Povesť o slávnom zbojníkovi Ficošíķovi

  • 13.5.2015
  • Zdeno Lonček
  • Čítanosť: 12660
Fejtón

Za siedmymi bohatými a siedmymi chudobnými krajinami, bola raz tá najchudobnejšia, ale krásna, oku lahodiaca, hustou zeleňou zarastená krajina plná oligarchov, skorumpovaných politikov, zbedačených ľudí a  množstvom okrádaných živnostníkov.

Tejto krajine vládol  človek, ktorý  poskytoval záruky a istoty pre všetkých, ktorých majetok presahoval niekoľko stoviek miliónov eur, a ešte aj zopár vyvoleným riťolezom, zbojník menom Ficošík.

Éj veru, fešák to bol, len čo je pravda, veď ho milovali snáď všetky babky jeho krajiny.  Ba dokonca aj babky z iných krajín  (ale o tom nie sú žiadne presné dobové záznamy -pozn. autora). Ficošík vládol tvrdou rukou, bol prísny a nekompromisný, trestal a kradol, vyhováral sa a kradol, bohatým rozdával okresy a kraje, chudobným babkám dával vlaky zadarmo a ostatnému ľudu… Ostatnému ľudu nedával nič, pretože potreboval aj niekoho zbíjať.

Čo sa udialo v hustom lese

Traduje sa množstvo historiek, oslavujúcich udatné činy Ficošíka, ale nemôžeme sa venovať všetkým jeho hrdinstvám, veď už bolo o nich popísaných nespočetné množstvo kníh. Povieme si iba o jednej historke z roku Pána 2016, ktorá sa tak často nespomína.

Skupinka majiteľov drobných stavebných  firmičiek, kráčala jedného krásneho dňa po úzkej cestičke hustým lesom, smerom k rozostavanej diaľnici, ktorej stavbu mala na starosti na Ficošíkov príkaz super bohatá firma Váhostav, keď sa zrazu zo zákruty vyrútilo obrovskou rýchlosťou niekoľko čiernych, opancierovaných mercedesov s tmavými sklami.

Skôr než stačil niekto vyrieknuť „Do kelu!”, drahé autá zabrzdili tesne pri nich a z áut, sťa by ako jeden muž, vyskákali ústavou, zákonmi a novelizáciami zákonov po zuby ozbrojení naozajstní zbojníci na čele s Ficošíkom. Ficošík priskočil ku skupinke majiteľov a mocným hlasom zareval: “ Jurajovi peniaze a mne dividendy!!! “

Jeden z majiteľov si od strachu cvrkol do gatí. Vtom pristúpil k Ficošíkovi „Kali“ Kaliňák, šéf jeho osobnej ochranky, a pošepol mu familiárne do ucha: “Ficko, mal si povedať VÁHOSTAVU, veď Juraj Šiky je hneď vedľa teba…”

Ficošík sa pozrel po svojej ľavici, a tam naozaj stál Juraj „Šiky“ Široký.“ Aha, zasa som to doplietol… “Za toto môže Miki Dzuky!”, rozohnil sa Ficošík. Potom zvraštil obočie, pozrel sa na prepadnutých majiteľov a znova hromovým hlasom zareval: „Váhostavu peniaze a mne dividendy!!!!!! “.

Tentoraz sa od strachu pocikali všetci prepadnutí majitelia, vtáci v lesoch zmĺkli, šišky z borovíc opadali a slnko radšej zaliezlo za najbližší mrak. Majitelia padli na kolená a začali Ficošíka a jeho družinu prosiť o milosť a o čiastočné odpustenie daní. Potom ponúkali drobné úplatky, ale Ficošík bol neoblomný.

”Čo s nimi urobíme?”, obrátil sa na Ficošíka Pali Pavlis, šéf hospodárenia s Ficošíkovým majetkom. ”Ozbíjame ich a pošleme ich domov?“

Ficošíka schytil jed, sčervenel ako jeho pionierska šatka z roku 1973, kedy mu ju okolo krku uviazal sám Vili „Šalgi“ Šalgovič, obrátil sa na Paliho Pavlisa a zvýšeným hlasom sa na neho osopil : „Čo si to tu dovoľuješ, ty neúspešný niktoš? Poslať ich domov len tak, zberbu naničhodnú? Ustúp za mňa a čuš!”, dokončil Ficošík.

Len čo to doriekol, z húštia sa z ničoho nič vynorila Ficobabka  a keď zočila Ficošíka, vykríkla: “Ficošík, junáčik môj!“

Ficošíkovi zaiskrili oči, nadýchol sa, ale skorej než niečo stihol povedať, prerušil ho Pali Pavlis: „Čuš stará! “

To Ficošíka rozzúrilo, veď nikto nebude osočovať Ficobabky a okamžite Paliho Pavlisa vylúčil zo svojej zbojníckej družiny.

Namiesto neho oslovil a menoval za správcu hospodárenia s Ficošíkovým majetkom prišelca z inej krajiny, udatného talianskeho zbojníka Peti „Pelé“ Pellegriniho. Ten sa okamžite ujal svojho miesta v zbojníckej družine, a aby si šplhol u kapitána zbojníkov Ficošíka, ladnými skokmi priskákal k najbližšiemu kvetu, odtrhol ho a priniesol Ficošíkovi. Ten potom s kvetom v ruke podišiel k Ficobabke  a spolu s trápnym vtipom o Mikim jej ho daroval.

Ficobabka očarená Ficošíkovým šarmom, tichým hlasom sľúbila, že už naveky len Ficošíka velebiť bude a o jeho udatných činoch bude rozprávať po dedinách, aby si každý uvedomil Ficošíkovu veľkosť a dobro, ktoré prináša. Veď urobil pre ňu tak veľa, dal jej  kvet a vlakovú dopravu zadarmo! A tak ako sa Ficobabka zjavila, tak aj v húští rýchlo zmizla.

Čapliho zrada

Ficošík znova obrátil svoju pozornosť na skupinku prepadnutých majiteľov stavebných firmičiek, ktorým sa zatiaľ ostatní zbojníci na čele z „Kaži“ Kažimírom, „Lajči“ Lajčákom, či Jančim „Riči“ Richterom o dušu vyhrážali nezaplatením a zablokovaním pohľadávok za odvedenú prácu pre Váhostav. V pozadí, zabezpečujúc prístupové cesty, stáli Wili „Čisli“ Čislák, Maťo „Glčo“ Glváč, Ľubi „Jahňa“ Jahnátek a Tomi „Bori“ Borec.

Lenže „Bori“ si nezodpovedne plnil svoju úlohu, hral sa s hodinkami za 100 tisíc eur, ktoré dostal od Ficošíka. No a práve „Boriho“ cestou sa zakrádalo prepadové komando vyslané nespokojnými občanmi Ficošíkovej krajiny, aby lapili tohto nebezpečného zbojníka. Keď sa komando dostalo na svoje pozície, čakalo na vhodnú príležitosť.

Po krátkom čase, keď zbojníci psychicky mordovali prepadnutých majiteľov, sa na ceste objavila ďalšia limuzína. Zbojníci ustrnuli, ale Ficošík ich ukľudnil, veď je to len autíčko jeho Janky „Holly Dolly“ Halászovej, jeho osobnej milenky. Len čo Holly Dolly vystúpila z auta, všetky oči zbojníkov si ju premeriavali od hlavy až po päty s blaženými úsmevmi na tvárach. Ficošíka ihneď zalial ten nádherný pocit lásky a sledujúc ladné kroky Holly Dolly prestal vnímať realitu.

A to bol moment, kedy prepadové komando udrelo. S hlasnými výkrikmi „Na Ficošíka!” vyrazili z húštin a vrhli sa priamo na kapitána zbojníkov. Zbojnícka družina sa rozpŕchla ako vrabce, nechajúc svojho kapitána samotného. Ficošík sa urputne bránil, kričal, že za všetko môže Miky Dzuky, oháňal sa poslaneckou imunitou a zbierkou zákonov a už už to vyzeralo, že udatný zbojník utečie.

Ale keď sa priblížil k svojmu opancierovanému autu, tak mu Dušo „Čapli“ Čaplovič, bývalý zbojník jeho družiny, ktorý ho zradil, hodil pod nohy za hrsť 20 centoviek, na ktorých sa Ficošík pošmykol a spadol. Komando potom Ficošíka zaľahky premohlo a v putách ho odviedlo do najbližšieho žalára. Dušo Čapli dostal svoju odmenu, aj zmenenú identitu a teraz si užíva dôchodok medzi krajanmi vo Vojvodine.

Súd s Ficošíkom prebehol dva dni od jeho zlapania a bol obvinený z kradnutia, podplácania, brania úplatkov a dohadzovania kšeftov svojim kamarátom. Ficobabky, ktoré sa zúčastnili verejného súdneho pojednávania, v rukách zvierali Ficošíkove fotky a tichúčko plakali. Len jedna jediná Ficobabka ten nervy drásajúci priebeh pojednávania nevydržala, s hlasným výkrikom „Ficošííííííííííííííííííík ! “ vybehla zo súdnej siene a bežala kým jej sily stačili. Žiaľ, nedobehla veľmi ďaleko…

Vôľou ľudu bol potom Ficošík odsúdený na doživotný život chudobného pracujúceho človeka a potrestaný znetvorením mena na Róbert Fico. Trest bol vykonaný okamžite.

Po vynesení rozsudku Ficošík využil právo posledného slova a vtedy vyriekol nesmrteľný výrok: “Nech žije Čávez, nech žije Kadáfí, nech žije Putin, smrť americkému imperializmu!”

Kam sa  rozpŕchla Ficošíkova zbojnícka družina nevedno, ale vraví sa, že svoje životy žijú kdesi na Bahamách.


pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články z tejto rubriky

Novinky e-mailom

* = required field

Facebook