Do pekla s frustráciou! Žiť tu a teraz ma baví.

  • 7.9.2014
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 9056
Spoločnosť

Žiť na dnešnom Slovensku znamená čvachtať sa vo všeobecnej frustrácii. Keď počúvam ľudí okolo seba, alebo čítam ich blogy, statusy, komenty a články, neustále mi prichádzajú na um slová opileckej pesničky: “Všetko je na pi.., a to je na ko… . Len včely sú na med. A ešte aj ten med je na pi..” .

Dvadsiatnici na Slovensku žiť nechcú. A za všeobecného súhlasu, tvrdiac, že sa tu ani žiť nedá, nastupujú na prvý vlak, ktorý ide niekam na západ od našich hraníc. Tridsiatnici už odišli. A ak neodišli, vylievajú si splíny a vyviňujú sa, že oni to tu nezmenia, aj keď by bolo treba. Nariekajú nad pomermi, akoby oni sami už neboli za ne spoluzodpovení.

Ako čerstvý štyridsiatnik mám, ako hovorieval blahej pamäti Mikuláš Dzurinda, “žiadzu” vám niečo k tomu povedať. A urobím tak v bodoch, aby to bolo úplne jasné.

1. Na Slovensku sa dnes žije najlepšie počas celej jeho histórie. Máme slobodu, môžeme veriť v Boha alebo byť ateistom. Môžeme cestovať po celom svete. Nikto na Slovensku neumiera od hladu. Máme slušnú zdravotnú starostlivosť, ktorá by samozrejme mohla byť aj v našich pomeroch oveľa lepšia. Ale čo by nemohlo byť lepšie?

2. Naši prapradedovia ani nemohli hovoriť pred úradmi vlastnou rečou a nemohli sa po slovensky učiť ani na základnej škole. Potom ich povolali a museli bojovať a zomierať v prvej svetovej vojne.

3. Naši pradedovia museli bojovať v druhej svetovej vojne na východnom fronte, v Povstaní, prípadne prišli o všetok majetok a skončili v lágri. A keď to všetko náhodou prežili, prišiel komunizmus, ktorý im opäť všetok majetok vzal. Prípadne ich aj zavrel, ak boli  náhodou katolíci. Alebo komunisti či partizáni v nesprávnej straníckej frakcii. A ak ich aj nezavreli, oni a ich deti prišli o akúkoľvek životnú perspektívu.

4. Naši dedovia v šesťdesiatych rokoch uverili, že by mohlo byť aj lepšie, ale potom prišli Rusi. A tak sa naši dedovia kvôli našim otcom a kvôli nám museli ohýbať alebo vzdorovať, ako najlepšie vedeli.

5. Naši otcovia, poučení sklamaním našich dedov, sa nám snažili dať šťastné detstvo v medziach gulášového komunizmu za železnou oponou. A spolu s našimi dedami tajne dúfali, že sa to celé nakoniec aj tak zmení.

6. V novembri 1989 sa naši dedovia a naši otcovia vzopreli, aby nám dali lepšiu perspektívu a nádej do budúcnosti, ako mali oni sami. A my, ako mladí šudenti, sme už boli spolu s nimi pri tom.

7. Po novembri sme sa my, dnešní štyridsiatnici, vrhlo “po hlave” do života. Išli sme do zahraničia, začali sme podnikať. Ako dvadsiatnici alebo tridsiatnici sme len nekritizovali. Chceli sme zmeniť vtedajšie mečiarovské Slovensko a aj sme ho spolu s našimi otcami zmenili. Chceli sme, aby sa Slovenku začalo ekonomicky dariť. A stali sme sa stredoeurópskym tigrom. Slovensko je v NATO. Slovensko je v EÚ. Za 25 rokov sme predbehli Grékov a Portugalcov. Sme pred Poliakmi a Maďarmi. Čoraz viac dobiehame Čechov. Je to málo na to, aby sme všetci mohli byť na seba trochu hrdí?

8. Každá generácia Slovákov za posledných 100 rokov zanechala Slovensko pre svoje deti a vnukov v lepšom stave, než v akom ho prevzala.

A ako k Slovensku pristupujete vy, dnešní dvadsiatnici a tridsiatnici? Tak sa mi zdá, že je medzi vami trochu priveľa “utekáčov” a “vyplakávačov”. Minimálne vzhľadom na to, aké Slovensko ste dostali od svojich otcov a dedov. Vidíte na dnešnom Slovensku zlyhávajúci štát, rozpad morálnych hodnôt, korupcie a nespravodlivosť? Máte pravdu. Aj ja to vidím.  Ale naši otcovia, dedovia a pradedovia ich na Slovensku videli takisto a ešte vo väčších meradlách. A predsa s tým niečo urobili.

Ale aby som nebol nesprávne pochopený. Nikto nemá povinnosť na Slovensku zostať žiť. Každý máme slobodu a ja ju rešpektujem. Ctím si slobodu rozhodovania každého z nás. Hľadiac na mnohé problémy, ktoré dnes Slovensko trápia, každý sa musí sám za seba rozhodnúť, či a nakoľko je ochotný sa s nimi pasovať. 

Za seba chcem povedať iba toľko: Z celého srdca som vďačný našim otcom a dedom, že môžem žiť na takomto Slovensku. Že môžem žiť v krajine, ktorá patrí medzi najslobodnejšie a najrozvinutejšie štáty sveta. Že môžem žiť na Slovensku, ktorého kvalita závisí len od nás samých.

Baví ma to tu. A žiadni dnešní mocní slovenskokazi haščákovsko harabinovsko ficovského typu mi nezabránia, aby som sa na Slovensku cítil dobre. Pretože napriek tomu všetkému: Mám to tu rád, chcem a budem tu žiť.

Do svojho posledného dychu sa budem snažiť zanechať svojej dcére a svojim prípadným vnukom lepšie Slovensko, než aké som dostal. Stojí mi za to zápasiť o lepšie Slovensko nielen pre seba. Keď už pre nič iné, tak z úcty k môjmu otcovi a mame a z úcty k mojím starým rodičom. Pán Boh nás nebude súdiť podľa toho, či sme uspeli, ale podľa toho, ako sme sa snažili.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

Facebook