Napriek tomu, že sa Lorencovi nepodarilo zmenu pomerov v Česko-Slovensku manažovať, mal celkom dobré predpoklady na to, aby udalosti naďalej ovplyvňoval. Už sme spomínali, že jednou z jeho stratégií bolo umiestniť medzi opozičné štruktúry agentov ŠtB. Že išlo o vedomú Lorencovu stratégiu pekne ilustruje táto milá historka zo začiatku roka 1990. Jeden z ponovembrových činiteľov vtedy povedal Lorencovi: “Vy budete mať v každej vláde troch svojich ľudí”. Lorenc na to údajne odpovedal: “To ma podceňujete.”

Mal pravdu. Vo vláde národného porozumenia Mariána Čalfu boli v tom čase štyria tajní spolupracovníci ŠtB: Podpredsedovia vlády Václav Valeš a Josef Hromádka, minister poľnohospodárstva a výživy Oldřich Burský a minister bez portfej Vladimír Príkazský.

Z vlády národného porozumenia Slovenskej socialistickej republiky Milana Čiča bolo vo zväzkoch ŠtB evidovaných hneď sedem ministrov. Pod krycím meno “VLÁĎO” bol ako dôverník evidovaný aj podpredseda vlády Vladimír Lexa. U dôverníka však nemuselo ísť o vedomú spoluprácu s ŠtB. Najznámejším vedomým spolupracovníkom ŠtB bol podpredseda vlády Jozef Markuš, neskorší dlhoročný predseda Matice slovenskej.

Desiatky ďalších Lorencových podriadených z ŠtB a ale aj tajných spolupracovníkov ŠtB sa stali súčasťou ďalších ponovembrových vlád, alebo vysokými funkcionármi ministerstiev na federálnej úrovni aj na Slovensku.

Pradoxom je, že ešte aj v prvej komisii Federálneho zhromaždenia na dohľad nad vyšetrovaním udalostí 17. novembra boli z trinástich členov štyria tajní spolupracovníci ŠtB. Medzi iným aj advokát a dlhoročný priateľ Václava Havla Josef Danisz.

Lenže Lorenc nemal dosť času na to, aby mohol svojich agentov efektívne riadiť. V apríli 1990 bol zatknutý a vzatý do väzby. Celkovo strávil vo väzbe spolu 11 mesiacov. A keď vyšiel von, doba už bola úplne niekde inde. Plody jeho práce nevyšli navnivoč ale so zväzkami ŠtB a vydieraním spolupracovníkov ŠtB sa zaoberali iní. Napríklad Vladimír Mečiar. A Lorenc mal úplne iné starosti.

Tesne pred rozpadom federácie bol odsúdený na 4 roky väzenia za nezákonné zatýkanie a šikanovanie približne 300 odporcov komunistického režimu. Keďže ho však odsúdil český súd v Tábore, po vzniku Slovenskej republiky Lorenc ako slovenský občan odmietol do väzenia nastúpiť. Na Slovensku nakoniec proces proti nemu obnovili a slovenským súdom bol v roku 2002 odsúdený na 15 mesiacov podmienečne s odkladom na tri roky.

Poradca

So vznikom Slovenskej republiky začal Alojz Lorenc pôsobiť v súkromnej sfére. Stal sa bezpečnostným konzultantom. Od roku 1992 postupne pôsobil vo firmách TWIS a TISA, od roku 1995 bol spoločníkom ALFA VS a v roku 2010 jediným spoločníkom RISC Consulting.

Lorenc začal využívať svoje skúsenosti, kontakty a informácie v prospech tých, ktorí boli schopní za jeho služby platiť. A to boli v deväťdesiatych rokoch rýchlokvasení oligarchovia a finančné skupiny, ktoré zbohatli na rozkrádaní národného majetku. Alojz Lorenc mohol využiť pri svojej práci pre oligarchov know how človeka, ktorého si podľa vlastných slov vážil, s ktorým strávil aj nejednu “služobnú aj súkromnú chvíľu”, a s ktorým sa stretával aj po roku 1989.

Ruské know how

Generál Filipp Denisovič Bobkov sa narodil 1. decembra 1925 v Červonej Kamenke na Ukrajine. Bol zakladateľom 5. správy KGB, ktorej v rokoch 1969 až 1983 šéfoval. Táto správa sa zaoberala represívnymi akciami proti vnútornému nepriateľovi – čiže proti disidentom a odporcom komunistického režimu. Bol zodpovedný za vyhostenie nositeľa Nobelovej ceny mieru Andreja Sacharova z Moskvy a jeho nútené presídlenie do Gorkého. Mal na starosti aj potláčanie vzbúr v etnicky neruských častiach Sovietskeho zväzu, neskôr známych ako Sumgaitský pogrom, pogrom v údolí Fergana, povstanie v Tbilisi alebo povstanie v Alma Ate.

V roku 1985 sa stal Bobkov prvým námestníkom predsedu KGB – v tom istom čase sa stal Lorenc prvým námestníkom federálneho ministra vnútra a náčelníkom ŠtB. Bobkov si rovnako ako Lorenc uvedomoval, že reformy komunistického režimu sú nevyhnutné. Na rozdiel od Lorenca ich však dokázal aj manažovať.

Po zmenách vo východnej Európe v roku 1989 bolo vedúcim predstaviteľom KGB zrejmé, že na prípravu prechodu do nových kapitalistických pomerov im už nezostáva veľa času. Na jeseň 1990 vydal generál Bobkov pokyn, aby boli dôstojníkmi KGB zakladané firmy, banky a nadácie, ktoré budú spravované dôstojníkmi KGB alebo inými dôveryhodnými osobami.

Tieto štruktúry boli zakladané nielen v Rusku ale aj v zahraničí. A nielen na Západe alebo v Karibiku, ale všade tam, kde mali vtedajší velitelia KGB k dispozícii “dôveryhodné osoby”. Keby sa generál Bobkov musel vo vtedajšom Česko-Slovensku na niekoho dôveryhodného obrátiť, koho by asi kontaktoval?

Do kágebáckych firiem a bánk potom boli presúvané finančné prostriedky KGB ale bol naň presúvaný aj majetok komunistickej strany. Generáli KGB tak získali finančný kapitál, ktorý im zaručoval “netrhový” náskok v novom režime.

V roku 1991 odišiel generál Bobkov z KGB a nastúpil do služieb oligarchu Vladimíra Gusinského. V rokoch 1992 až 2001 pôsobil ako šéf jeho súkromnej tajnej služby. Pracovali pre ňu stovky bývalých dôstojníkov KGB ako aj 1.500 “vojakov”.

V roku 1995 zachránil Bobkov Gusinskému “krk”. Vtedy vtrhlo do sídla Gusinského impéria MOST komando generála Koržakova, blízkeho priateľa prezidenta Jeľcina. Koržakov sa rozhodol Gusinského “vypáliť”. Lenže akcia dopadla opačne ako dúfal. Bobkov nielenže Gusinského zachránil, ale do vedenia FSB, nástupcu KGB, presadil svojho človeka – Nikolaja Kovaljova. Nástupcom Kovaljova na čele FSB sa stal v roku 1998 Vladimír Purin.

V roku 2000 bol Gusinskij zatknutý v Španielsku. Vtedy sa mu ešte podarilo na kauciu 12 miliónov dolárov dostať von. V roku 2001 skončilo Bobkovovo angažmá v prospech Gusinského. A v roku 2003 Gusinskij definitívne ušiel do Izraela. Ak si uvedomíme, ako dopadol Chodorkovskij, asi sa Gusinskij rozhodol lepšie.

Ruské know how na Slovensku

Alojz Lorenc začal po vzniku Slovenskej republiky pracovať pre Jozefa Majského. Ten bol v deväťdesiatych rokoch známy ako veľmi úspešný privatizér, obchodník so zbraňami a dovozca ropy z Ruska. V tom čase bol pravdepodobne najbohatším mužom na Slovensku.

Majský sa preslávil okrem poľovačiek na levy v Afrike aj touto historkou. Keď raz bol na výjazde na východnom Slovensku, zapáčila sa mu jedna nehnuteľnosť. Povedal svojim ľuďom, aby mu ju kúpili. Oni mu však povedali, že ju už vlastní. Majský sa rozrehotal: “Boha, aj to je moje?”

V súvislosti s Majským sa z polovice deväťdesiatych rokov traduje aj nasledujúca príhoda. Majský sa mal cez svoje zdroje v SIS (Lorenc?) dozvedieť, že vysoký funkcionár SIS si objednal jeho vraždu u vtedajšieho šéfa bratislavského podsvetia Miroslava Sýkoru. Mimochodom, Miroslav Sýkora údajne podobne ako Haščák, Dospiva a Oravkin študoval na MGIMO v Moskve.

Majský po obdržaní informácie, že má Sýkora objednávku na jeho hlavu, vyvolal so Sýkorom stretnutie a povedal mu: “Ty máš 150 vojakov, ja mám 400 vojakov. Ak sa začneme strieľať, kto nakoniec vyhrá?” Miroslav Sýkora potom údajne odkázal do SIS, že o túto “prácu” nemá záujem.

Jozef Majský sa tým, že pre neho Lorenc pracuje, vôbec netajil. Naopak, v deväťdesiatych rokoch sa tým často chválil pred svojimi návštevníkmi v sídle svojej firmy SIPOX na Červeňovej ulici v Bratislave. Kto vie, či sa Majskému pochválil Lorenc, že pravdepodobne v tom istom čase ako pre neho, pracoval aj pre jeho suseda a úhlavného nepriateľa Lexu?

Pokračovanie už čoskoro…