Aj my na Slovensku vieme robiť dobré veci a úspešne súťažiť s európskou a so svetovou konkurenciou. Ale tá blbá nálada a zlý pocit prevažujú.

Náčelník generálneho štábu generál Daniel Zmeko napísal zaujímavú esej o patriotizme a súdržnosti, ktorá bola uverejnená v publikácii Súdržnosť na Slovensku.

Tieto témy ma dlhodobo veľmi zaujímajú, pretože bez vlastenectva a súdržnosti nemôže náš štát dlhodobo prežiť. Ak chceme budovať a rozvíjať slovenskú štátnosť, potom veľmi záleží na tom, ako sami seba vnímame a aký vzťah sami k sebe máme.

Bírešský syndróm

Generál Zmeko vo svojej eseji o patriotizme pomenoval tie črty našej národnej povahy, ktoré podľa neho škodia súdržnosti našej spoločnosti. Za jeden z najdôležitejších problémov označil „bírešský syndróm“. Bíreš bol kedysi na slovenskej dedine pomocný robotník alebo paholok nevlastniaci pôdu ani dom.

Ako uvádza generál Zmeko, „nemal žiadnu moc, o ničom nerozhodoval, bol vždy na niekoho odkázaný“. Bol zvyknutý „ísť cestou najmenšieho odporu a pridať sa k silnejším. Mal reflex večnej obete a naučenej bezmocnosti“.

Myslím si, že generál Zmeko pomenoval veľmi dôležitý problém našej národnej mentality. V roku 2012 som ho v knihe Doktrína štátu nazval podobne – ako sluhovskú bírešskú mentalitu našich národných elít.

Nedávno zosnulý Karel Schwarzenberg túto črtu národného charakteru v súvislosti s českým národom nazval večným mindrákom českej urazenosti a ukrivdenosti, z ktorej potom vyplýva aj nerozhodnosť a zastrašenosť. Myslím si, že táto Schwarzenbergova charakteristika platí aj pre nás Slovákov.

Dlhodobým opakovaním a podporovaním syndrómu obete a krivdy si zvykáme, že ani nemôžeme vyhrať.

Ako sa táto črta prejavuje? Ukážme si to na príklade, ktorý bude nám Slovákom ako hokejovému národu zrozumiteľný. Po rozdelení federácie sa musela slovenská hokejová reprezentácia prebíjať medzi elitu z C-kategórie majstrovstiev sveta. Česi, naopak, hrali od začiatku v áčku. V slovenskom národe vtedy prevládal pocit krivdy, že nás Česi oklamali.

Ako to bolo naozaj? Dohoda pri rozdelení federácie znela tak, že ten národ, ktorý mal viac reprezentantov, bude nástupcom Česko-Slovenska, a ten druhý sa bude musieť prepracovať medzi elitu odspodu. Preto napríklad slovenské basketbalistky od začiatku hrali medzi elitou a hneď v roku 1993 získali na majstrovstvách Európy bronzovú medailu. A preto slovenskí hokejisti museli začínať odspodu.

Toto logické a férové pravidlo však mnohých neuspokojilo. Pocit obete a pocit krivdy bol na Slovensku pri sledovaní hokeja silnejší.

V čom je podstata problému? Ak sme ako národ neustále obeťou, môžeme si v tom síce voľkať, že my za to nemôžeme, že za naše problémy môžu iní. Ale súčasne to znamená, že akceptujeme za normálny a prirodzený fakt, že prehrávame.

Dlhodobým opakovaním a podporovaním syndrómu obete a krivdy si potom zvykáme, že ani nemôžeme vyhrať. „Nedalo sa to.“ „Objektívna situácia“ bola taká, taká, že sme nemohli vyhrať. A ak je objektívna situácia taká, potom ani nemá zmysel snažiť sa.

Na potvrdenie povedomia o syndróme obete sa vždy dá použiť aj ďalší „nespochybniteľný“ argument: Veď nás je iba 5 miliónov. Všetky štáty okolo nás majú viac obyvateľov. A navyše sú tu ešte Nemci, Rusi a Američania. Problém nie je v nás, objektívne je to tak, že nemá zmysel snažiť sa.

Protiargument, že Dánsko, Nórsko, Fínsko či Írsko majú menej obyvateľov ako my a napriek tomu im sebavedomie nechýba, je, žiaľ, „iba“ logickým argumentom. Logika v súboji s dlhodobo vnímanou emóciou prehráva.

Z bírešskej mentality a zo syndrómu obete pre mnohých na Slovensku vyplýva, že najlepšou stratégiou nášho národného prežitia je „počkáme a uvidíme, ako sa to vyvinie“. V nedávnej minulosti túto stratégiu uplatňoval v európskej politike Robert Fico: Počkáme, ako sa dohodnú Nemci s Francúzmi, a potom sa k nim pridáme. Istý čas mu táto stratégia fungovala, ale potom prišla migračná kríza a zrazu malo Slovensko problém.

V inej časti slovenskej spoločnosti sa zase bírešská mentalita transformovala do túžby byť „vzorným žiakom“ alebo „uvedomelým členom klubu“. Zjednodušene to znamená, že ak chceme byť dôveryhodnými členmi NATO, potom vraj musíme podporovať Američanov alebo Britániu vo všetkom. Ak chceme byť dôveryhodnými členmi EÚ, potom vraj musíme preberať všetky novoty, ktoré sa v Bruseli udomácnili. Inak nás nebudú považovať za dôveryhodných partnerov a nepomôžu nám, keď to budeme potrebovať.

Akú národnú mentalitu chceme budovať a rozvíjať?

Naša národná identita a mentalita sa buduje a rozvíja príbehmi, ktoré o sebe rozprávame. Ak sa súčasná vláda s opozíciou aj progresívnoliberálnymi médiami na niečom zhodne, tak je to vyplakávanie nad tým, ako zle na tom Slovensko je. Navzájom si vyhadzujú na oči, kto za to môže.

Vôbec si pritom neuvedomujú, že výsledný dojem pre každého slovenského občana je potom nevyhnutne taký, že my Slováci a Slovenská republika sme úplne neschopní niktoši. Nič dobré sme za posledné roky nedokázali urobiť. A nevieme ani dnes.

Ukážme si na príklade, k čomu takéto národné sebazhadzovanie vedie. Na jeseň 2022 sa slovenská vláda rozhodla výrazne dotovať ceny energií pre domácnosti. Súčasné vládne strany vtedy z opozície kričali, že to nestačí, že slovenské domácnosti sú ožobračované infláciou a vláda sa na ľudí vykašľala. Progresívnoliberálne médiá a väčšina súčasnej opozície vtedy kričali, že pomoc je prehnaná a vláda tým rozvráti verejné financie. Výsledný dojem bol, že to bude úplne celé zle.

Po roku sa ukázalo, že ceny energií pre slovenské domácnosti stúpli najmenej v EÚ – okrem Malty. Inflácia na Slovensku klesala aj preto, že domácnosti mali veľmi výrazne dotované ceny energií. Verejné financie skončili v roku 2023 oveľa lepšie, ako progresívnoliberálne médiá aj s väčšinou súčasnej opozície prognózovali. A to napriek dodatku k 13. dôchodku, ktorý vyplatila nová vláda.

Súčasná vláda, opozícia a progresívnoliberálne médiá si voľkajú v tom, aby zo Slovenska ukazovali vlastným občanom aj svetu to najhoršie, čo v nás je. Akosi sa nehodí, že vieme byť v niečom na špici.

Realita teda ukázala, že sa niečo dobré pre ľudí na Slovensku podarilo. V ochrane domácností pred cenami energií je dnes Slovensko na špici EÚ. V tomto sme spolu s Maltou najlepší v EÚ.

Mohli by sme byť na to hrdí. Ale nie sme. Lebo súčasná vláda, opozícia a progresívnoliberálne médiá si voľkajú v tom, aby zo Slovenska ukazovali vlastným občanom aj svetu to najhoršie, čo v nás je. Do tohto obrazu sa akosi nehodí, že aj my na Slovensku vieme urobiť niečo dobré a vieme byť v niečom na špici.

Pripomína mi to známu židovskú anekdotu o tom, ako Kohnovci pozvali Steinovcov na večeru. Na druhý deň Stein stretol Kohna a ďakoval mu za príjemný večer. Kohn sa však tváril rozpačito: „No, keď ste odišli, nevedeli sme nájsť strieborný príbor.“ Stein sa opýtal: „Azda si nemyslíte, že sme ho zobrali my?“ Kohn odvetil: „No, my sme ho potom našli, ale ten zlý pocit zostal.“

V skutočnosti vieme aj my na Slovensku robiť dobré veci a úspešne súťažiť s európskou a so svetovou konkurenciou. Ale tá blbá nálada a zlý pocit prevažujú. Pretože také príbehy o sebe v našom verejnom priestore väčšinou rozprávame. Ak dnes o sebe takmer neustále hovoríme ako o malom zaostávajúcom národe a štáte, prečo by sme mali nájsť v sebe vnútornú silu, aby sme sa rozvíjali a rástli? 

Na príbehoch záleží. Na príbehoch o sebe samých, o našich dejinách, o našich vyhliadkach do budúcnosti záleží možno najviac. Možno to stojí za jedno predsavzatie do roku 2024: rozprávajme o sebe namiesto príbehov o vlastnej nedokonalosti čo najviac príbehov, ktoré nám pomôžu prejaviť to najlepšie, čo sa v nás skrýva.

V národnej sebakritike a sebazhadzovaní sme už dlhé roky šampiónmi. Skúsme sa v roku 2024 v národnom sebavedomí a sebadôvere aspoň odraziť od dna.

(Text bol publikovaný v januári 2024 na Postoji)