Rozhodol som sa urobiť coming out. Viem, že mi to u mnohých ľudí poškodí. Ale dúfam, že veľa ľudí bude môcť lepšie pochopiť to pokrytectvo, v ktorom som doteraz musel žiť.

Inšpirovalo ma aj to, že sa v posledných dňoch veľa popísalo a diskutovalo o slobode prejavu. Prečítal som si veľa názorov, že sloboda prejavu je posvätná, aj keby to malo iných urážať a zraňovať. Verím, že predstavitelia týchto názorov to mysleli vážne a principiálne. Aj preto som si trúfol na tieto riadky.

Viem, že mnohí ľudia považujú buzerantov za normálnu súčasť spoločnosti. Rešpektujem tento názor, aj keď s ním nesúhlasím. Chcem byť k vám úprimný. Ja buzerantov neznášam. Doteraz som si myslel, že musím tento svoj názor skrývať. Ale potom, čo som si pozrel karikatúry časopisu Charlies Hebdo – urážajúce kresťanov, židov aj moslimov –  a videl som tú vlnu podpory pre slobodu prejavu, verím, že sa netreba báť otvorene hovoriť, čo si človek naozaj myslí. Na tom je predsa naša civilizácia postavená.

Priznávam sa otvorene a verejne: Buzeranti mi v poslednom čase neuveriteľne lezú na nervy. Najmä medzi rôznymi aktivistami a intelektuálmi sa neuveriteľne premnožili. Rozčuľuje ma, že sú čoraz drzejší a drzejší.

V médiách vystupuje jeden buzerant za druhým. Ak sa niekto proti nim ohradí, často už v médiách nedostane žiaden priestor. Byť proti buzerantom je považované za neprípustný postoj, ktorý sa v slušnej spoločnosti netoleruje.

Ešte pre pár rokmi to bolo úplne naopak. Slušný človek sa bránil tomu, aby bol za buzeranta označený. Buzeranti boli považovaní za odpudivý druh človeka, ktorého sa každý štítil. Kam sme sa to dostali?

V novembri 1989 som sa úprimne tešil, že prišla sloboda. Veril som, že to všetci ľudia myslia vážne. Ale čoraz viac som zisťoval, že máme slobodu iba pre tie “správne” názory. Ale teraz po parížskej tragédii sa to hádam zmenilo.

Verím, že aj keď s mojimi názormi mnohí nebudú súhlasiť, napriek tomu sa verejne zastanú môjho práve tieto názory hlásať. To je predsa podstata našej európskej civilizácie.

Verím, že prvou reakciou ľudí, ktorí s mojimi názormi na buzerantov nesúhlasia, bude podpora môjho právo na slobodu prejavu. A niektorí potom možno dodajú, že s mojimi názormi nesúhlasia. Ale to mi nevadí. Veď máme demokraciu. Aj ja nesúhlasím s názormi mnohých ľudí ale tolerujem ich. 

Napríklad nesúhlasím s Petrom Tkačenkom, komentátorom Hospodárskych novín, ktorý označil Ježiša Krista za „zdochnutého židovského pankharta“.  Keď som si tento nenávistný antisemitský výrok prečítal, naplo ma na zvracanie. Ale potom som si uvedomil, že  to je jeho sväté právo napísať, čo si myslí. Nikto ho za to nevyhodil z Hospodárskych novín a nikto z aktivistov a intelektuálov ho verejne neodsúdil.

Verím, že aj keď s mojimi názormi na buzerantov mnohí nesúhlasia, nebudú ma urážať, označovať za netolerantného alebo za extrémistu. Veď pluralita názorov je súčasťou demokracie.

Mám rád zástancov slobody prejavu a našu európsku občiansku spoločnosť. Aj preto som nabral odvahu a v zmysle našich najlepších tradícií som konečne slobodne povedal, čo si myslím. Kde inde ako v Európe by som si mohol dovoliť nahlas, od srdca a bez obáv povedať. Neznášam buzerantov!

Som vám všetkým za túto možnosť vďačný.

Pokračovanie tu.