Prominentné komunistické detičky. Penta story 16.

  • 1.12.2014
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 41882
Mordor Penta

Dnes sa vrátime do minulosti, pred November 1989. Tam sa totiž profesionálna dráha Haščáka, Dospivu a Oravkina naozaj začala. Na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Skrátene MGIMO.

Čo bolo za komunizmu MGIMO?

Skoro každý si vie predstaviť, čo znamená Harvard pre USA. Alebo čo znamená Oxford pre Veľkú Britániu. Alebo Sorbonna pre Francúzsko. Presne to znamenalo MGIMO pre komunistický Východ. Nielen pre Sovietsky zväz, ale aj pre Česko-Slovensko, Poľsko, Maďarsko, Východné Nemecko, Rumunsko, Bulharsko, Vietnam či Mongolsko.

Ale bol tu jeden zásadný rozdiel medzi MGIMO a Harvardom, Oxfordom alebo Sorbonnou. Na MGIMO sa mohol dostať iba starostlivo preverený, ku komunizmu lojálny študent, z komunistickej rodiny bez akejkoľvek kádrovej škvrny. Ak napríklad niekto z rodiny emigroval na Západ, podľa kritérií stanovených ŠtB to znamenalo STOP pre takéhoto uchádzača. Práve preto sa na MGIMO nakoniec nedostal dlhoročný partner Penty Martin Kúšik – strýko mu emigroval do USA.

A bol tu ešte jeden rozdiel: MGIMO bola farma pre komunistické tajné služby. Sovietska KGB a vojenská rozviedka GRU mali dokonca dohodnuté kvóty na absolventov. KGB mohla zverbovať do svojich radov 30 percent absolventov a GRU 20 percent absolventov zo Sovietskeho zväzu. Zvyšnú polovicu absolventov čakala práca na ministerstve zahraničných vecí. To znamenalo prácu v diplomacii, možnosť vycestovať do kapitalistickej cudziny, vysoko nadpriemerný plat.

Už len samotné prijatie na MGIMO teda za komunizmu znamenalo dve veci: Človek a jeho rodina museli spĺňať najprísnejšie kritériá lojálnosti ku komunistickému režimu. A znamenalo to tiež doživotnú príslušnosť k hornému percentu komunistickej spoločnosti. Komunistický režim  rozhodol, že na MGIMO môže ísť ročne študovať iba 15 až 20 študentov z Česko-Slovenska.

Oficiálny výberový proces

Ako vlastne prebiehal proces, na základe ktorého sa Haščák, Oravkin a Dospiva dostali na MGIMO?  ŠtB mala vypracovanú presnú metodiku, ako k takýmto uchádzačom pristupovať. V marci 1980 vypracoval 42. odbor rozviedky materiál pod názvom “Prijímanie záujemcov o štúdium na MGIMO.” Rozviedka bola tou časťou ŠtB, ktorá sa venovala špionáži v zahraničí. Pracoval v nej napríklad aj Juraj Široký alebo Igor Cibula. V čase rozhodovania o tom, či budú Haščák, Dospiva a Oravkin vyslaní do Moskvy, šéfoval celej ŠtB istý Alojz Lorenc.

V materiále rozviedky sa okrem iného píše, že záujemca o štúdium v ZSSR posiela prihlášku v treťom ročníku gymnázia na príslušný Krajský národný výbor – na odbor školstva. Jaroslav Haščák si teda podal prihlášku na MGIMO  prostredníctvom Krajského národného výboru (KNV) v Košiciach, pravdepodobne začiatkom roka 1986. Pochádzal totiž zo Starej Ľubovne, kde jeho otec vyučoval ruštinu na miestnom gymnáziu. Mimochodom, predsedom KNV v Košiciach sa stal v roku 1986 neskorší prezident Rudolf Schuster.

KNV v Košiciach urobil prvý výber uchádzačov. Potom poslal prihlášku Haščáka na slovenské ministerstvo školstva, kde mala podľa spomínaného materiálu rozviedky túto agendu na starosti súdružka Borodovčáková. Sem smerovala aj prihláška Oravkina zo stredoslovenského KNV. Dospivovu prihlášku mala na českom ministerstve školstva pravdepodobne na starosti súdružka Svobodová. Predbežný výber uchádzačov robilo po prijímacích pohovoroch federálne ministerstvo zahraničných vecí.

Vybratí kandidáti na štúdium v Moskve nastúpili do tzv. prípravky – českí uchádzači do Jevíčka a slovenskí do Banskej Štiavnice. Tam aj zmaturovali. A potom urobilo federálne ministerstvo zahraničných vecí definitívny výber. Na starosti to mal odbor, ktorému šéfoval súdruh Dostál. Na tomto odbore zodpovedala za prípravu budúcich “moskvičov” súdružka Sobotková. Úplne nakoniec musel vybratých uchádzačov posvätiť ešte príslušný odbor Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.

Reálny výberový proces

ŠtB mala výber uchádzačov pod svojou kontrolou už od momentu, ako sa prihlášky uchádzačov dostali na ministerstvo školstva. Za týmto účelom zverbovala rozviedka ŠtB pracovníkov týchto ministerstiev. Potom mali jednotlivé regionálne oddelenia ŠtB prevádzať ich previerku. Podľa materiálu rozviedky mali príslušníci ŠtB dokonca zverbovať pracovníkov gymnázií, na ktorých uchádzači študovali, aby mohli byť dôsledne preverení. Previerka pokračovala osobným stykom so študentom, ako aj s ich rodinami, priateľmi či susedmi.

Náčelníkom krajskej správy ŠtB v Košiciach od roku 1975 do roku 1981 istý Ján Haščák. Ak nešlo iba o zhodu mien,  dá sa predpokladať, že s previerkou Jaroslava nebol Košiciach žiaden problém. Na hlavnej správe rozviedky  ŠtB pracoval v osemdesiatych rokoch aj istý Miloš Dospiva. Opäť platí predpoklad, že ak nešlo iba o zhodu mien, ani s jeho previerkou určite nebol problém.

Už v tejto fáze výberu uchádzačov mali príslušné regionálne správy ŠtB za úlohu zverbovať potenciálnych študentov MGIMO na spoluprácu. Istým obmedzením bola kvóta, podľa ktorej 50 percent absolventov bolo podobne ako v Sovietskom zväze určených pre ministerstvo zahraničných vecí a Podniky zahraničného obchodu. ŠtB teda nemohla byť “nenažratá” a vykradnúť všetky kádre ministerstvu zahraničných vecí. Rozviedka totiž patrila pod ministerstvo vnútra a nie pod ministerstvo zahraničných vecí.

Zverbovaní študenti boli potom riadení dôstojníkmi 2. správy ŠtB na zastupiteľskom úrade v Moskve. V materiále rozviedky sa tiež uvádza, že študenti nemôžu byť prijatí priamo do služobného pomeru v rozviedke, pretože pred tým, ako sa môžu stať zamestnancami ministerstva vnútra, musia ešte absolvovať základnú vojenskú službu.

Zverbovaní študenti často v Moskve donášali na seba navzájom. ŠtB totiž považovala za dôležité vedieť, či sa niektorý z jej budúcich zamestnancov “z mladíckej nerozvážnosti” alebo “pod vplyvom alkoholu” nepochválil spoluprácou so svojím budúcim zamestnávateľom.

Komunistická tajná polícia teda mala výber uchádzačov o štútium na MGIMO tvrdo pod kontrolou. Nielen preto, že nechcela dopustiť, aby sa na MGIMO dostala nelojálna osoba. Pre ŠtB, rovnako ako pre KGB a GRU, boli študenti MGIMO farmou, z ktorej si vyberali budúcich elitných špiónov.

Súčasnosť

Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sa k svojmu štúdiu na MGIMO dodnes hrdo hlásia. Haščák dokonca pred niekoľkými rokmi poslal MGIMO finančný dar. Dospiva sa o MGIMO vyjadril nasledovne:

“Celé kúzlo toho je, že tam boli proste vybratí nadaní, pracovití ľudia, ktorí sa nebáli ísť do neznámeho prostredia.”

Iba zabudol dodať, že to neboli hocijakí nadaní a pracovití ľudia. Boli to prominentné deti z lojálnych komunistických rodín, ktoré boli dôkladne preverené komunistickou tajnou políciou.

Na to, že si ľudia z Penty prepisujú vlastnú minulosť, sme si už zvykli. V žargóne spravodajských služieb sa tomu hovorí „vytvoriť si legendu“. Necenzurovaná verzia Penta story vznikla aj preto, aby tieto legendy o minulosti partnerov Penty rozkrývala.  Chlapci z Penty nie sú žiadne legendárne rozprávkové bytosti. A už vôbec nie sú príkladom úspešného amerického sna, v ktorom sa študenti začínajúci v garáži stanú vlastnou tvrdou prácou miliardármi. Aj keď sa nás o tom roky snažili presvedčiť.

Vplyv absolventov MGIMO na slovenskú zahraničnú politiku

Absolventi MGIMO po roku 1989 pôsobili alebo pôsobia nielen v biznise, ale aj vo vysokých pozíciách v slovenskej zahraničnej politike. Uveďme si niekoľko príkladov:

Eduard Kukan, europoslanec, bývalý minister zahraničných vecí SR

Ján Kubiš, vysoký predstaviteľ OSN pre Afganistan, bývalý minister zahraničných vecí SR

Maroš Šefčovič, eurokomisár pre energetiku ( v čase konfliktu s Ruskom!)

Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí SR

Miroslav Slivovič, veľvyslanec SR v Infonézii

Ján Bóry, veľvyslanec SR v Iráne

Michal Kottman, veľvyslanec SR v Japonsku

Alexander Iľaščík, veľvyslanec SR v Juhoafrickej republike

Milan Lajčiak, veľvyslanec SR v Kórejskej republike

Peter Kmec, veľvyslanec SR v USA

Milan Cigáň, veľvyslanec SR v Brazílii

Anton Pinter, veľvyslanec SR v Egypte

Peter Michalko, veľvyslanec SR v Grécku

Pavol Svetík, veľvyslanec SR v Kuvajte

Jaroslav Blaško, veľvyslanec SR v Mexiku

Jozef Adamec, veľvyslanec SR v Portugalsku

Juraj Migaš, veľvyslanec SR v Slovinsku

Juraj Siváček, veľvyslanec SR na Ukrajine.

Len pripomínam, že u 50 percent absolventov MGIMO máme istotu, že neboli agentami alebo zamestancami ŠtB, KGB alebo GRU. U zvyšnej polovice absolventov v to môžeme iba dúfať.

Pre každý prípad pripomínam hlášku generála Lorenca o vzťahoch bývalých dôstojníkov komunistických tajných služieb: “Dôvera zostala.”

Dodatok 1

Po upozornení čitateľov dopĺňame ďalšie mená „moskvičov“:

František Dlhopolček, veľvyslanec SR v Číne

Peter Lizák, bývalý veľvyslanec SR v Rakúsku

Peter Burian, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí

Vazil Hudák, štátny tajomník ministerstva financií

Vladimír Halgaš, veľvyslanec SR v Thajsku

Ľubomír Rehák, generálny riaditeľ politickej sekcie ministerstva zahraničných vecí

Milan Kollár, bývalý veľvyslanec SR v Kanade

Radomír Boháč, bývalý veľvyslanec SR v Dánsku, Portugalsku a Etiópii


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook