Chcel by som sa podeliť o jednu z mojich najdôležitejších životných zásad. Osvojil som si ju asi pred pätnástimi rokmi, keď som čítal o životnom príbehu boxera George Foremana. Ten bol spolu s Muhammadom Alim aktérom slávneho súboja o majstra sveta, známeho ako “Rachot v džungli”, ktorý sa konal na jeseň 1974 v hlavnom meste Zairu Kinshase.

V tom čase 25 ročný Foreman bol obhajcom titulu a 32 ročný Ali bol vyzývateľom. Prvých sedem kôl bol George Foreman jednoznačne lepší. Zasypával Aliho spŕškami úderov a ten im sťažka čelil opretý chrbtom o povrazy ringu. Ale na konci ôsmeho kola prešiel geniálny taktik Ali do protiúroku a zložil Foremana k zemi. Po tomto víťazstve sa stal Ali opäť majstrom sveta a na Foremana by si nikto nevsadil ani cent.

Málokto si pozrel záznam záveru zápasu aj z Foremanovho “pohľadu”. Aj po tom, ako ho Ali zložil, ležal síce na zemi ale hlavu mal okamžite zdvihnutú. Čakal na počítanie, aby si aspoň pár sekúnd oddýchol. Keď rozhodca povedal “šesť”, Foreman začal vstávať. Keď rozhodca povedal “osem” Foreman už stál na nohách. Ale vtom rozhodca ukončil zápas pre K.O.. Ali začal oslavovať a bolo po zápase.

Foreman sa mohol sťažovať, že ho poškodil rozhodca. Mohol protestovať, že počítanie začalo osem sekúnd pred koncom kola, a preto pri “osem” mala byť prestávka. Ale Foreman to neurobil. Nevyplakával, nevyfrflával, nesťažoval sa. Uznal porážku. A zobral si z toho nasledujúce ponaučenie:

Nie je porazený ten, koho zrazia k zemi. Porazený je ten, kto zostane ležať.

Možno poznáte ten pocit, keď vám celé vaše vnútro hovorí: Áno, takto to je. Tento citát sa mi vryl hlboko do pamäti a odvtedy sa touto zásadou riadim. Rovnako ako citátom Winstona Churchilla zo začiatku vojny: “Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdáme!”. Alebo ako textom Borisa Filana:

Správny chlap sa nikdy nevzdá,
kráča rád po vlastných cestách,
bráni všetko na čom záleží,
správny chlap sa nevzdá.

Správny chlap sa nikdy nevzdá,
páli lístie prázdnych predstáv,
niečo prestál, v núdzi vie byť sám,
správny chlap sa nevzdá.

Vždy znova vstáva,
aj keď ho rátajú, vie,
že musí vstávať a chcieť
vždy znova vstávať,
veriť, aj keď bledý,
a ešte pár ťažkých kôl.

Správny chlap sa nikdy nevzdá,
minulosť vždy býva pestrá,
smútok môže nechať sestrám,
správny chlap sa nevzdá.

Možno sa vám to bude zdať staromódne, ale som presvedčený, že muž by si mal zachovať svoju česť, hrdosť a rešpekt. A k tomu patrí vôľa a odhodlanie neustále vstávať, bez ohľadu na okolnosti, bez ohľadu na silu protivníka.

A ako dopadol George Foreman? Po porážke s Alim ešte pár rokov boxoval, väčšinou víťazne. Potom sa stal pastorom a staral sa o deti. Keď nemal peniaze na telocvičnu, vrátil sa ako 39 ročný do ringu. V roku 1994 ho ako 45 ročného “dedka” pozvali boxovať ako raritu s vtedajším majstrom sveta Moorerom. George sa nechal deväť kôl otĺkať ako Ali v Kinshase, a potom ho v desiatom kole zložil! Stal sa v tom čase najstarším majstrom sveta v boxe a legendárnym športovým hrdinom.

P.S. Myslím si, že ak chce slovenská pravica uspieť, mala by sa aj ona začať správať ako “chlap”. Nevyfrflávať, nevyplakávať, ale zaťať zuby a pokúsiť sa vstať. Znovu a znovu. Napriek výsmechu, napriek neistote. Kráčať po vlastných cestách. Brániť všetko, na čo záleží. Úspech nepríde hneď. Ale bez „vstávania“ nepríde nikdy.