Paška padol. Systém sa začal rúcať do seba. Nikto z mocných si už nemôže byť svojou pozíciou istý. A to je dobre.

Mocní sa totiž boja iba nás. Tých, ktorí sme ochotní prísť. Nielen do volebnej miestnosti. Oveľa viac sa mocní boja nás, ktorí sme ochotní prísť na námestie.

Preto už Paška nie je. Lebo niekto sa bojí, že by sme pokračovali. Niekto nechce, aby sme išli ešte ďalej. Pretože je už iba jeden politik, ktorý je mocnejší ako Paška. Volajme ho Premiér.

Náš Premiér sa veľmi bojí ľudí na námestiach. Má s nami zlé skúsenosti. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi mal dobre naštartovanú kariéru. Ľuďom, akým bol pred Novembrom 1989 náš Premiér, sa vtedy hovorilo “nomenklatúrne kádre”. Boli to ľudia, ktorí boli starostlivo preverení a boli určení na vysoké pozície v komunistickej strane a v štáte. Náš Premiér to mal všetko dobre rozohraté.

Ale vtedy prišli ľudia na námestia a všetko sa zmenilo. Premiér musel začínať odznova. Túto “nespravodlivosť” vytesnil náš Premiér hlboko do svojho podvedomia. Po rokoch dokonca tvrdil, že si ľudí na námestiach ani nevšimol, pretože sa chystal na pobyt v zahraničí. Klamal. Všimol si ľudí na námestiach veľmi dobre a nikdy na to nezabudol.

Keď prišli protesty proti Gorile, náš Premiér sa veľmi zľakol.  Spomenul si na ľudí na námestiach v novembri 1989. A spomenul si, že sa mu vtedy zrútil svet. Celá Premiérova strana zrazu na povel zahlasovala za zrušenie poslaneckej imunity. Hnev ľudí rástol a bolo treba “vypustiť paru”. Vtedy to ešte zafungovalo.

A tak Premiér okamžite po vypuknutí kauzy “piešťanské cétečko” preventívne obetoval ministerku Zvolenskú. Urobil chybu. To, čo stačilo pred dvomi rokmi, dnes už nestačí. Po pešiakovi musel Premiér rýchlo obetovať silnejšiu figúru. A dnes už hrá o všetko. Po Paškovi je na rade priamo on.

Dnes už nemá náš Premiér na koho hodiť zodpovednosť. Medzi ľuďmi na námestiach a Premiérom už nie je nikto. Je to len medzi nami a ním.

Premiér je nahý.

Prišiel už ten správny čas? Sami dobre viete, že už včera bolo neskoro. Takéto otázky si kladú politické trasorítky čakajúce na to, ako sa veci vyvinú. Myslím, že dobre viete, o kom hovorím.

Dnes je to presne 25 rokov od 17. novembra 1989. Rovnako ako vtedy, aj dnes prišiel na Slovensko čas námestí. Dejiny nepíšu tí, ktorí čakajú, ako veci dopadnú. Dejiny píšu hrdinovia námestí.

Príďme dnes, 17. novembra o 17:00 hod., na námestie SNP v Bratislave. Príďme dnes nášmu Premiérovi povedať, že jeho čas sa napĺňa. A že konečne prichádza náš čas.

Slovensko to potrebuje počuť.

Príďme dnes nášmu Premiérovi zakričať: ODSTÚPIŤ !