Poďakovanie mojim prievidzským učiteľom

  • 27.3.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 3996
Spoločnosť

28. marca je Deň učiteľov. Chcel by som si preto pripomenúť mená, ktoré v mladosti ovplyvnili môj život, a na ktoré veľmi rád spomínam.

Mojim triednym učiteľom na ZŠ na Mariánskej ulici v Prievidzi bol Jozef Spišiak. Chlap s prirodzenou autoritou, ktorého sme sa obávali a mali pred ním rešpekt. Ale súčasne sme ho mali veľmi radi.

Dodnes si pamätám historky, ktoré nám rozprával. Napríklad o starom svákovi z Kolačna, ktorý sa pustil dole kopcom na bicykli a spadla mu reťaz. Skúšal brzdiť nohami o zem, ale keď to nešlo, strčil šlapky do špicov a už letel …

Pamätám si tiež, že niekedy v čase dobrej nálady všetky slová končil na …ajzňo. Podaj mi to prerajzňo, dnes ráno sa mi pokazilo moje embéčkajzňo, kde ste dali to kriedajzňo?

A dodnes spomínam na na pokusy, ktoré nám ukazoval. Vedeli ste napríklad, že keď strčíte hrdlo plnej coca coly dovnútra prázdneho pohára a coca cola sa začne liať dnu, nikdy sa nepreleje? Alebo keď vylejete trochu benzínu na učiteľskú katedru a podpálite ho, nič sa nestane, pretože voda vytvorí medzi dreveným povrchom a horiacou zložkou benzínu filter?

Veľmi nás so spolužiakmi potešilo, keď pred pár rokmi prijal Jozef Spišiak pozvanie na stretávku zo základnej školy. Vážili sme si to o to viac, že “po nás” sa stal na dvadsať rokov riaditeľom ZŠ na Rastislavovej ulici v Prievidzi a nemusel sa teda obťažovať na stretnutie so žiakmi zo svojej učiteľskej mladosti. A potešilo ma, keď som zistil, že aj potom, ako prestal byť riaditeľom, ho v roku 2013 žiaci zvolili za tretieho najobľúbenejšieho učiteľa v okrese Prievidza.

Na tejto fotografii Jozef Spišiak (vľavo) preberá ocenenie:

jozef spišiak

Z čias mojich štúdií na gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského si vážim viacerých našich profesorov, napríklad nášho triedneho Dušana Havaldu. Keď som sa v novembri 1989 stal členom štrajkového výboru študentov gymnázia za tretiakov a príliš som “vyskakoval” na diskusii s riaditeľom školy a okresným tajomníkom komunistickej strany, rozhodli sa súdruhovia, že ma na výstrahu vylúčia z gymnázia.

Hneď na druhý deň si ma triedny Havalda zavolal a oznámil mi, že som chorý a musím isť domov. Protestoval som, že vôbec nie som chorý. Ale on mi vysvetlil, že na moje vylúčenie potrebujú nejakú zámienku. Ale keď budem dlhodobejšie chorý doma, žiadna zámienka nebude. Našťastie, veci sa veľmi rýchlo zvrtli inak a o mesiac skončil náš dovtedajší riaditeľ:)

Fyzikár Pavol Škrinár ma nikdy neučil, ale všetci študenti sme si ho vážili. Bol to presne ten typ roztržitého génia, ktorý zabúdal veci a počas cesty po chodbách gymnázia zasnene rozmýšľal nad riešením fyzikálnych úloh. Ale keď prišiel 17. november 1989, všetkých prekvapil.  Z Bratislavy vtedy prišli debatovať študenti – absolventi nášho gymnázia. Vedenie školy tomu chcelo zabrániť. A zrazu sa ozval zasnený profesor fyziky. Dodnes si pamätám jeho slová, ktoré povedal o jednom z týchto prievidzských vysokoškolákoch: “Tento chlapec bol výborný študent, jeho názory na súčasnú situáciu ma zaujímajú a mali by sme si ich všetci vypočuť.” A nikto z vedenia školy si nedovolil protestovať.

Občiansku náuku nás učila Mária Podušelová. Nie všetci jej vedeli prísť na chuť, ale v novembri 1989 sa verejne postavila na stranu štrajkujúcich študentov takým spôsobom, že v prípade neúspechu revolúcie by ju určite vyhodili zo školy. Radi sme s ňou debatovali o politike, filozofii alebo literatúre a navštevovali sme ju so spolužiakom ešte roky po našom odchode z gymnázia.

Úplne najradšej spomínam na manželov Franekovcov. Lívia Franeková ma učila dejepis. Bola veľmi prísna, ale bolo cítiť, že má históriu rada. A keďže ma história odmalička bavila, trpezlivo znášala všetky moje všetečné otázky. Vymyslela si zaujímavú kľučku, aby nemusela podľa pokynov komunistickej strany vyučovať dejiny dvadsiateho storočia. Keď prišli na rad dejiny devätnásteho storočia, postupne spomaľovala postup výuky a nikdy sa do konca školského roka nestihla dostať ďalej, ako po prvú svetovú vojnu.

Jej manžel, môj profesor matematiky Miloš Franek, bol v mladosti jedným z najväčších matematických talentov vo vtedajšom Česko-Slovensku. Jeho otec bol však ministrom v prvej povojnovej vláde za Demokratickú stranu, a tak Miloš Franek nemohol až do roku 1989 prednášať na vysokej škole. Namiesto toho vybudoval z prievidzského gymnázia jednu z najväčších liahní mladých matematikov a programátorov, ktorí pravidelne vyhrávali celoštátne kolá matematických a programátorských olympiád.

Tesne pred rokom 1989 Franek dokonca vyvinul vlastný programovací jazyk na báze Pascalu. Dal mu názov PETRA – Prostriedok Efektívnej Tvorby a Realizácie Algoritmov. Tento projekt už nestihol dokončiť, pretože prišiel November 89, otvorili sa hranice a “samostatný” česko-slovenský programovací jazyk viac nebol potrebný.

Franekova autorita u študentov aj kolegov profesorov bola taká veľká, že sa stal po Novembri 1989 prakticky jednomyseľne riaditeľom nášho gymnázia. Nechal sa presvedčiť iba do konca školského roka. Potom sa už venoval iba svojej milovanej matematike, ktorú prednášal aj na vysokých školách.

A ešte na jednu matematikárku z nášho gymnázia nemôžem zabudnúť. Na moju mamu Evu Krajniakovú. Mama bola za mladi veľmi talentovaná klaviristka. Ale keď si mala vybrať medzi dvomi láskami, klavírom a matematikou, vybrala si štúdium matematiky. Kvôli svojmu učiteľovi matematiky, ktorým bol ten istý Miloš Franek, ktorý potom učil aj mňa.

Moja mama sa po odchode Miloša Franeka do dôchodku stala aj šéfkou matematického kabinetu na prievidzskom gymnáziu a pokračovala v jeho tradícii. V roku 2001 ziskal jej študent Tomáš Kulich bronzovú medialu na svetovej matematickej olympiáde vo Washingtone, a to v konkurencii 500 študentov z 83 krajín sveta.

Ale najväčšie ocenenie mojej mamy som počul od mojej spolužiačky z gymnázia, ktorá mi po rokoch povedala, že išla študovať matematiku kvôli nej. A keď teraz ona sama učí svojich študentov, snaží sa ich učiť podľa toho, ako ju učila moja mama.

27043_106975502659760_6287942_n

Milí moji učitelia, vážim si vás a mám vás rád.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook