Slovo rónin znamená v japončine samuraja, ktorý stratil svojho pána. Dnešným dňom som ukončil svoje členstvo v hnutí NOVA, ktoré som pomáhal zakladať a budovať. Po viac ako 20 rokoch, kedy som Daniela Lipšica podporoval ako člen ODM, ako člen KDH a ako člen NOVA, nebudeme spolu v jednom politickom subjekte. Stal som sa teda politickým róninom.

Hneď na úvod chcem povedať, že som sa s Danom nerozišiel preto, že by sme sa pohádali. Dana naďalej považujem za svojho priateľa. A tiež za politika, ktorý pre Slovensko urobil veľa dobrého a verím, že ešte aj urobí veľa dobrého. Prajem mu a aj celej NOVE, aby sa im darilo.

Faktom ale je, že moje názory na to, ako robiť politiku, sa od väčšiny ľudí vo vedení NOVA začali postupne čoraz viac odlišovať. NOVU som od začiatku chápal ako široké politické hnutie napravo od stredu, v ktorom bude priestor pre konzervatívne aj liberálne názory, pre radikálnejšie aj umiernenejšie predstavy o robení politiky. Veril som, že ak chce pravica na Slovensku vládnuť, musí byť schopná “ustáť vo vnútri” euroskeptické aj eurooptimistické názory, konzervatívne aj liberálnejšie názory. V tomto som sa zmýlil a bola moja najväčšia chyba.

Moje politické názory vždy boli kontraverzné a vždy budú kontraverzné. Nie som konsenzuálny typ. Som presvedčený, že zmyslom politiky je viesť spor – o hodnoty, o riešenia a o nápady, ktoré môžu pomôcť Slovensku a Európe. Lenže sporiť sa v politike znamená z logiky veci, že existuje aj druhá strana sporu. A jasne formulované názory či ideologické postoje generujú jasne vyprofilovaných, hlasných a motivovaných protivníkov. V mojom prípade jasne formulované konzervatívne, kresťanské a euroskeptické názory generovali aj hlasných odporcov, ktorých je na Slovensku medzi novinármi, elitami, blogermi aj ľuďmi na facebooku väčšina (mimochodom, práve toto mi bolo často vyčítané, musíš do nich stále kopať, nevieš to sformulovať pozitívne … Asi nie:) ).

Vo vedení hnutia NOVA postupne prevládol názor, že moje ideologické postoje (ako napríklad môj blog, v ktorom som sa zastal slovenských biskupov) alebo moje radikálnejšie formulované postoje (blog, v ktorom som prezentoval názor, že Fica treba po prezidentských voľbách politicky doraziť), ak ich vyjadrujem verejne, hnutiu škodia, lebo odplašujú umiernených voličov – napríklad voličov SDKÚ, o ktorých by sme sa mali usilovať. V NOVE prevládol názor, že by sme mali nájsť akýsi zlatý stred našich ideologických postojov a ten by mali všetci rešpektovať.

Hovoriť to, čo si myslím a robiť, to, čo považujem za správne – bez ohľadu na to, čo si o tom myslia novinári, elity alebo väčšina voličov, túto slobodu považujem pre seba v politike za najdôležitejšiu. Nie je mi vlastné robiť politiku “mierneho pokroku” alebo politiku, s ktorou väčšina mienkotvorných ľudí na Slovensku súhlasí, a teda sa bude o nej priaznivo vyjadrovať.

Som presvedčený, že politik má predstaviť svoju víziu, akokoľvek kontraverznú, ísť za ňou a získavať pre ňu podporu. Som presvedčený, že Slovensko potrebuje ideologickú politiku, podopretú jasnými a deklarovanými postojmi k hodnotovým otázkam. Uvedomujem si, že toto moje presvedčenie je momentálne na Slovensku vo veľkej menšine, a v NOVE takisto. Prevláda presvedčenie o prospešnosti “nepolitickej politiky” alebo o “pragmatických odborných riešeniach”..

Možno je naozaj doba neideologickej politiky. Možno sa dnes s ideologicky vyhranenými názormi nedá v politike uspieť. V tomto zmysle som však Čarnogurského a Palkovým žiakom – neviem plávať po prúde a hladkať po srsti, ak som presvedčený o niečom inom ako je momentálne nastavený hlavný prúd verejnej mienky. Je proti môjmu naturelu aj proti môjmu presvedčeniu prispôsobovať sa aktuálnym trendom a mediálnym vlnám, aj keď sa môžu zdať ako nezvratné.

Radšej budem posledným slovenským križiakom.