Čo to znamená, byť dnes križiakom? Nie je to anachronizmus, pomýlené staromilectvo? Ako sa môžeme dnes inšpirovať udalosťami spred viac ako 700 rokov? A predsa sa mi zdá, že nám dnes niečo z tej doby chýba. Niečo, čo by sme aj v dnešnej Európe potrebovali.

Krížové výpravy tvorili jedno z najobdivuhodnejších období histórie našej civilizácie. Naša západokresťanská civilizácia vtedy zaostávala za vyspelejšími Byzantíncami a Arabmi. Napriek tomu sme boli schopní dobyť Jeruzalem a takmer dvesto rokov brániť zámorské územia na Blízkom východe.

Dnes nám mnohí tvrdia, že motiváciou pre účasť v krížových výpravách bola túžba po majetku. Je to pomýlená predstava. Skúsme si predstaviť, ako by dnes na majetného Európana zapôsobila výzva, že keď sa vzdá svojho majetku v Európe a zúčastní na dobytí Sýrie kresťanmi, časť z jej územia dostane. Asi by si poklepal po čele. A pritom Blízky východ bol vtedy rovnako ako dnes obsadený moslimami. Iste, novonadobudnuté územie v Zámorí lákali v stredoveku aj všelijakých doborodruhov a hochštaplerov. Ale rozhodnutie vzdať sa všetkých istôt a vybrať sa do ďalekej cudziny bojovať za dobytie a udržanie Svätej zeme, bolo väčšinou motivované ušľachtilejšími pohnútkami.

Rytierstvo bolo európskym ekvivalentom japonskej triedy samurajov. V jedenástom storočí sa začal kryštalizovať systém rytierskych hodnôt, z ktorého neskôr vznikol akýsi rytiersky kódex:

1. Odvaha a statočnosť
2. Lojalita a vernosť
3. Štedrosť
4. Priamosť
5. Zdvorilosť
6. Česť (pojem pre súhrn uvedených hodnôt)

Ako Európana ma napĺňa hrdosťou, že hoci podobné hodnoty obsahuje napríklad aj Musašiho Dokukódó (Musaši bol najslávnejší samuraj v japonskej histórii), v európskej tradícii bolo rytierstvo obohatené o rozmer, ktorý v japonskej histórii nepoznáme. Mám na mysli rádových rytierov. Práve oni na rozdiel od samurajov neslúžili svojmu pánovi ale svojmu Pánovi.

Krížové výpravy

Počas križiackych výprav boli rytierske cnosti vložené do služieb čohosi vyššieho. Križiaci verili, že svoje rytierske cnosti dávajú do služieb Boha a jeho vôle. Rád by som uviedol jeden konkrétny príklad, ktorý pomôže čitateľovi naznačiť kontext, v ktorom sa rytieri rozhodovali pre alebo proti účasti na krížovej výprave. Bohemund z Tarentu bol feudálom z južného Talianska. Venoval sa vojnovým ťaženiam za účelom rozšírenia vlastného územia. V lete roku 1096 obliehal spolu s Rogerom Sicílskym mesto Amalfi. Keď videl ako popri tomto meste tiahnu križiaci do prístavu v Brindisi, aby sa nalodili na cestu do Svätej zeme, rozrezal svoj plásť, našil si z neho kríž na odev a povedal svojim rytierom, že ide oslobodiť Jeruzalem. Dal svojim rytierom na výber, či chcú zostať alebo ísť s ním. Niekoľko tisíc rytierov sa zdvihlo, opustilo všetko čo mali a vydali sa s ním na výpravu s veľmi neistým koncom. Jeho príklad strhol aj rytierov Rogera Sicílskeho natoľko, že ho nechali pod hradbami Amalfi takmer osamoteného. Príklad Bohemunda z Tarentu nie je vôbec ojedinelým. Tisíce rytierov a desaťtisíce ďalších ľudí z celej Európy zanechali svoje dovtedajšie životy a vybrali sa na neistú cestu, ktorej zavŕšením malo byť oslobodenie Božieho hrobu.

Po dobytí Jeruzalema a založení Jeruzalemského kráľovstva, Antiochijského kniežatstva, Tripolského a Edesského vojvodstva vznikla potreba ochrany pútnikov na ceste k Božiemu hrobu. Kresťania boli totižto v Zámorí stále vo veľkej početnej menšine a pútnici boli na cestách mimo miest a hradov pod kontrolou križiakov prepadávaní moslimami ako aj obyčajnými lúpežníkmi. Preto vznikli v Zámorí postupne tri rytierske rády – Templári, Johaniti – neskôr nazývaní aj ako Maltézski rytieri a Nemeckí rytieri. Tieto rytierske rády ma inšpirovali ako príklady spojenia služby Bohu a rytierskych cností. Rádoví rytieri boli elitní bojovníci s vysokou bojovou morálkou. Takmer vždy bojovali proti presile moslimov, vďaka rešpektu a vojenskému umeniu často napriek tomu víťazili. Konečnej porážke križiakov a strate Zámoria po roku 1291 však ani oni nedokázali zabrániť.

Krížové výpravy sú dnes vydávané za čiernu škvrnu na európskych dejinách. Takáto interpretácia dejín je horšia ako omyl. Je to zločin na našej pamäti. Sme svedkami vytrhávania konkrétnych udalostí z kontextu dejín. Zabíjanie civilistov po dobytí Jeruzalemu v roku 1099 je nepochybne poľutovaniahodnou a smutnou vecou. Bohužiaľ však v tej dobe vecou úplne normálnou. Som rád, že pápež Ján Pavol II. vyjadril ľútosť nad všetkými krivdami, ktoré „naša strana sporu“ počas krížových výprav spôsobila. Ale pozrime sa na vec aj z druhej strany. Napadlo by niekoho z nás by žiadať moslimov, aby sa ospravedlnili za vyvraždenie civilistov po dobytí Akkonu v roku 1291? Budú sa snáď Briti ospravedlňovať Nemcom za druhú svetovú vojnu len preto, lebo pri bombardovaní Drážďan zahynuli desaťtisíce civilistov? Budú sa Rusi ospravedlňovať Nemcom za jeden a pol milióna znásilnení po dobytí Berlína v roku 1945? Budú sa nám Turci ospravedlňovať za 150 ročnú okupáciu centrálneho Uhorska a za únosy a asimiláciu našich detí v janičiarskom vojsku?

Potreba nového rytierstva

Keď sa v minulosti ocitla Cirkev v kríze, vnútri nej vznikli hnutia, ktoré dokázali Cirkvi navrátiť dôveryhodnosť. Vždy, keď cirkevná hierarchia pozabudla na svoje poslanie, okázalo ukazovala svetu svoju moc a vplyv, našli sa ľudia, ktorí išli príkladom. Benediktíni, cisterciáni, dominikáni, františkáni či jezuiti, každý z týchto rádov vo svojej dobe navrátil kresťanstvu dôveryhodnosť. Tieto spoločenstvá boli založené na sľuboch poslušnosti, čistoty a chudoby. Rádoví rytieri si pridali k týmto povinnostiam ešte aj vojenskú službu. Templári, johaniti a nemeckí rytieri boli elitnými bojovými jednotkami brániacimi našu civilizáciu. Zdrvujúci útok 500 templárov proti 26 tisícovej Saladinovej armáde pri Mont Gisarde v roku 1177 spôsobil najväčšiu Saladínovu porážku v jeho živote. V roku 1565 ubránilo 500 johanitov spolu s 2500 vojakmi Maltu pred Turkami, ktorých bolo minimálne 30 tisíc. Hrdinské činy rádových rytierov sú pre nás dodnes inšpiráciou.

Kresťanská civilizácia v Európe je dnes v kríze. Najväčším problémom dnešnej doby je, že niet organizovanej politickej sily, ktorá by ešte o zachovanie kresťanských hodnôt v Európe chcela bojovať. Potrebujeme nové odhodlanie a novú inšpiráciu. Potrebujeme nové rytierstvo. Potrebujeme nové križiactvo. Nové rytierstvo spočíva v obnovení rytierskych cností. Nové križiactvo v obnovení schopnosti odovzdať cnosti do služieb Boha. Dnešní rytieri – križiaci – už nebojujú mečom. Bojovým poľom obrany kresťanskej civilizácie je dnes politika.

Verejne vyznať vieru v Boha. Nehanbiť sa za našu kresťanskú civilizáciu a brániť ju pred útokmi zvonku aj zvnútra. Rozumieť pojmu česť. Hovoriť to, čo si myslím. Robiť to, čo hovorím. Byť úprimný a priamy. Neintrigovať a nevyhovárať sa. To podľa mňa znamená, byť dnes križiakom.