Na jeseň 1998, po skončení vlády HZDS, neboli v problémoch len finančné inštitúcie. Do platobnej neschopnosti sa dostal aj najväčší zamestnávateľ na východnom Slovensku – Východoslovenské železiarne Košice.

Z VSŽ predtým roky žila partia okolo Alexandra Rezeša. Podľa odhadov analytikov zo železiarní každoročne “vytiahli” niekoľko miliárd korún. Treba však uznať, že aj “investovali”. Za miliardu korún si Alexander Rezeš napríklad kúpil futbalový klub Sparta Praha.

Tesne po septembrových voľbách 1998 však banky hrozili, že kvôli nesplácaniu úverov dajú VSŽ do konkurzu. Desaťtisíce pracovných miest bolo ohrozených. Dzurindova vláda preto presadila do VSŽ krízového manažéra Gabriela Eichlera. Tomu sa podarilo situáciu stabilizovať.

Definitívnym riešením pre VSŽ mal byť vstup strategického investora. VSŽ podpísalo 24. marca 2000 memorandum s americkou oceliarskou skupinou US Steel. Následne toto memorandum schválila vláda. A “obchodný prípad” pre Pentu bol takpovediac na stole.

Rozloženie síl vo VSŽ bolo začiatkom roka 2000 približne nasledovné: Štát – 28 percent, Rezešovci – 28 percent, odborári dovtedy spolupracujúci s Rezešovcami – 10 percent, Central European Growth Found – 3,4 percenta. Zvyšok akcií vlastnili malí akcionári. Ideálne rozloženie síl pre “penta deal”.

Penta už niekoľko mesiacov cez firmu Masad skupovala akcie VSŽ. Podľa vyjadrenia Mareka Dospivu, väčšinou za sumu od 93 do 95 Sk za akciu. Začiatkom apríla 2000 už kontrolovala približne 10 percent akcií železiarní. A Jaroslav Haščák prešiel do útoku. 11. apríla v spolupráci s ďalšími menšími akcionármi požiadal o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia VSŽ.

Ako sa vtedy Haščák v médiách vyjadril, Penta síce podporuje vstup strategického investora do VSŽ, ale za svoje akcie chce dostať “primeranú cenu”. Čo si pod primeranou cenou predstavuje, sa dozvieme neskôr. Súčasne označil dohodnuté podmienky vstupu US Steel do VSŽ za nevýhodné a vyjadril pripravenosť hlasovať na valnom zhromaždení proti vstupu US Steel do VSŽ. 

V prípade, že návrhy Penty na valnom zhromaždení neprejdú, chcela Penta podľa Haščáka využiť všetky dostupné právne spôsoby. Ak by niektorí akcionári VSŽ prehlasovali menšinových a prijali rozhodnutie, ktorým by sa cítili poškodení, bude sa Penta holding aj v tomto prípade ‑ ako už v niekoľkých ‑ domáhať nápravy zákonnou, súdnou cestou.

Keď sa neskôr Haščáka pýtali, čo konkrétne by napadli na súdoch v prípade VSŽ, Haščák odpovedal: „Napadnúť sa dá všetko.” Ale tak ďaleko to nedošlo. Vláda pri VSŽ na rozdiel od Slovenskej poisťovne a IRB kapitulovala prakticky okamžite. Pente už stačilo iba pohroziť “Arabeliným čarovným prsteňom” a veci sa vyvíjali v jej prospech.

Zostávalo už len dohodnúť so štátom, akú cenu považuje Penta pre seba za prijateľnú. Minister hospodárstva Harach dal totiž pokyn štátnemu Transpetrolu, aby skupoval akcie VSŽ. Najskôr Haščák verejne uvažoval o cene nad 500 korún za akciu. Potom súhlasil s cenou 300 Sk za akciu. A nakoniec sa mu štátu uľútostilo. Penta predala Transpetrolu tesne pred hlasovaním o vstupe US Steelu do VSŽ viac ako 7 percent akcií za 289 Sk za akciu.

Celkovo Penta z tejto prvej várky “polievočky” VSŽ “vyvarila” viac ako 250 miliónov korún. Ale tým Penta s VSŽ neskončila. Ešte bolo o čo hrať. US Steel totiž dostal iba oceliarsku časť VSŽ. Vo zvyšku VSŽ bolo ešte stále dosť majetku. A aj veľa drobných akcionárov. Ale o tom niekedy nabudúce…

Najbližšie sa môžete tešiť na Vianočnú dohodu o rozdelení VSŽ.

Poznámka

Čitatelia sa možno pýtajú: Ako vtedajší predstavitelia štátu mohli Pente takýto “vydieračský” prístup opakovane tolerovať? Dobrá otázka.

Pre záznam treba uviesť, že vtedajšia ministerka financií Brigita Schmognerová za SDĽ sa snažila s Pentou bojovať, čo jej sily stačili. Presadzovala tvrdý prístup štátu k Pente. Na druhej strane napríklad minister hospodárstva Ľubomír Harach za SDKÚ presadzoval dohodu s Pentou. Národná obroda vtedy uviedla, že minister Harach mal konať na pokyn vtedajšieho podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Mikloša alebo priamo na pokyn premiéra Mikuláša Dzurindu. Nech už to bolo akokoľvek, stratégia “dohody” s Pentou vtedy prevážila.

Problém bol však oveľa širší, než len vôľa toho-ktorého ministra, politika alebo štátneho úradníka.

Slovenské súdnictvo nebolo po nežnej revolúcii v Novembri 1989 personálne očistené. Zavedením slobodných volieb sa pravidelne menili poslanci parlamentu, čiže zákonodarná moc. Menili sa aj vlády či prezident, teda výkonná moc. Sudcovia ale zostali väčšinou tí istí ako pred rokom 1989.

V súdnictve ešte viac ako v iných častiach spoločnosti fungovali staré “väzby” a kontakty. Výhodu mal aj ten, kto mal prístup k zväzkom a informáciám ŠtB, pretože v nich mohol nájsť kompromitujúce materiály na sudcov. Nemusíme sa veľmi presviedčať, že Alojz Lorenc ako posledný šéf ŠtB mohol mať k takýmto materiálom prístup.

Túto situáciu si veľmi dobre uvedomovali ľudia, ktorí fungovali ešte za bývalého režimu. Bývalý riaditeľ SIS Vladimír Mitro približne pred desiatimi rokmi jednému môjmu priateľovi pracujúcemu na ministerstve vnútra povedal: “Pekne sa snažíte. Vyšetrujete, možno to pretlačíte aj cez prokurátorov. Ale ako to chcete pretlačiť cez sudcov?” Vladimír Mitro pôsobil do novembra 1989 ako poradca posledného komunistického ministra vnútra Lazara. Dobre vedel, o čom hovorí.

Počas prvej Dzurindovej vlády panovalo všeobecné presvedčenie, že Slovensku najviac pomôže, ak nebude môcť nikto do súdnictva zasahovať. Preto bola schválená sudcovská samospráva. Jej výsledkom však bola postupná “harabinizácia” súdnictva. A táto “harabinizácia” pokračuje aj dnes tým, že si mnohí sudcovia presadzujú na nové funkcie sudcov svojich príbuzných alebo dokonca vlastné deti.

Záver

Akokoľvek sa vymení parlament alebo vláda, súdna moc dokáže dlhodobo brzdiť akékoľvek zmeny k lepšiemu. Bez personálnej obnovy súdnictva a prokuratúry nie je na Slovensku zásadná zmena k lepšiemu možná. Ako sa ľudovo hovorí: “Tu je ten pes zakopaný”.