Vedeli ste, že Penta založila svoju vlastnú politickú stranu? A dokonca s ňou kandidovala vo voľbách. Čo myslíte, uspela? Samozrejme, že nie. Na trhoch, kde je silná konkurencia, Penta odpisuje jednu stratu za druhou.

Projekt NPS

V roku 2005 začala Penta pripravovať projekt novej politickej strany. Hlavnou motiváciou bolo získať pod kontrolu post ministra zdravotníctva. V spise Gorila sa uvádza nasledovné:

“Haščák už má pripravených 6 ľudí, z ktorých vyberie ministra zdravotníctva. Haščák si myslí, že v novej vláde bude veľmi ťažké kúpiť si funkciu ministra zdravotníctva, a preto potrebuje vlastnú stranu.”

Projekt novej politickej strany pripravoval Jaroslav Haščák, Jozef Špirko a Jirko Malchárek. Politická strana neskôr dostala názov “NÁDEJ”. Na tento projekt vyčlenili niekoľko desiatok miliónov korún. Aby si čitateľ vedel urobiť obraz o tom, v akých číslach sa pohybovali, pomôžme si opäť citátom zo spisu Gorila:

“Haščák hovorí, že za 10 mil. Sk ponúkol funkciu v novej strane veľvyslancovi SR pri EÚ Marošovi Ševčovičovi, s ktorým sa dobre pozná. Ševčovič ponuku odmietol.”

Na tejto informácii nie je zaujímavé iba to, že súčasný slovenský eurkomisár Maroš Šefčovič sa s Haščákom dobre pozná. Oveľa zaujímavejšia je skutočnosť, že iba za poskytnutie Šefčovičovej “tváre” mu bol Haščák ochotný zaplatiť 10 miliónov korún.

Haščák s Malchárkom potom uvažovali o tom, že šéfom novej politickej strany by mohol byť vtedajší šéf STV Richard Rybníček. Ale ani ten im na lep neskočil. Podarilo sa im ale získať iných zaujímavých ľudí.

Na prvom mieste kandidátky strany NÁDEJ kandidovala MUDr. Alexandra Novotná, dnes známa najmä ako odborníčka na plastickú chirurgiu. Novotná pôsobila v tíme ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca ako jeho štátna tajomníčka. Neskôr sa stala šéfkou Úradu na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Alexandra Novotná teda bola šéfkou presne toho úradu, ktorý mal kontrolovať zdravotnícke projekty Penty. Počas predvolebnej kampane sa otvorene vyjadrila, že ambíciou strany NÁDEJ je “získať post ministra zdravotníctva”.

Na druhom mieste penťáckej strany kandidoval MUDr. Pavel Dubček, syn legendárnej tváre Pražskej jari 1968 Alexandra Dubčeka. Politický výtlak žiadny ale meno mal dobré.

Na druhom a treťom mieste kandidátky penťáckej strany kandidoval JUDr. Peter Jesenský a RNDr. Jozef Mihál – vtedajší poradca ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. K týmto menám sa ešte vrátime.

Penťácka strana NÁDEJ bola úplným prepadákom parlamentných volieb 2006. Získala v nich úbohých 0,63 percenta hlasov a skončila na jedenástom mieste. Pomer vynaložených nákladov na jeden získaný voličský hlas predstavoval približne 90 (slovom deväťdesiat) euro. Ak uvážime, že rómske hlasy na východnom Slovensku sa vtedy kupovali približne v cene 3 (slovom tri) eurá za hlas, Penta preukázala žalostnú efektivitu.

Tento výsledok je však logický. Výsledky parlamentých volieb totiž ešte stále neurčujú štátni úradníci, u ktorých sa dá výsledok “vylobovať”. V parlamentných voľbách treba uspieť v tvrdej konkurencii. A uspieť na trhu s veľkou konkurenciou, to Pente nikdy veľmi nešlo.

Financovanie projektu NPS

Pozrime sa teraz na financovanie strany NÁDEJ. Samozrejme, že Penta alebo Haščák nemohli do strany poslať peniaze priamo. Museli si nájsť niekoho iného, kto to mohol urobiť za nich. Oficiálne prišlo do strany NÁDEJ v roku 2006 takmer 17 miliónov korún.

Fyzické osoby darovali strane viac ako 5 miliónov korún. Po pol milióne korún dali Peter Jesenský, Viliam Guderna, Peter Kuba a Štefan Dolník z Gbelov – rovnaká osoba s rovnakou adresou je držiteľom živnostenského listu s predmetom činnosti stavebné práce.

Tristo tisíc korún dali napríklad Alexandra Novotná, Peter Jesenský alebo Iveta Beslerová – konateľka a spolumajiteľka firmy PENTA ACTIVE, dnes SK ACTIVE. Švrť milióna korún dal strane aj ďalší spolumajiteľ PENTA ACTIVE – SK ACTIVE Gejza Gore. Vtipné je, že sto tisíc korún dal strane aj MUDr. Tibor Bokor – patológ prispel politickej mŕtvole:)

Zaujímavou skutočnosťou bolo, že v novembri 2006 prevzal dlh strany NÁDEJ v hodnote 10,5 milióna korún Vilam Guderna.

V roku 2007 prijala strana NÁDEJ dary iba od Gudernu a Kubu – celkovo v hodnote 377 tisíc korún. V roku 2008 prijala strana dar iba od Petra Kubu, a to v hodnote 11 tisíc Sk. Vtedy už bolo všetko dokonané.

Kto sú Peter Kuba a Viliam Guderna? Peter Kuba je majiteľom agentúry ROKO. Tento názov znamená “Reklama okolo Košíc”. Hlavnými postavami tejto agentúry boli v deväťdesiatych rokoch Michal Gučík a textár Kamil Peteraj, ktorý je šéfom dozornej rady dodnes. ROKO bola dvornou agentúrou ľudí okolo Alexandra Rezeša.

Viliam Guderna je Kubova dvojička. Okrem iného je štatutárom reštaurácie Pohoda, ktorá sa nachádza v priestoroch agentúry ROKO pri Horskom Parku v centre Bratislavy.

Veľmi zaujímavou spoločnosťou, v ktorej Kuba a Guderna spolu dodnes figurujú, je TREND TATRY. Kuba je predsedom predstavenstva a Guderna členom dozornej rady. V čase, kedy Kuba a Guderna financovali stranu NÁDEJ, bol predsedom dozornej rady firmy TREND TATRA Ondrej Žemba, známy ako šéf podtatranského podsvetia.

A teraz skúsme hádať, prečo sa agentúra ROKO tak angažovala v prospech strany NÁDEJ? Núkala by sa odpoveď, že im Haščák zaplatil, tak robili svoju prácu. Takáto odpoveď by znela logicky, keby… Keby nemala agentúra ROKO zakázku v rezorte hospodárstva v hodnote 20 miliónov korún. A keby jej vtedajší minister hospodárstva Jirko Malchárek túto zakázku mesiac pred voľbami nezvýšil o 38 miliónov korún. Čo myslíte, koľko z tejto sumy išlo na propagáciu cestovného ruchu a koľko na propagáciu strany NÁDEJ?

Pripomína mi to scénku zo slovenského filmu “Na krásnom modrom Dunaji”. Partia druhotriednych grázlikov chcela ísť do centra Bratislavy a začali sa rozhliadať, ktoré auto ukradnú na presun. Jeden z partie si povzdychol: “Chalani a nemohli by sme raz ísť len tak normálne, trolejbusom?” Išli teda na zastávku a počkali si na trolejbus. Ale nakoniec cestou nevydržali a ukradli aj ten trolejbus…

Penta, NÁDEJ a SaS

V novembri 2008 oznámil Richard Sulík úmysel založiť novú politickú stranu. Strana bola zaregistrovaná 27. februára 2009 prípravným výborom v zložení Sulík, Mistrík, Švihura a Jozef Mihál. V marci 2009 sa konal zakladajúci snem Slobody a solidarity. Na tom by nebolo nič zvláštne, veď každý má právo zmeniť politickú stranu.

Lenže 28. apríla 2009, teda dva mesiace po založení SaS, predložila strana NÁDEJ do Národnej rady Slovenskej republiky svoju výročnú správu za rok 2008. A ako člen prezídia strany NÁDEJ je pod ňou podpísaný Jozef Mihál.

Jozef Mihál bol teda v roku 2009 členom dvoch strán súčasne: Penťáckej strany NÁDEJ, financovanej cez agentúru ROKO, ktorej minister hospodárstva Malchárek zvýšil rozpočet o 38 miliónov korún, a to v čase predvolebnej kampane v roku 2006.  Ale súčasne bol Jozef Mihál už členom strany SaS, ktorá bojovala proti korupcii a za očistu verejného života.

Jozef Mihál však nebol jediný, ktorý plynule prešiel z penťáckej strany NÁDEJ do košiaru SaS. Po voľbách 2010 sa stal Juraj Miškov ministrom hospodárstva. A jeho vedúcim úradu bol Peter Jesenský. Ten JUDr. Peter Jesenský, ktorý v roku 2006 kandidoval na treťom mieste kandidátky strany NÁDEJ.

Záver

Hovorca Penty Martinovi Danko sa pred časom vyjadril:

“Ja to vnímam tak, že náš hlavný reputačný problém je vtedy, keď nás niekto v úvodzovkách verejne usvedčuje z toho, že zarábame neetickým spôsobom, to znamená korupčne.”

O neetickom podnikaní Penty už myslím netreba nikoho presviedčať. Martin Danko však pokračoval vo svojom vyjadrení tvrdením, že druhým najväčším problémom Penty je, ak ich niekto usvedčí z toho, že v skutočnosti vôbec nevedia podnikať.

Dnešná časť necenzurovanej verzie Penta story dokazuje, že na trhu s normálnou konkurenciou Penta zlyháva. “Veľkolepých” 0,63 percenta vo voľbách pre stranu NÁDEJ je toho dôkazom.

Na ďalšie podnikateľské zlyhania Penty sa pozrieme v niektorom z budúcich dielov Penta story. Keby som ich chcel popísať všetky, unudil by som vás k smrti. Skúsim vybrať tie najzaujímavejšie.

——————-

Reakcia Jozefa Mihála:

„V marci 2006 pred voľbami do NRSR ma oslovila Alexandra Novotná, ktorú som poznal ako štátnu tajomníčku na ministerstve zdravotníctva, s ponukou vstupu do novej strany Nádej. Strana sa profilovala ako liberálna, mala tri hlavné body programu: v ekonomike zavedenie Odvodového bonusu (áno, čítate dobre), ďalej reformy v zdravotníctve a v školstve. Mojou úlohou malo byť práve presadzovanie Odvodového bonusu. Ako relatívne známej a „nádejnej“ tvári mi bolo ponúknuté členstvo v prezídiu strany a popredné miesto na kandidátke do NRSR.

Ponuku som prijal a tak som mohol zažiť svoju prvú reálnu skúsenosť s fungovaním politickej strany. Do financovania strany som nevidel, to bolo vecou zakladateľov. Podľa môjho odhadu sa na kampaň mohlo minúť 15 mil. korún, o nejakom veľkorysom rozhadzovaní nemohla byť reč, šetrilo sa kde sa dalo. Penta? Dalo sa tušiť, že nejaký záujem tam môže byť ale skôr než záujem Penty ako takej bol cítiť skôr záujem Jozefa Špirka osobne (v tom čase najmenší akcionár Penty), ktorý bol a myslím dodnes je angažovaný v Republikovej únií zamestnávateľov. S ním som sa zo dvakrát stretol pri debate na tému Odvodový bonus. Skôr to bolo tak, že Nádej bol projekt Jirka Malchárka, ktorý sa takto chcel udržať v politike.

Čo je dôležité – ja som takto šiel do politiky – najmä kvôli sympatickej Sandre Novotnej ,-), chcel som pomôcť pri zavádzaní Odvodového bonusu. Nemal som z toho žiadne finančné výhody. Hoci teraz vidím, že investigatívci ako Nicholson alebo Krajniak sa ma (a SaS) snažia namočiť do nejakej bývalej spolupráce s Pentou – je to ich práca, nadávať im nebudem, každý máme svoje svedomie. To moje je čisté.

BTW z Nádeje som v súlade s jej stanovami vystúpil 3.11.2008, teda predtým ako bola oficiálne založená SaS (február 2009). Áno, ako člen prípravného výboru SaS som bol na jeseň 2008 ešte formálne členom vtedy už reálne nefungujúcej Nádeje, o čom som informoval Richarda Sulíka.“