola fotografia dvoch oslobodených obvinených: Róberta Janečka prezývaného “Biznis” (vľavo) a Michala Blažíčeka prezývaného “Jašter” (vpravo).

Biznis aj Jašter sú známe postavy bratislavského podsvetia. Jašter neskôr skončil začiatkom roka 2013 vo väzbe za drogovú trestnú činnosť a za zosnovanie, podporovanie a založenie zločineckej skupiny. V roku 2013 sa pokúsil o samovraždu. V máji 2014 ho pre procesnú chybu prepustili. Dnes je vo väzbe opäť, údajne spolupracuje s polícou a vypovedá proti iným členom podsvetia.

Prečo spomínam práve týchto dvoch mafiánov? Pretože po ich oslobodení z účasti na vražde Daniela Tupého sa konala malá oslava. Neoslavovali len mafiáni. Spolu s mafiánmi oslavovala aj Júlia Mikolášiková.

Rešpektujem, že novinár má svoje zdroje aj v podsvetí. Ale mal by sa s nimi priateliť? Mal by s nimi oslavovať? Posúďte sami, či “kvalita” Mikolášikovej vzťahov s podsvetím podľa vášho názoru zapadá do štandardného “vyťažovania” zdrojov:

Vyzerá na tejto fotografii Júlia Mikolášiková, že vyťažuje svoje zdroje? Alebo skôr mafiáni “vyťažujú” šťastnú a spokojnú Mikolášikovú?

Záver

Blogerku Mikolášikovú považujem za nešťastnú osobu. Dokážem pochopiť, že keď má niekto finančné problémy, tak sa snaží uživiť tým, čím jediným dokáže: Písaním.

Aj keď o mne Mikolášiková napísala veľa neprávd, necítil som potrebu nejako zvlásť reagovať. Prevažoval pocit, že mi jej je ľúto. Až do včera. Včera som bol totiž vypovedať vo veci trestného oznámenia, ktoré na mňa dala za údajné ohováranie. Okrem iného považuje za ohováranie toto moje tvrdenie:

“Pozdravujem Vás Júlia, osobne Vás považujem za človeka, ktorý píše za peniaze – čiže nájomného žoldniera. Okrem toho Vaše styky s mafiou prekračujú rámec bežného kontaku novinára so zdrojom. Viem to aj dokázať.”

Na výsluchu som uviedol, že na svojich tvrdeniach voči Mikolášikovej trvám. Naďalej si myslím, že Mikolášiková je nájomný žoldnier, ktorý píše za peniaze. A o tom, či jej styky s mafiou prekračujú rámec bežného kontaktu novinára so zdrojom, ste sa mohli presvedčiť aj sami.

Medzi moje životné zásady patrí, že sa nepúšťam do slabších bez zjavného dôvodu a bez varovania. Ale ctím aj pravidlo, že si nenechám káľať na hlavu do nekonečna, pretože by to mohlo byť nesprávne interpretované ako slabosť alebo strach.

Poznámka

Júlia Mikolášiková nie je jednorozmerná bytosť, ktorá je úplne zlým človekom. V čase, keď bola novinárkou, mala odvahu zaoberať sa aj nepríjemnými kauzami. Písala napríklad o kauzách “Bonanno” alebo “Bytová mafia”. Za to si zaslúži naše uznanie.

Dnes je Mikolášiková trestne stíhaná za ohováranie. Za to, že uverejnila svedeckú výpoveď v kauze “Bytová mafia”. Táto svedecká výpoveď ukazovala viacerých funkcionárov policajného zboru v nie príliš lichotivom svetle. Toto trestné stíhanie považujem za absurdné. Vnímam ho ako pomstu dotknutých osôb z policajného zboru. V tomto sa chcem Mikolášikovej zastať.

Považujem za sväté právo novinára alebo blogera, aby prinášal pravdivé informácie, nech sú akokoľvek šokujúce alebo nepríjemné. Rovnako považujem za sväté právo novinára a blogera, aby vyjadroval svoj názor a vynášal svoje hodnotiace súdy o skutočnostiach.

Novinár a bloger však majú aj svoje sväté povinnosti. Povinnosťou novinára je hľadať pravdu a držať sa pravdy. A ak novinár alebo bloger vynáša hodnotiaci súd o skutočnostiach, je jeho svätou povinnosťou overiť si, či sa tieto skutočnosti naozaj stali.

Júlia Mikolášiková podľa mňa žije vo svete, v ktorom pre ňu existujú iba novinárske práva. Tieto práva si vysvetľuje tak, že môže s ľuďmi manipulovať a špiniť pred verejnosťou kohokoľvek, koho ona uzná za vhodného. Bez ohľadu na pravdu a iné skutočnosti, ktoré udalosti ohraničujú. Som presvedčený, že toto je jej najväčší životný omyl.