Nepchajme sa do zadku. Nikomu.

  • 11.3.2015
  • Ignác Milan Krajniak
  • Čítanosť: 8266
Politika

Ak mi je niečo z duše odporné, tak je to lokajstvo. Je to fenomén, ktorý sa vinie celými našimi dejinami. Táto stratégia je uplatňovaná väčšinou podvedome. Ale može byť aj vedomou stratégiou, ako sa dobre uživiť.

Lokajstvo sa prejavuje najmä tým, že neveríme v schopnosť Slovenska, alebo v schopnosť nás samých, ustáť našu slobodu. Potrebujeme niekoho silnejšieho ako sme my sami, o ktorého sa mentálne oprieme. A ktorému sa budeme vedome alebo nevedome klaňať.

Človek potom neargumentuje tým, čo je správne alebo nesprávne. Argumentuje spôsobom, ako Iveta Radičová a mnohí iní agrumentovali v prípade eurovalu: Čo si o nás pomyslia v Bruseli alebo v Berlíne? Ak chceme byť členmi elitného klubu, musíme byť spoľahliví – čiže urobiť to, čo nám silní nakážu.

Uveďme si niekoľko príkladov takéhoto prístupu:

Klaňanie sa USA

Typickým príkladom takejto orientácie je Martin Bútora. USA boli preňho vždy dobré. Bez ohľadu na to, že Bush starší, Clinton, Bush mladší a Obama robili a robia úplne odlišnú politiku. Washington má proste pravdu vždy. A šikovný intelektuál si ju vie správne zdôvodniť.

Ak povedal Bush mladší, že sú v Iraku zbrane hromandého ničenia, tak tam sú. Ak budoval mladší Bush “Novú Európu” amerických spojencov spomedzi bývalých krajín sovietskeho bloku, Bútora to vítal. Keď Obama obetoval svojich spojencov v Strednej Európe v prospech “reštartu” vzťahov s Ruskom, Bútora to chápal. Keď teraz Obama voči Rusku pritvrdzuje, Bútora to opäť víta. Ak nový americký republikánsky prezident vzťahy s Ruskom upokojí, Bútora to určite ocení.

Klaňanie sa Bruselu

Prototypom ľudí zastávajúcich názor, že čo je dobré pre EÚ, musí byť dobré aj pre nás, je Iveta Radičová, Martin Šimečka a Peter Schutz. Slovensko je pre nich príliš malé, bezvýznamné a plné škodlivých názorov, aby mohlo byť hodné formulovať samostatné názory a postoje.

Takíto ľudia sa v podstate za Slovensko a Slovákov hanbia. Svojimi vyjadreniami neustále dávajú najavo, že oni k tej tupej slovenskej mase nepatria. Oni sú tu tí rozhľadení, ktorí vedia, kde je sever. Sú to apoštoli správnych európskych hodnôt, ktoré treba stoj čo stoj do Slovákov vštepiť.

Klaňanie sa Moskve

Jána Čarnogurského mám rád a vážim si ho za jeho činnosť v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia. O to viac som smutný, ako nekriticky preberá akékoľvek ruské stanovisko k akejkoľvek otázke.

Odvlečenie desiatok tisíc Slovákov do gulagov po druhej svetovej vojne alebo okupácia v roku 1968? Závislosť na ruskej rope a plyne? Nevadí, Rusko je už 200 rokov náš strategický spojenec. Anexia Krymu? Veď ten bol vždy ruský. Malajzijské lietadlo na Ukrajine – zostrelili ho Ukrajinci guľometom zo stíhačky. Rusko má vždy pravdu a na Putina žiaden svetový politik nemá.

Klaňanie sa oligarchom

Nielen zahraničná veľmoc môže byť subjektom podriadeného správania sa. Na Slovensku máme čoraž viac príležitostí byť užitočným sluhom oligarchov. Typickým príkladom tohto typu lokaja je Robert Fico alebo Rado Procházka.

Aké je Ficova stratégia? Pente, Paškovi a Širokému nechal zdravotníctvo, Širokému diaľnice,  J&T dal SPP a Stredoslovenskú energetiku, Poórovi a Kmotríkovi dotáciu na futbalové obchodné centrá.

Aké je Procházkova stratégia? Mlčať ako voš pod chrastou a občas v drobnej kauzičke ukázať “odvahu”. Pente, J&T, Brhelovi, Výbohovi alebo Kmotríkovi neustále dokazuje, že on predsa proti nim nejde, ich meno do úst neberie. Tak sa ozval aspoň proti Váhostavu – koľká to zásadovosť a odvaha v boji proti oligarchii…

Veď takto to musí fungovať, nie? Život je o tom, ako sa zavďačiť mocným.

Odvaha stáť vzpriamene

Pripúšťam však, že to čo na prvý pohľad vyzerá ako lokajstvo, môže byť v niektorých prípadoch aj štokholmským syndrómom (rukojemník v zajatí často nakoniec únoscu začne mať  rád) alebo dokonca úprimná láska. V konečnom dôsledku je to podľa mňa pre Slovensko rovnako škodlivé.

Vo svojom ostatnom blogu Ján Čarnogurský napísal: “V minulosti stačilo prejavovať našu priazeň k Rusku v literatúre, piesňach, trochu v politike. Teraz sme samostatný štát a doterajšie metódy už nestačia.”

Myslím si, že Ján Čarnogurský to pomenoval presne, keď napísal slová “prejavovať našu priazeň”. Presne to by sme nemali robiť, ak nechceme byť v postavení lokaja niečích záujmov, ale chceme sa správať slobodne a nezávisle.

V českom filme Pelíšky sa odohráva slávny dialóg o tom, či sú lepšie americké zápalky alebo ruské zápalky – pričom obe strany sporu vedia, že sú úplne rovnaké. Napriek tomu vedia presne, na ktorú stranu sa majú prikloniť.

Na dnešnom Slovensku si málokto položí jednoduchú otázku: A čo je lepšie pre Slovensko?

Nie pre Západ alebo Rusko alebo Slovanov alebo EÚ. Čo je lepšie pre nás?

Kým chceme byť? Aká je naša identita? Chceme byť dospelými slobodnými ľuďmi, ktorí si strážia vlastné záujmy a majú odvaju presadzovať vlastné postoje a vlastné názory? Sme slobodné tatranské orly hodné rešpektu alebo lokaji uchádzajúci sa o priazeň silnejších?

Verím celým svojím srdcom, že vďaka odvahe stáť vzpriamene a robiť rozhodnutia bez ohľadu na názor mocných, zažilo Slovensko svoje najsvetlejšie chvíle.

Dodatok: Príklady z histórie

Veľká Morava

Samostatné myslenie a samostatný čin:

Rastislav za pomoci svätých Cyrila a Metoda urobil z Veľkej Moravy samostatný štát uznaný Rímom.

Lokajstvo:

Rastislavov synovec Svätopluk sa vopchal do zadku Frankom, Rastislava zradil a predal ho svojim pánom výmenou za vlastnú inštaláciu do čela Veľkej Moravy. Po jeho smrti sa Veľké Morava rozpadla.

Uhorsko

Lokajstvo:

Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní sa mimoriadne rozvinul fenomén našich maďarónov, ktorí potláčali všetko slovenské, len aby sa zapáčili pánom v Budapešti. Spúšťačom tohto procesu bola brožúra zvolenského župana Bélu Grünwalda “Felvidék”. Prostriedkom na to bol Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE).

Samostatné myslenie a samostatný čin:

S asimiláciou Slovákov sa nezmierili Andrej Hlinka, Milan Hodža alebo Vavro Šrobár. V roku 1918 presadili medzi slovenskými elitami prihlásenie sa k Česko-Slovensku, čím vytvorili rozhodujúci predpoklad pre rozvoj a vzostup slovenského národa v 20. storočí.

Vojnová Slovenská republika

Lokajstvo:

Vojnová Slovenská republika vznikla vďaka tlaku nacistického Nemecka. A tak sa radikálne krídlo HSĽS (Tuka) a umiernené krídlo HSĽS (Tiso) predbiehali v tom, kto je k Berlínu lojálnejši, užitočnejší, a preto si zaslúži väčšiu podporu.

Samostatné myslenie a samostatný čin:

Ľudia ako Karvaš, Zaťko alebo Golian pripravovali Povstanie proti Nemcom. A po začiatku nemeckej okupácie Slovenska sa Golian “nepokakal” a dal slovenskej armáde rozkaz bojovať. Vďaka tomu Slovenko patrilo medzi víťazné krajiny druhej svetovej vojny.

1945 – 1948

Lokajstvo:

Beneš a slovenskí povstaleckí komunisti sa pchali Stalinovi do zadku a verili, že to s ním uhrajú. Gottwald nakoniec Beneša oklamal vo februári 1948 prísľubom slobodných volieb (žiadne už ďalších 42 rokov neboli) a Husák skončil v base.

Samostatné myslenie a samostatný čin:

Slovenskí katolíci a evanjelici sa nenechali učičíkať, vo voľbách 1946 sa spojili a vďaka dvojtretinovému víťazstvu vo voľbách v roku 1946 sa stalo Slovensko jedinou krajinou Strednej Európy, ktorá odmietla komunizmus.

Komunizmus

Lokajstvo:

Komunistickí fukcionári sa predbiehali v tom, kto bude mať väčšiu priazeň Moskvy. Najskôr ju mal Husák, Šmidke a Novomeský, potom ich odstavili Široký s Bacílkom a Husáka dali zavrieť. V šesťdesiatych rokoch odstavil Dubček skompromitovaných komunistov z päťdesiatych rokov, ale po roku 1968 odstavil Husák dubčekovcov. Alexander Dubček potom dvadsať rokov čakal na to, kedy ho Moskva rehabilituje.

Samostatné myslenie a samostatný čin:

Ľudia okolo Vladimíra Jukla, Silva Krčméryho a tajného biskupa Korca sa nikdy s komunizmom nezmierili. Keď vyšli v šesťdesiatych rokoch z väzenia, začali organizovať tajnú cirkev. V osemdesiatych rokoch sa predstaviteľmi opozície stali aj Jána Čarnogurský, František Mikloško, Miroslav Kusý, Milan Šimečka, Ján Langoš a ďalší. V novembri 1989 založili predstavitelia opozície Verejnosť proti násiliu a nečakali na súhlas nikoho, aby odstránili komunistický režim.

Záver

Veľká Morava, záchrana slovenského národa odtrhnutím od Uhorska, Povstanie proti nacizmu, víťazstvo vo voľbách v roku 1946 a November 1989.  Za tieto pozitívne míľniky v našich dejinách vďačíme ľuďom, ktorí sa nespoliehali na líškanie sa vtedajším mocným, ale konali ako slobodní ľudia.

Kým chceme byť?

Nech žije identita slobodného slovenského občana a slobodného slovenského národa!


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook