Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave včera hovoril Ján Čarnogurský a vedľa neho viala červená zástava s kosákom, kladivom a hviezdou. Čarnogurský prirovnal včerajšiu demonštráciu proti základniam NATO k Sviečkovej demonštrácii.

V marci 1988, kedy sa Sviečková demonštrácia konala, boli okolo Hviezdoslavovho námestia policajné kordóny, aby sa ľudia na námestie nevedeli dostať. Policajné autá striekali vodou na demonštrantov, policajti zatýkali ľudí a pchali ich do áut. Títo policajti – príslušníci Zboru národnej bezpečnosti – mali vo svojom znaku červenú hviezdu.

Včera bolo na námestí veľa starších ľudí, ktorí si marec 1988 pamätajú. Som si istý, že veľká väčšina z nich v marci 1988 na námestí nebola, ale radšej pozerali populárnu Angeliku, ktorú vtedajšia komunistická televízia operatívne zaradila do vysielania. Keď včera Čarnogurský spomenul Sviečkovú demonštráciu, z ruchových mikrofónov bolo počuť týchto ľudí, ako to komentujú: “Ale nó!”

Medzi demonštrantami bol však aj človek, ktorý v marci 1988 určite Angeliku nepozeral. Vladimír Palko. Aké myšlienky mu včera bežali hlavou? Neverím, že by si nevšimol ten epický oblúk od protestov proti červenej hviezde k protestom pod červenou hviezdou.

Ján Čarnogurský včera povedal, že sa na námestí zišli slobodní občania. Mrzí ma to, ale spomenul som si na pieseň, ktorú sme za komunizmu povinne spievali ako pionieri:

“My sme deti slobodného kraja,

pod červenou hviezdou zrodené,

kol hrdla nám ako plameň žiaria

pionierske šatky červené.”

Dejiny sa opakujú. Prvýkrát ako dráma. Druhýkrát ako fraška.

Keď som vydal svoju knihu “Doktrína štátu”, Ján Čarnogurský ma zavolal na kávu. Povedal mi svoje poznámky ku knihe. Jednou z nich bola aj téza, ktorú by som parafrázoval asi tak, že malé národy môžu vyskakovať iba odtiaľ – potiaľ. “Údelom malých národov je zrada”.

“Starý” Čarnogurský bojoval za slobodu, ľudské práva a demokraciu. Dnešný Čarnogurský bojuje za Rusko.

Ten starý Čarnogruský mi chýba.